Jarmila Lajčáková-Hargašová (38) je manželkou diplomata. V súčasnosti sa venuje dcérke Lare. Štíhla postava v rifliach, svieža pleť a radosť zo života boli nepriehladnuteľné. Pomyslela som si: Takto vyzerá šťastná žena.
Raz ste na otázku, čo je pre vás pri rozhodovaní dôležité, odpovedali: Hovorí sa, že o veľkých veciach sa treba rozhodovať srdcom a o malých rozumom. Platí to stále?
– Vždy je to kombinácia srdca a rozumu. V akom pomere, to sa rozhodujem podľa situácie, ale vo všeobecnosti to platí.
Vaša mladšia dcérka Lara má už dva roky. Pomaly sa chystáte do práce, bude to opäť Markíza?
– Som stále zamestnaná v Markíze, pretože som na materskej dovolenke. Keďže som už doma, do práce ma to veľmi láka, intenzívne o tom uvažujem. Vysielacia štruktúra sa v Markíze mení vždy začiatkom januára a začiatkom septembra. Dovtedy budem musieť počkať. Ale začala som pracovať. V rádiu Okey mám svoju reláciu v sobotu predpoludním od desiatej do dvanástej. Po deviatich rokoch som sa tak vrátila k rozhlasovému mikrofónu. Je to zmena, je v tom kúsok nostalgie. V roku 1989 som prišla do rozhlasu a v 1996 som odišla do televízie. Rozhlas, to bolo pre mňa niečo tajomné, niečo, čo podnecuje fantáziu.V štúdiu nie je nič, čo by vás rušilo, nijaká kamera, žiadne svetlo. Človek môže ísť viac po obsahu, po danej téme. Aj hostia sú trocha otvorenejší ako v strese televízneho prostredia.
O čom je vaša relácia?
– Je to talkshow. Reaguje na veci, ktoré sa dejú okolo nás, v našej spoločnosti. Pozývame známych, zaujímavých ľudí, ktorí môžu byť pozitívni, ale aj trocha kontroverzní. Alebo sa v ich živote udialo niečo, o čom sa hovorí. Nedávno bola mojím hosťom napríklad Emília Vášáryová, ktorá získala Českého leva. Relácia sa väčšinou vysiela naživo. Poslucháči reagujú prostredníctvom esemsiek, mailov.
Televízna obrazovka v poslednom čase priniesla nový druh zábavy – reality šou Čo si o nich myslíte?
– Žiaľ, stali sa súčasťou televízneho vysielania na celom svete. Na tom sa asi nedá nič zmeniť. Ak súčasný trend bude pokračovať, obávam sa, že čochvíľa už nebudeme mať možnosť sledovať nič iné. Myslím si, že každého diváka zaujme, ak sa riešia jeho reálne problémy, ak sú hostia prirodzení, nepretvarujú sa. V tomto type programov sa však nezriedka ide až za hranice bežnej reality. Navyše narábajú s negatívnymi emóciami – zlobou, závisťou, nenávisťou, klebetením. Netvrdím, že v bežnom živote nie sú, ale netúžim sa na to pozerať na obrazovke. Majú síce vysokú sledovanosť, ale myslím si, že to nehovorí aj o spokojnosti divákov. Slovenská realita je však momentálne taká, že keby niekto od nás získal hoci aj Nobelovu cenu, nedostane sa na titulky väčšiny novín a časopisov tak, ako keď ukáže holý zadok.
Viete si predstaviť, že by ste ju moderovali?
– Možno niekto vymyslí aj reality šou, ktorá nebude útočiť na najnižšie pudy a bude zdôrazňovať skôr to dobré a pozítivne, čo je v nás...
V súčasnosti je na Slovensku vaša nevlastná osemnásťročná dcéra Nikola. Spolu s vašou dcérou Vanesou sa starajú o najmenšiu sestričku Laru. Ako im ide spolunažívanie, rozumejú si?
– Fungujú absolútne perfektne. Najväčší terorista v rodine, dvojročná Lara, manipuluje so staršími dievčatami veľmi obratne. Som veľmi rada, keď je Nika s nami, keď sme všetci spolu. Je nás doma síce veľa, ale práve o tom to je. Príjemná rodinná atmosféra. Majú to teraz trošku ťažké, pretože Nika robí rozdielové skúšky, Vanesa ich už má za sebou. Sme teda v strese. Každý deň sa bojíme o nejakú skúšku. Pre deti nie je ľahké robiť dve školy a jazykovo to zvládať.
Aká ste vy učiteľka?
– Ja zlyhávam... (smiech). Som veľmi nervózna a prehnane náročná učiteľka. Slovenské školy sú však veľmi prísne v porovnaní so zahraničnými. Dievčatá sedia síce nad knihami a stále niečo dobiehajú, ale na druhej strane si myslím, že je to v kombinácii s jazykovými znalosťami slušný základ do života.
Kde ste teraz vlastne doma, v Belehrade či v Bratislave?
– My sme sa už z Belehradu definitívne vrátili. Vanesa urobila rozdielové skúšky a pokračuje na tunajšej škole. Takže jednoznačne sme doma tu. Na Slovensku.
Čomu sa venuje manžel?
– Pracuje tam, kde predtým – na ministerstve zahraničných vecí.
Nikola a Vanesa hovoria dobre po anglicky. Manžel hovorí piatimi jazykmi. Ako ste na tom vy?
– Som jazykovo jednoznačne najslabší článok rodiny (smiech). Mám traumu hovoriť po anglicky pred nimi, aj keď sa bez problémov dohovorím, ale na manželovu slovnú zásobu a dokonalý prízvuk dievčat naozaj nemám. Ony majú ešte nemčinu, ja by som si možno trúfla na ruštinu, ale potrebovala by som čas. Vo všeobecnosti sa bojím robiť chyby a to je problém pri napredovaní v cudzích jazykoch.
Ako sa vám páči manželova práca? Čo vravíte na prácu v diplomacii, chceli by ste byť političkou?
– Predovšetkým diplomacia a politika sú dve odlišné veci. Domnievam sa, že ľudia majú skreslené predstavy o práci diplomata. Myslia si, že dotyčný si skvele žije v zahraničí, býva v luxusnej vile a hrá tenis. A po večeroch navštevuje recepcie. V skutočnosti je to úplne inak. Dotiahnuť to na špičkového diplomata by bola pre mňa poriadna drina. No a politika, ani v tom najlepšom slova zmysle, pri mojej povahe, skutočne nepripadá do úvahy.
Neboli ste aj vy tak trocha prekvapená ,aká je diplomacia vlastne práca a čo všetko zahŕňa?
– Bola som dosť prekvapená, aj keď som veľa vedela. Manželova kancelária i byt boli síce v jednej budove, ale občas sme mali problém sa vôbec stretnúť. Domov pravidelne prinášal kilogramy papierov. Možno aj preto, lebo mu “patrilo” nielen Srbsko a Čierna Hora, ale aj Macedónsko a Albánsko.
V Belehrade ste boli dva roky, manžel tri a pol. Čo chýba Bratislave oproti Belehradu?
– Belehrad je dvojmiliónové veľkomesto. Je to mesto, kde sa žije. Tamojší ľudia si vedia užívať život plnými priehrštiami, my to nevieme. Oproti nim sme smutný, nesebavedomý národ. Oni vedia oslavovať svoje úspechy, my radi zdôrazňujeme skôr to negatívne.V zábave sú neprekonateľní. Slováci sú na druhej strane pracovitejší a dochvíľnejší. Chýbať mi bude ich kuchyňa, reštaurácie so skvelou atmosférou, milý personál.
Aká je ich kuchyňa? Vyžaduje si váš manžel, aby ste mu pripravovali nejaké ich špeciality?
– Keď som kdekoľvek v zahraničí, rada ochutnávam každú kuchyňu. V Srbsku dominuje mäso, v Macedónsku a Albánsku som zasa jedla asi najlepšie pripravené ryby a morské plody vo svojom živote. Doma dominuje skôr slovenská kuchyňa, ale, samozrejme, niečo som odpozorovala.
Zbiehajú sa mi slinky... Radšej prelaďme. Keby ste dostali ponuku z inej televízie, čo by rozhodlo, aby ste ju prijali?
– Mala som v živote šťastie na prvé veci. Bola som pri prvom vysielaní mládežníckeho okruhu E + M v Slovenskom rozhlase, Rock FM rádia či pri zrode Markízy. Je fantastické byť pritom, keď niečo vzniká. Vtedy je to o nadšení, nie o peniazoch alebo sláve. Chceli sme urobiť niečo nové a nevedeli sme, ako to celé dopadne. Vždy budem na to spomínať veľmi rada a s nostalgiou. Ale dať také vyhlásenie, že sa to nikdy nezmení, nechcem. Zatiaľ som však stále zamestnaná v Markíze...
