Halina Pawlowská: Mám rada Slovákov

Aká by podľa vás mala byť Osobnosť televíznej obrazovky?

- Kultivovaná, milá, srdečná, inteligentná, talentovaná a VEĽKÁ.

Ste trojnásobnou držiteľkou Týtý (českej obdoby cien OTO). Aké pocity sa s týmto ocenením spájajú?

- Vždy ma cena potešila. Vždy ma dojala a vždy som mala pocit, že radosť mám nielen ja, ale aj moji najbližší priatelia. A tiež, že pani profesorka z gymnázia musí čumieť, lebo hovorievala, že som darebák.

Do relácie Banánové rybičky si občas pozývate ľudí zo slovenského šoubiznisu. Aký máte k nim a Slovensku vzťah?

- Mám Slovensko a Slovákov rada. Mám rada vašu krajinu, veľkorysosť, eleganciu i hrdosť.

Za sebou máte okolo dvestopäťdesiat častí tejto relácie. Čím je pre vás stále zaujímavá?

- Vždy som zvedavá na svojich hostí. Väčšinou bývam príjemne prekvapená a potom ma baví spontánne reagovať na ich najrôznejšie názory a skúsenosti. A tiež rada rozprávam „veselé historky“, keď mám istotu, že sa im niekto bude smiať.

Pre rybičky v Karibiku sú banány delikatesou, ktorú vytrhávajú potápačom z rúk, takže to vyzerá ako boj o prežitie. Cítite sa niekedy ako ryba medzi banánmi?

- Nebudem filozofovať, poviem jednoducho, čo si myslím: Nemám pocit ryby medzi banánmi.

Zo všetkých životných situácií sa snažíte nájsť východisko. Kedy sa vám hľadalo najťažšie?

- Ťažko sa mi hľadá východisko zo smútku nad smrťou. Racionálne ju zdôvodniť viem, ale obrovskú prázdnotu plnú smútku nedokážem zaplniť.

Okrem vlastných relácií sa podľa vašich scenárov nakrútili štyri celovečerné filmy, televízne inscenácie a seriál. Máte pre divákov niečo nové v zálohe?

- V zálohe mám zábavný televízny seriál z predvojnových čias a seriál pre deti aj dospelých z pohrebnej služby.

Napísali ste aj desiatku kníh, ktorým nemožno uprieť orginálnosť, vtip a nadhľad. Čo býva impulzom, ktorý vás naštartuje k písaniu?

- Scenáre pre Rybičky píšem každý týždeň. Niečo iné píšem vtedy, keď mám voľný čas – napríklad cez prázdniny, a je to preto, že buď mám zmluvu, alebo veľa energie, alebo niekoho veľmi milujem, alebo som nešťastná, že ma nikto nemiluje...

V niektorých knižkách famózne miešate čriepky zo svojho života s vymysleným osudom hrdiniek. Ukrývate v poviedkach aj svoje malé tajomstvá?

- To škaredé sa stalo, to pekné som si vymyslela. Alebo... naopak?

Jedna z knižiek sa volá Zúfalé ženy robia zúfalé veci. Máte svoju zúfalú skúsenosť?

- Mám zúfalú skúsenosť s človekom, ktorému som dôverovala a on ma potom udal. Ešte stále som sa z toho nespamätala.

Hoci v usporiadanom vzťahu žijete takmer tridsať rokov, manželskú neveru vraj považujete za vzácne osvieženie tohto stereotypu. Koľko osviežení podľa vás takáto inštitúcia znesie?

- Nevera nie je podľa mňa vzácnym osviežením. A za osvieženie už naozaj nepovažujem neveru svojho muža. Len TEORETIZUJEM, že nevera je častá a niekedy ho manželstvo unesie preto, lebo sa nevera nezverejňuje. Takže PSSST!

Je rozdiel, keď klamú ženy a keď klamú muži? V čom?

- Nie. Rozdiel je iba v tom, či klame niekto hlúpo a pozná sa to, a niekto bravúrne a nepozná sa to nikdy!

Čo by ste neodpustili svojmu manželovi Zdeňkovi a najlepšej priateľke Dáši?

- Zradu.

Nosíte veľké výstrihy a klobúky. Čo vo vašom prípade mužov viacej zaujme – to, čo máte vo výstrihu, alebo pod klobúkom?

- Moja rada znie: S vekom zväčšujte klobúk, zmenšujte výstrih.

Máte dom v Podolí a pod jeho strechou žijú tri generácie. Aké je to spolužitie?

- Dramatické.

Ste matkou Natálie (23) a Petra (18). Vedia vás deti napriek vášmu optimistickému postoju k životu niekedy poriadne vytočiť?

- Nikdy som deti nebila. Mamičku som sa vo svojich šestnástich rokoch snažila asi tri sekundy škrtiť. Neúspešne. Veľmi som sa potom hanbila.

Natálka, podobne ako mnoho mladých ľudí, využíva možnosť cestovať. Naposledy bola v Španielsku. Čomu sa momentálne venuje?

- Natálka je doma a pripravuje sa na skúšky do školy. Tiež fotí. Čiernobielo.

Petr je podľa vašich slov nekonvenčný mladý muž, ktorý sa zaujíma o počítačovú grafiku a dizajnérstvo všetkého druhu. Využívate niekedy jeho nápady?

- Áno, často. Páčia sa mi jeho obrázky. Váhala som, či nemám posielať novoročné PF, čo urobil, ale je na ňom človek, čo si mieri na spánok, síce len prstom, ale... radšej som neposielala NIČ.

Okrem spomínaných aktivít ste aj šéfredaktorkou časopisu Šťastný Jim. Ako by znela definícia šťastia vo vašom podaní?

- Šťastie je len muška zlatá... A viem, že HMYZ vydrží všetko!

Zostalo pre vás šťastím to, čo ním bolo pred 30 rokmi?

- Áno, láska.

Napriek pracovnej vyťaženosti pôsobíte dojmom, že máte energie na rozdávanie...

- Som občas veselá, menej často smutná a moje deti, mamička, muž, kamarátky, psy a všetci, ktorých mám rada, mi nedajú pokoj... Že by to bolo v tom, že ma všetci hnevajú? Asi áno!

Ak by sa vás niekto opýtal, ako prežiť 21. storočie, čo by ste mu poradili?

- Zo skúsenosti dinosaurov azda len toľko, aby sa človek nikdy veľmi nesnažil stať sa veľkým zvieraťom!