Karin Olasová: Musí sa naučiť hovoriť NIE

Čo s vašou psychikou urobila súťaž Dievča za milión?

- Mám pocit, že to budem môcť ohodnotiť až neskôr. Momentálne som dosť unavená, ale táto súťaž mi predovšetkým veľmi veľa dala. Nedá sa to k ničomu prirovnať. Možno len k rokom nejakého štúdia. Každá z nás doslova skočila v čase.

Potrebovali ste ako profesionálka takýto stresujúci rýchlokurz?

- Áno. Keď je človek spokojný sám so sebou, čo ďalej? Ja som so sebou sústavne extrémne nespokojná. Niežeby som sa chcela rúhať, skôr hodnotím svoje výkony, ktoré často môžu byť lepšie. Keď budem sedieť doma, čo mi to pomôže? Dnes sú mladí ľudia sebavedomí, energickí a ja chcem s nimi držať krok.

Cítili ste, že nie ste dostatočne vyťažená ako herečka?

- To nie, práve naopak. Súťaž som brala ako príležitosť. Jednoznačne som chcela byť aj moderátorkou, prejaviť záujem. Bolo to, ako keď sa školák na hodine hlási: "Prosím, ja by som chcel odpovedať, lebo o to mám záujem!" Pre toto som tam išla. Nikdy v živote mi nenapadlo, že vyhrám. Už účasť v Tunisku bola pre mňa šokom. Čudovala som sa: "Ešte som tu? A to ako? A prečo?" Vedela som, že takú školu života človek málokedy dostane. Som presvedčená, že každý z nás má svoj osud daný a je zlé, ak nám život niečo ponúkne, a my to nezoberieme.

"Konkurz na Dievča za milión bol asi jediný, o ktorom som sa nedozvedela ex post," povedali ste v jednom z rozhovorov. Mali ste na mysli aj divadelné konkurzy?

- Nie, myslela som konkurzy na moderátorské miesta. V divadle ma vždy na konkurz zavolali.

V každom článku sa o vás píše, že si na seba zarábate od pätnástich. Je to pravda?

- No, možno sa to začalo až v šestnástich-sedemnástich. V prvom ročníku konzervatória nám totiž nedovolili zarábať. Ale po príchode do Bratislavy som sa o seba musela starať sama.

Prečo ste nešli aj na vysokú školu?

- Lebo som mala veľa práce. Pravdepodobne som mala šťastie, ale už v šiestom ročníku som takmer v škole nebola, lebo som hrala v Prahe v Drakulovi. Stále sa to nabaľovalo a keby som išla na vysokú školu, vôbec by som v divadle robiť nemohla. Bolo by mi to ľúto, lebo podľa mňa je prax nezaplatiteľná, to vám škola nedá.

Takže ste si prihlášku na VŠMU ani neposielali?

- Nie. Ja by som si aj poslala, ale na inú školu a teraz.

Stále vám vŕta v hlave medicína?

- Na medicínu by som išla hneď! Popri tejto práci by som ju nezvládla. Diaľkovo by som si ale určite na nejakú školu trúfla. Vážne sa na to chystám, ale neviem kedy, lebo teraz od rána do noci stále niečo robím a každému chcem vyhovieť. Zistila som, že sa to nedá a budem musieť začať hovoriť aj: Nie! S tým však mám riadne problémy.

Váš predchádzajúci vzťah sa vraj skončil preto, že partner nechápal vašu prácu. Teraz je to lepšie?

- Určite, priateľ sa to snaží chápať. V tom zmysle slova, že ma podporuje a že je to ten najrozumnejší človek na svete. Nie je ale taký typ ako moji rodičia, ktorí kultúru milujú a vždy ma k umeniu viedli. On kultúrne podujatia tak často nevyhľadáva.

Takže na každej vašej divadelnej premiére nemusí byť.

- Na premiére áno! Tam musí byť. Sú to preňho povinné jazdy.

Počas priameho prenosu Dievčaťa za milión ste povedali, že zatiaľ sa necítite na dieťa. Je to paradoxné, lebo práve vy ste z finálovej desiatky pôsobili najzrelšie.

- Nehovorím, že by som sa nevedela o dieťa postarať, ale myslím, že keby som chcela byť dobrou mamou, tak musím s dieťaťom byť. Zatiaľ mám stále pocit, že musím veľa vecí stihnúť a ak si mám vybrať, tak teraz je prvoradá práca. Potom sa totiž chcem dieťaťu obetovať a nemiešať to s profesiou.

Čím dlhšie vás počúvam, tým viac sa mi zdá, že máte maďarský prízvuk.

- (vzdych) Nie som Maďarka!

Tak kde ste ho nabrali?

- Neviem. Som z Trenčína, kde sa rozpráva čistučko a po maďarsky vôbec neviem, ale nie ste jediný, kto si o mne myslí, že túto reč mám v malíčku. Napríklad ma zobrali do filmu a pridelili mi úlohu Maďarky, keďže boli presvedčení, že viem po maďarsky. Až na pľaci zistili, že neviem ani slovo. Vraj si boli istí, že som Maďarka. Podobná situácia sa opakovala aj v Dievčati za milión, keď som mala hrať Maďarku.

Vraj sa zaujímate o mystiku. Dávali ste si pred súťažou veštiť?

- Nie. Je však pravda, že sa mi počas súťaže posilnila viera. Nie som typ človeka, ktorý by bol dogmatický, ale viera ma tentoraz držala nad vodou.

Pred dvomi rokmi ste priznali, že máte fóbiu z priberania.

- To mám - katastrofálnu.

Ako s ňou bojujete?

- Počas súťaže som si hmotnosť veľmi strážiť nemohla. Bola som šťastná, že som sa večer dostala do postele tak, že som sa predtým dokázala prezliecť. Veľakrát som totiž zaspala oblečená a v topánkach. Ale na chudnutie sa chystám a veľmi sa na to teším. Je to pre mňa dôležité, i keď sa nechcem tváriť, že je to jediné, čo ma zaujíma.

Takže tu máme prvé predsavzatie do nového roka?

- Áno, ale mojím hlavným predsavzatím je, že začnem na sebe pracovať zo všetkých stránok. Lebo keď mám preťaženú psychiku, ktorá nie je v symbióze s "fyzičnom", tak musí nastať kolaps. Extrémne psychické záťaže a žiaden pohyb - to nie je dobré.

Moderovanie Silvestra bolo vašou prvou prácou pre Jojku. Ako ste obstáli?

- Myslím, že nič ťažšie mi už nemohli dať. Stáť vedľa takého moderátora, akým je Michal Hudák... Navyše v silvestrovskom programe treba byť veľmi sebavedomý, spontánny, mať nadhľad, náladičku. To ťažko človek môže mať, keď má strach. Texty som dostala deň vopred, učila som sa ich celú noc a po troch hodinách spánku sme išli na pľac.

Ako by mal vyzerať váš ideálny Silvester?

- Tak, že by sa stretli všetci moji najbližší, kompletne celá rodina. Konečne by sme sa po dlhom čase porozprávali. Nepamätám sa, kedy sa to stalo naposledy.

Čo očakávate od roku 2005?

- Je to asi najťažšia otázka, akú ste mi mohli dať. Je to vo hviezdach. Na základe súťaže Dievča za milión zatiaľ nemám konkrétne ponuky. Predpokladám, že budem hrať aj v divadle, ale netuším, ako to budem stíhať. Všetko sa začne riešiť až v januári, potom budem presne vedieť, čo ma čaká v roku 2005.