Nezabudnuteľná tvár televízie Markíza a držiteľka štyroch cien OTO je opäť na Slovensku. Ešte krajšia a ešte šťastnejšia.
Vrátili ste sa na Slovensko v čase vyhlásenia výsledkov diváckej ankety OTO 2004. Spomínate si ešte na tie chvíle, keď ste preberali OTO-v vy?
- Veľmi dobre a pri preberaní poslednej ceny som aj naznačila, že sa mienim z tejto brandže na chvíľu vzdialiť, ale málokto tomu vtedy uveril. Na obrazovke už nie som takmer tri roky. Medzitým sa mi splnil sen o rodine a dcéru Laru by som nevymenila za žiadnu cenu.
Majú sošky u vás doma svoje miesto, alebo už zapadli prachom?
- Prach utieram (smiech), takže nezapadli. Stoja na poličke vo vitríne v obývačke. Sú tam spolu s TOM-om a dvoma bosorkami – Viktóriami, ktorými Eurotelevízia oceňovala v diváckej ankete ľudí z obrazovky v 90. rokoch.
Necnie sa vám trochu za mediálnym rozruchom a diváckou priazňou?
- Za rozruchom určite nie. Ešte donedávna som si užívala anonymitu plnými dúškami. Priznám sa, že pred každým rozhovorom a článkom, ktorý o mne vyjde, mi zviera žalúdok. Nie preto, že by som sa hanbila za to, čo robím, ale preto, že neviem, čo medializácia prinesie. Je pravdou, že sú aj pozitívne veci, ktoré obrazovka prináša, ale neviem, či to nie je pre rodinu až príliš vysoká cena.
Napriek tomu, chystáte pompézny návrat na obrazovku?
- Návrat chystám, ale či pompézny, to si netrúfam povedať. S vedením televízie zatiaľ nie sme na ničom dohodnutí, ale rada sa na obrazovku vrátim a som zvedavá, či sa tam ešte „zmestím“.
Médiá z vás už stihli urobiť malé strašidielko pre vaše kolegyne. Ktorú z nich by ste eventuálne mohli ohroziť?
- Veľmi by ma mrzelo, keby si ľudia mysleli, že chcem niekoho ohrozovať alebo vytláčať. Najradšej by som sa vrátila k vlastnej relácii, k niečomu, čo by vyhovovalo môjmu naturelu a predstavám.
Mohla by to byť napríklad aj relácia Nočné lampy, ktorú ste kedysi moderovali?
- Presne na to narážam. Roky som o takej talkshow snívala a bola som šťastná, keď sa podarila. Určite nelámala rekordy sledovanosti, ale ľudia sa ma často pýtajú, či sa k Nočným lampám vrátim. Teší ma to, aj keď mám obavy, či mi niekto ešte dnes takúto možnosť dá.
Sú píplmetre už aj vašou nočnou morou?
- Žiaľ, sú strašiakom pre všetkých. Odštartovali preteky a všetci sa im podriaďujú. V kútiku duše však verím, že to niekto naruší a bude ochotný ponúknuť divákovi aj inú alternatívu. Myslím si, že by bolo smutné, keby Slovensko úplne prevalcovali reality šou, hoci ich nikomu neodopieram.
V Belehrade ste určite sledovali rôzne televízne relácie. Inšpirovalo vás niečo alebo niekto?
- V Srbsku je oveľa viacej televízií ako na Slovensku. Vysielajú, podobne ako u nás, prebraté formáty, ale milujú estrády a ich umelci sú neuveriteľné hviezdy. Šokovalo ma, keď jedna televízia získavala moderátorku z inej televízie a ona za prestup zinkasovala 100 000 eur. Novinári však o svojich umelcoch a krajine píšu len to najlepšie. Práve tam som si uvedomila, akí sme my Slováci na seba zlí.
Ako sa vám páčilo byť pani veľvyslancovou?
- Väčšina ľudí má skreslené predstavy o tomto poste. Myslia si, že netreba nič robiť, len sa voziť v aute s vlajočkou na recepcie. Veľa času som venovala domácnosti, deťom, úlohe hostiteľky. Málo času zostávalo na spoločný rodinný život, pretože manžel si ešte aj domov nosil hromadu papierov, ktoré študoval, a takisto veľa cestoval. Nie je jednoduché odísť do cudziny. Odrazu nemáte nablízku priateľov, rodinu, cítite osamelosť. A keď sa už niekde udomácnite, príde rozlúčka a slzy. Hoci sa naše deti naučia cudzie jazyky, v matematike a slovenčine po návrate dobiehajú spolužiakov. Istým spôsobom žijeme kočovným životom.
Váš vzťah s manželom Miroslavom, ako ste kedysi povedali, prešiel skúškou ohňom. Nenarušili jeho harmóniu žiadne starosti?
- Nemôžem povedať nič negatívne. Náš vzťah pociťujem ako silnejší a zocelenejší. Aj my máme svoje problémy, ale manžel vždy zdôrazňuje, že sme na ne dvaja. A to je pre mňa úžasný pocit.
Vaša dcéra Vanesa (13) študuje na osemročnom gymnáziu. Má už predstavy o tom, čím by chcela byť?
- Myslím, že ich nemá, ale rozhodne nepôjde študovať matematicko-fyzikálnu fakultu. Viac inklinuje k humanitnému typu vzdelania. O ideály stať sa modelkou prišla už v detstve, keď sa so mnou pohybovala v zákulisí šoubiznisu. A ani na moju prácu sa nepozerá s obdivom. Uvedomuje si, čo to prináša a život to ani jej neuľahčuje. Práve naopak, okolie je voči nej kritickejšie.
Druhá dcéra Lara (2) svet okolo seba zatiaľ len objavuje. Čím vás naposledy prekvapila, rozosmiala?
- Rozosmieva a prekvapuje každý deň. Čoraz viac rozpráva, vymýšľa si nové slová. Nedávno vykrikovala pod vešiakom, že chce bundičku, pretože sa ide bundičkovať. Je z nej malý, hyperaktívny výmyselník, ktorý s nami manipuluje. Vyžaduje si každú minútu pozornosti a ak to nedosiahne, vyvedie niečo, čím nás zaručene upúta.
Pri poslednom rozhovore pre Eurotelevíziu ste sa nebránili myšlienke na tretie dieťa, syna. Dokonca ste vtedy na túto tému doma žartovali. Zostalo len pri tom?
- Zatiaľ zostalo pri žartoch a kočík sme už tiež darovali. Ale ak by to život priniesol, nebránila by som sa. Som šťastná, že som sa napriek veku rozhodla pre bábätko a toto je to jediné, čo má na svete cenu. S každým novým materstvom prichádza nový rozmer a človek má pocit, že omladol.
Istý čas žila s vami v Bele-hrade aj manželova dcéra z prvého manželstva Nikola. Bola tam s vami až doteraz?
- Nikola (17) je od septembra v Londýne so svojou mamou, kde pokračuje v štúdiu. Naposledy sme s ňou boli na Vianoce a musím povedať, že nám všetkým chýba.
Okrem toho, že sa vám v Belehrade narodila Lara, vyvolal vo vás tento kút sveta ešte iný silný citový zážitok?
- Zažili sme v ňom zvláštne udalosti. Zavraždili premiéra Djindjića, vyhlásili výnimočný stav, v krajine vládol smútok, skepsa, potom zasa spadlo lietadlo s macedónskym prezidentom... A premýšľali sme s manželom, aké to bude, až si Lara začne uvedomovať, že sa v tomto meste narodila a bude ho chcieť vidieť. Takže určite sa tam budeme vracať, a to nielen v myšlienkach...
Máte nejakú istotu, že o krátky čas nebudete opäť baliť kufre, pretože vášho manžela pošlú pracovne za hranice?
- Istotu nemám nikdy.
