Ivan Jambrich sa podrobil unikátnej transplantácii srdca a pľúc.
BRATISLAVA - Unikátna operácia prvého Slováka, ktorému transplantovali pľúca a srdce, sa stala historickým okamihom v dejinách slovenského zdravotníctva. Nový Čas prináša prvú časť exkluzívneho seriálu o ťažkom živote Ivana Jambricha (54) zo Žiliny, ktorý sa o svojej smrteľnej chorobe dozvedel v detstve, od spolužiakov.
Po prvýkrát navštívili rodičia s Ivanom detského chirurga, keď mal dva roky.
„Modrel som, a tak so mnou išli k lekárovi. Osobne som si začal uvedomovať,
že s mojím zdravím nie je niečo v poriadku, až keď som sa hral s kamarátmi.
Nestačil som im pri futbale,“ spomína Jambrich.
Keď mal šesť rokov, začal chodiť k detskej kardiologičke, do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. O štyri roky neskôr navrhli lekári jeho rodičom operáciu. „Rodičia sa pýtali viacerých lekárov, či je moja operácia bezpečná. Vtedy sa s nimi len začínalo, a tak sa mama rozhodla, že také riziko nepodstúpim,“ hovorí Žilinčan.
Chorobu, ktorá ho obmedzovala na každom kroku, si začal uvedomovať až neskôr. „Rodičia mi vysvetlili, že mám slabé srdiečko. Zatajili predo mnou to, že ide o smrteľnú chorobu. Spolužiaci si však servítku pred ústa nedávali. Keď som mal pätnásť rokov, tak mi povedali, že sa podľa prognóz nedožijem 18 rokov. Ja som však uveril rodičom, že som zdravý,“ hovorí.
Do osemnástich rokov navštevoval kardiológa v Liptovskom Mikuláši. Potom si povedal, že je to aj tak zbytočné. Svojej chorobe sa však nepoddal. Začal s ňou bojovať. Viera v život ho hnala dopredu. Vyštudoval České vysoké učení technické v Prahe, kde získal titul inžiniera. Známky mal priemerné. Pod to sa mohlo podpísať aj zlé prekrvenie mozgu. „Sily mi začali ubúdať. Uvedomoval som si, že ako dieťa som ich mal oveľa viac. Nebolo ľahké sa s tým vyrovnať,“ tvrdí Jambrich.
Keď mal šesť rokov, začal chodiť k detskej kardiologičke, do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. O štyri roky neskôr navrhli lekári jeho rodičom operáciu. „Rodičia sa pýtali viacerých lekárov, či je moja operácia bezpečná. Vtedy sa s nimi len začínalo, a tak sa mama rozhodla, že také riziko nepodstúpim,“ hovorí Žilinčan.
Chorobu, ktorá ho obmedzovala na každom kroku, si začal uvedomovať až neskôr. „Rodičia mi vysvetlili, že mám slabé srdiečko. Zatajili predo mnou to, že ide o smrteľnú chorobu. Spolužiaci si však servítku pred ústa nedávali. Keď som mal pätnásť rokov, tak mi povedali, že sa podľa prognóz nedožijem 18 rokov. Ja som však uveril rodičom, že som zdravý,“ hovorí.
Do osemnástich rokov navštevoval kardiológa v Liptovskom Mikuláši. Potom si povedal, že je to aj tak zbytočné. Svojej chorobe sa však nepoddal. Začal s ňou bojovať. Viera v život ho hnala dopredu. Vyštudoval České vysoké učení technické v Prahe, kde získal titul inžiniera. Známky mal priemerné. Pod to sa mohlo podpísať aj zlé prekrvenie mozgu. „Sily mi začali ubúdať. Uvedomoval som si, že ako dieťa som ich mal oveľa viac. Nebolo ľahké sa s tým vyrovnať,“ tvrdí Jambrich.
