Celé vydavateľstvo nesie jej meno, za posledný rok v ňom však vychádzali len knihy iných autorov. Na novú „Evitovku od Evity“ museli milovníčky jej knižiek čakať až do polovice júna, presne15.6. vyšla novinka Evity Urbaníkovej Svet mi je dlžný.
Hovorí o mladej tridsiatničke, ktorá zmätene blúdi životom a čaká na svoje „šťastie“. Chce slobodu, ale nechce byť sama. Chce peniaze, ale nechce pracovať od rána do večera. Chce rodinu, ale nechce byť otrokom domácnosti. Cez mužov, excentrickú matku, cez sestru, na ktorú podvedome žiarli, a cez zúfalé tragikomické zážitky sa snaží nájsť vnútornú rovnováhu. Čo je náročné, lebo robí stále tie isté chyby... Kniha o hľadaní lásky. O hľadaní šťastia. O hľadaní vnútornej rovnováhy. Nič z toho však neprichádza, ak hľadáte na nesprávnych miestach.
Desaťtisíce žien a dievčat si zamilovali osudy hlavných hrdinov predchádzajúcich Evitiných kníh Lindy, Vandy a Jakuba, tvrdia, že zažívajú to isté vo vlastných vzťahoch a od Evity sa dožadovali pokračovania. Evita sa však rozhodla inak.
O čom je tvoja nová kniha Svet m je dlžný?
Neviem to povedať len tak, niekoľkými vetami. Je o tridsiatničke, ktorá nevie, čo so sebou a doplácajú na to všetci okolo. V skratke je to asi tak.
Už pred pár mesiacmi si jednoznačne povedala, že Linde, Vande a Jakubovi dáš v knižkách pokoj, kto sú teda hrdinovia tej najnovšej?
Linda a Jakub si už žijú bez nás. V tejto knižke je dôležitá Denisa, rozprávačka príbehu, jej muž Robo a potom pár ďalších postáv, ktoré po svojom bojujú so životom.
Ženským hrdinkám Evitoviek čitatelia väčšinou fandia, rozumejú ich osudom a súcitia s nimi. Bude to aj prípad Denisy?
To neviem. Denisa je trochu pomýlená, zmätená, robí hlúposti – ale nie je zlá. Len nie je schopná vziať život do vlastných rúk a popasovať sa s problémami, nedokáže sa tešiť z toho, čo má, stále chce nejaké imaginárne „šťastie“. Myslím, že Denisa je obeťou dnešnej doby, mnohé ženy sú ako ona.
Evitovky sú „príbehy napísané životom“. Aj tvoje doterajšie knižky boli takisto čiastočne inšpirované vlastnými zážitkami. Kde si našla prototyp pre Denisu?
Nenašla som ju, sama prišla v podobe mnohých mojich rovesníčok, ktoré žijú tak alebo podobne ako ona.
Zvláštnym mužským „hrdinom“ je Robo, človek neuveriteľne trpezlivý, dobrý, ba skoro až naivný. Naozaj ženy s takými tak ľahko manipulujú?
Ja nevidím Roba a mužov jemu podobných, ako naivných a trpezlivých partnerov. Skôr sú to chlapi, ktorí stoja nohami pevne na zemi, sú priami a čestní a myslia si, že ich očami sa na svet pozerajú aj ich partnerky.
Robo je ten typ muža, ktorý neuteká pri prvých problémoch a stojí pri svojej žene, nech sa deje čokoľvek. Aj keď sa mu niečo nepáči, nehovorí to nahlas s vedomím, že každý je nejaký. Ale keď sa potom definitívne naštve, to už je iná káva.
V knižke „účinkuje“ aj zopár zvierat! A ty máš o nich očividne nadštandardné informácie. Z akých zdrojov si napríklad zisťovala, čo sa deje s mačkou, ak sa ocitne v zapnutej automatickej pračke?
Neskúšala som to na vlastnej koži respektíve koži mačky, to nie. Moja mladšia sestra presedela hodiny na internete a obišla mnohých zverolekárov, aby zistila všetko to, čo je v knihe spomenuté ako fakt. Konkrétne táto situácia veľmi vtipná nebola, ale inak sme sa dosť nasmiali.
Je niečo v tej knihe naozaj aj z tvojich vlastných skúseností? Čo konkrétne?
Ha! Nepoviem.
Všetky tri tvoje doterajšie knihy vyšli už aj v Čechách. Aké máš reakcie od čitateliek odtiaľ? Vyjde v Česku aj Svet mi je dlžný?
Reakcie z Česka sú presne také isté ako zo Slovenska, veď ženy sú tam rovnaké ako u nás. Niektoré sa v knihách nájdu, niektoré si poplačú, iné sa smejú a berú ich ako dobrú oddychovku. Máme už pár pozvánok na besedy do Brna a do Prahy, sama som zvedavá, aké budú reakcie, keď sa s čitateľkami stretnem osobne. Svet mi je dlžný tam vyjde na jeseň.
Ukážka z knihy
„Vy mladé ste ešte plné predsudkov. Nedovolíte chlapom tamto ani toto, análny sex vám pripadá nečistý...“
„Panebože.“ Sestra si upila vína: „Toto píšeš v tých svojich knihách, mami?“ „Nepíše,“ povedala som, „mám ich prečítané všetky. Toto z nej urobil ten mladý chlap.“ „Tento mladík,“ usmievala sa mama a na vidličku si napichávala všetky hrášky zo zemiakového šalátu, „mi povedal – pusti to zo seba. Hovor, na čo myslíš. Hovor nahlas a otvorene. Využi každú minútu na to, aby si bola sama sebou. Zabudni na konvencie, zabudni na to, čo sa patrí...“ „Aha,“ povedala sestra. „Mami,“ naklonila som sa k nej celkom blízko a počkala, kým si vysmrká nos. „Čo, moja?“ „Poznáš Mázikovú? Evu Mázikovú?“ „Jasné, to je tá veľká a hlučná.“ „Teraz gestikuluješ a hovoríš ako ona. Akoby si bola nadrogovaná.“
Mama sa neurazila. Rozhodila rukami a skoro ma trafila. „Som zamilovaná, to je celé.“ Sestra sa tvárila pobavene, v ruke držala pohár vína. Bola pekná. Veľmi pekná. Potichu si usrkovala. Zložila som príbor a povedala: „Takže vy ste teraz veľmi šťastné. Super. Ja jediná neviem, čo to je, byť zamilovaná.“ Mama pozbierala taniere a vstala od stola. „Od istého veku by si sa už s ostatnými ľuďmi nemala porovnávať. Nevieš, akou cestou prešli a čo všetko museli prežiť, aby sa dostali tam, kde sú...“ Moja mama bola múdra, preto ju všetky ženy tak milovali.
„Je to tak, ako povedal Števo Skrúcaný v nejakom rozhovore,“ dodala, „hovoril o internetových diskusiách a smutne poznamenal, že je zvláštne, ako ľudia dokážu nemať radi človeka, ktorého v živote nestretli.“ O polnoci sme si zapálili prskavky a na terase maminho domu sme nimi veselo mávali. „Šťastný nový rok!“ zakričal sused, čo mal pestrofarebné úle, v ktorých choval včely. „Šťastný nový rok aj vám!“ kričali sme my. A potom sme pili šampanské, jedli chuťovky z vajec a uhoriek a pozerali hlúposti v telke.
A mesto sa už ponorilo do úplnej tmy, ľudia šli spať, pouličná lampa ospalo blikala len na nás tri. Na mamu s lyžiarskou baranicou na hlave a s nohami v lavóre s horúcou slanou vodou. (Odhlieňuje to vraj dutiny.) Lúštila krížovku, a keď nevedela, nahlas si pýtala radu. Od sestry, ktorá sedela za stolom a ťukala do telefónu novoročné esemesky. A odo mňa. Sedela som za počítačom, hľadala zaujímavé miesta v New Yorku, obchody a múzeá a tak, nech v júni nevidím len Sochu slobody. Keď som našla niečo, čo sa mi páčilo, prečítala som im to. Obe to uznali za skvelý nápad, mama kývala hlavou tak prudko, že jej brmbolce z čiapky udierali do čela, a sestra zdvihla aj palec na pravej ruke.
Bolo to strašne dobré. Domácke. Náš posledný pohodový večer. Taký ten babský. A silvestrovský. Potom sa to celé nejako posralo.
Doteraz vydané knihy Evy Urbaníkovej:
„Stalo sa mi všetko“ (2007)
„Všetko alebo nič“ (2008)
„Stalo sa mi všetko: príbeh pokračuje (2009)
„Svet mi je dlžný“ (2010)
