BRATISLAVA – Štefan Krasňanský (47) z Považskej Bystrice síce vyštudoval odbor životné prostredie, no napokon sa stará o kultúrnu klímu Slovákov a Čechov vo Veľkej Británii. Nárečovú verziu svojho mena, Pišta, si zo žartu poangličtil na Pishter. Tak ho už vyše desať rokov volajú českí aj slovenskí speváci a herci, ktorým vo Veľkej Británii organizuje koncerty aj divadelné vystúpenia.
Čo vás priviedlo do Londýna?
Najprv som doň prišiel ako turista, potom ako študent angličtiny s čiastočným pracovným povolením. Londýn mi bol hneď blízky, aj preto, že som mal rád anglických hudobníkov. Na Slovensku som mal ako čerstvý absolvent vysokej školy rok otvorenú malú distribúciu nezávislej hudby z Veľkej Británie a USA.
V akých zamestnaniach ste v Londýne pracovali, kým ste doň začali na exportovať slovenskú a českú kultúru?
Umýval som riad, upratoval, rozvážal pizzu... Bola to éra hlbokého mečiarizmu. Libra mala vtedy hodnotu okolo 70 slovenských korún. Mnohí Slováci si prichádzali do Británie zarobiť. Dva roky krvopotne šetrili, aby si potom na Slovensku mohli povedzme kúpiť byt. No to nebol môj prípad. Mne sa tam jednoducho páčilo.
Ako vám napadlo, že by ste tam mohli organizovať koncerty?
Nedalo sa prehliadnuť, že slovenskej komunite v Londýne chýba naša kultúra. Na rozdiel od Českej republiky, Poľska, či Rakúska, slovenská ambasáda nemala v Anglicku samostatné kultúrne centrum. Nápad doviezť do Londýna slovenskú kapelu bol však veľmi spontánny, nerobili sme žiadne veľké prieskumy trhu.
Naznačujete, že ste sa do toho nepúšťali sám... Kto bol ešte súčasťou projektu?
V začiatkoch agentúry Pishter, mám na mysli rok 2005, kedy som ju založil, sme boli traja – môj kamarát z detstva a zároveň aj dídžej Branko Blaško, kamarát z Košíc Martin Zbojovký, ktorý zastrešuje najmä gastronómiu.
Prvá kapela, ktorú ste oslovili bola Vidiek. Poznali ste sa osobne?
No práve, že nie. Zatelefonoval som Richardovi Jajcayovi, manažérovi a gitaristovi Vidieka, či by mali o taký koncert záujem a s veľkými rozpakmi som ponúkol honorár. Povedal som mu, máme pre vás od toľko do toľko. Koľko by ste chceli? A on navrhol gentlemenskú sumu niekde v strede. S Vidiekom sme zažili veľmi príjemný víkend s osudovým dosahom. V tom čase mi s produkciou pomáhala aj moja staršia sestra, ktorá už žila v Londýne a s Richardom si padli do oka. Do roka a do dňa sa stal mojím švagrom.
Za tie roky ste do Veľkej Británie vyviezli Elán, Tublatanku, IMT Smile... Takmer celú slovenskú aj českú hudobnú scénu. Prepája sa ešte niekto z nej intenzívne s vaším osudom?
Mnohí. V kapelách, ktoré sa k nám vracajú, sú častokrát muzikanti dobrodruhovia. Vedia, že neponúkame závratné honoráre, oveľa lepšie si zarobia na Slovensku, alebo v Česku. Baví ich však presah, ktorý im to prináša, chcú zažiť niečo nové. Môže im to priniesť čerstvý vietor do ich každodennej rutiny, inšpiráciu. Samozrejme, nie každý je takto nastavený a je to okej.
S ktorými umelcami ste zažili najväčšie dobrodružstvá?
Napríklad s českou kapelou Chinaski, ktorá mala už deň po koncerte v Londýne vystupovať v Brightone, takže sme ju tam museli dostať ešte v noci. Objednali sme si lokálneho dopravcu, no namiesto štandardného osemmiestneho minibusu, prišiel s poobíjanou dodávkou. Vysvitlo, že je záhradník a celý pracovný deň v nej rozváža záhradné náradie. Takže v piatok večer ju zbežne poupratoval a v sobotu prišiel po nás. Keď som ju videl, obával som sa, čo povie kapela. Ale zobrali to športovo a náš „exkluzívny“ dopravný prostriedok bok celú cestu zdrojom zábavy.
Podobnú príhodu sme zažili aj na koncertnej šnúre s kapelou Divokej Bill, s ktorou práve plánujeme ďalší koncert. Jej manažér prenajal ,nightliner´, čiže autobus, ktorý má na poschodí kajuty. A vtedy sa rozhodli, že peniaze, ktoré by minuli za nocľah v hoteloch, vrazia do dobrodružstva. Zažili sme veľa srandy a bol to tiež veľmi príjemný zážitok.
Často s vami spolupracoval nebohý Meky Žbirka, známy aj svojim anglickým humorom...
S ním sme mali doslova symbiózu. Vďaka Mekymu som sa prvýkrát dostal do Abbey Road (legendárne hudobné štúdio, ktoré preslávili Beatlesáci – pozn.red.). Dokonca sme mu vtedy so štyrmi ďalšími ľuďmi z našej produkcie naspievali zadné vokály do skladby Undergrant (text ironizuje žiadateľov o umelecké granty – pozn.red.). Presnejšie, vykrikovali sme mu do mikrofónu to, čo potreboval. Spevom by som to nenazýval, ale bol to krásny zážitok.
Na margo jeho humoru spomeniem príhodu, ktorá však nie je k obedu. Mekymu syn David režíroval klip k skladbe Dievča (na lásku nie je čas) a chystali sme sa nakrúcať scénu, v ktorej sa Meky počas módnej prehliadky prechádza davom. Čakali sme pred zadným vchodom klubu, kde sa to malo uskutočniť. Zadné vchody zvyčajne nie sú tak vábivé ako predné, ale pri týchto bol navyše zápach ako z nespláchnutého záchoda. Meky to trefne okomentoval: „no, zdá sa že tu už niekto bol”.
Ako často chodievate na Slovensko?
Paradoxne, teraz som bol na Slovensku viac ako v Londýne, kde bývam zvyčajne na jar a v jeseni. No aj vtedy sa snažím aspoň raz za mesiac alebo dva prísť domov. Chýba mi rodina, kamaráti, príroda.
Veľká Británia vystúpila v roku 2021 z Európskej únie. Malo to vplyv aj na slovenskú komunitu, ktorá v nej žije?
Výrazne sa zmenšila pre veľmi dlhé hluché obdobie, kedy nebolo jasné, čo bude pre cudzincov znamenať brexit. Mám radosť, že keď organizujeme koncert, alebo divadlo v Londýne, desať percent našich divákov naň priletí zo Slovenska alebo Česka. Lebo kedysi tu žili a raz za čas si takýto výlet dovolia. Aj na tom vidno, že takéto kultúrne akcie pre našincov v zahraničí veľa znamenajú.
