BRATISLAVA – V pondelok 4. septembra sa začne nový školský rok. Niektorí žiaci a študenti sa možno budú hnevať na zložité pravidlá slovenskej gramatiky. Snáď ich povzbudí, že na opačnej strane zemegule žijú ľudia, ktorí sa slovenčinu drvia radi a dobrovoľne. Ich učiteľkou je Slovenka Kristína Lukáčová (39), pôvodne francúzštinárka, ktorá žije v Argentíne už pätnásť rokov. Má takmer sto žiakov, väčšinou potomkov Slovákov, ktorí sa do tejto krajiny vysťahovali vo viacerých veľkých vlnách. V našom rozhovore približuje, čo ich motivuje k štúdiu slovenčiny, aj s ktorými jej pravidlami najviac zápasia.
Vo videorozhovore s Kristínou Lukáčovou, ktorá na Slovensku vyštudovala francúzsky jazyk a literatúru, sa dozviete prečo sa presťahovala do Argentíny, prečo v nej začala učiť slovenčinu aj kto patrí medzi jej žiakov. „Ich rodičia, alebo prarodičia, alebo praprarodičia boli Slováci, ktorí sa presťahovali do Argentíny. A pre nich je veľmi dôležité byť spojení so svojim pôvodom,“ približuje. Má však aj staršiu žiačku z Argentíny, ktorej syn sa oženil so Slovenkou: „Je to také krásne, že sa rozhodla k takémuto kroku, naučiť sa a priblížiť sa trošku slovenskej kultúre a nášmu jazyku kvôli svojej rodine.“
Kristína sa v Argentíne dobrovoľne venuje aj udržiavaniu a šíreniu slovenskej kultúry, prepájaniu vzdialených komunít Slovákov a pomáha aj výskumníkom, ktorí dokumentujú ich príbehy. Podľa najnovšej štatistiky Ministerstva zahraničných vecí žije v tejto krajine 30 tisíc Slovákov. „Často sa stretnem s potomkami Slovákov, ktorí majú z druhej strany španielsky, taliansky alebo iný európsky pôvod. A oni vám povedia, že sú Argentínčania ale cítia sa ako Slováci. Práve tú slovenskú stránku tam majú vštepenú od malička. Dodržiavajú tradície, varia slovenské jedlá,“ vysvetľuje.
S Kristínou Lukáčovou sme sa stretli začiatkom júla v Bratislave, keď tu pricestovala s argentínskymi Slovákmi na pozvanie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Zúčastnila sa s nimi slávnostného podujatia v meste Detva v areáli Krajanského dvora. Zahraniční Slováci naň každoročne prichádzajú predviesť ako udržiavajú slovenský folklór ale aj tradičnú slovenskú kuchyňu. Kristína prišla spolu s predstaviteľmi troch folklórnych súborov v Argentíne, taktiež reprezentujúc súbor Spolkár, ktorý založila v Buenos Aires.
V ďalšej časti rozhovoru sa dozviete:
• Prečo sa Kristína Lukáčová stala slovenskou aktivistkou,
• akú povesť mali prví Slováci prichádzajúci do Argentíny,
• či potomkov argentínskych Slovákov zaujíma naša politika,
• ako sa im učí slovenský jazyk,
• ako sa žije v krajine s dlhotrvajúcou ekonomickou krízou,
• ako sa jej obyvatelia chránia pred vysokou kriminalitou,
• o spolužití rôznych národnosti,
• o tom, prečo pomáha s dokumentáciou príbehov argentínskych Slovákov.
Ako ste sa učili po španielsky, v škole, alebo praxou? A aké boli vaše začiatky v Argentíne?
Argentínčania sú otvorení a prívetiví a ak je človek adaptabilný, ľahko si tam nájde kontakty. Jazyk som sa naučila vďaka bývalému manželovi, ktorý je z Argentíny, ale spoznali sme sa vo Francúzsku, kam som odišla v rámci štúdia na stáž a napokon som tam ostala a neskôr aj pracovala.
Aké ste tam mali zamestnanie?
Pracovala som v škole, najprv ako vychovávateľka, potom aj ako čašníčka a tiež učiteľka. Pôvodne som totiž študovala na Komenského univerzite pedagogiku aj francúzštinu, ale napokon som sa rozhodla absolvovať len štúdium jazyka.
Vo filmovom dokumente o Slovákoch žijúcich v zahraničí som sa dozvedela, že regionálna vláda v Argentíne podporuje prisťahovalcov z iných kultúr aj tým, že im ponúka vyučovanie ich rodných jazykov na školách. Platí to ešte?
Ten dokument je staršieho dáta, slovenčina sa na argentínskych školách a univerzitách nevyučuje. Ale pretože v tejto krajine žije veľa obyvateľov európskeho pôvodu, vláda podporuje udržiavanie jazykov a kultúr imigrantov a ich potomkov inými spôsobmi. Akými, to záleží od jednotlivých regiónov. Napríklad organizovaním rôznych kultúrnych podujatí, kde sa jednotlivé kultúry môžu prezentovať prednáškami, predstaveniami, ochutnávkami atď.
Ako ste sa stali učiteľkou slovenčiny?
Počas mojich prvých šiestich, či siedmych rokov som v Argentíne poznala len jeden starší pár Slovákov, ktorí bývali asi päťsto kilometrov od nás, takže sme sa vídali zhruba raz za rok.
Veľmi emotívne na mňa zapôsobilo, keď som sa dostala do kontaktu so slovenskou komunitou v Buenos Aires. Začala som sa aktívne zúčastňovať rôznych jej podujatí a spolupracovať s ňou. Postupne som spoznávala ďalšie slovenské komunity v Argentíne a videla som ako krásne udržiavajú slovenské tradície, ale aj to, že mladším generáciám chýba znalosť slovenčiny.
Prvé generácie Slovákov fungovali v komunitách, mali sa s kým porozprávať a ľahšie si udržiavali rodný jazyk. Museli sa však adaptovať na to nové, naučiť sa španielčinu a zžiť sa s miestnou kultúrou aj mentalitou. Keďže som videla veľký záujem o slovenčinu i zo strany novších generácií, rozhodla som sa im túto možnosť ponúknuť.
Dnes máte vraj zhruba sto žiakov z viacerých kútov Argentíny aj z iných štátov Južnej Ameriky. Ako ste sa stali takou známou učiteľkou?
Aj vďaka tomu, že pandémia kovidu spopularizovala onlinové komunikačné platformy. Hlavne vtedy som začala učiť potomkov Slovákov z rôznych oblastí Argentíny a snažím sa ich navzájom prepájať. Pre väčšinu z nich je veľmi dôležité poznať odkiaľ pochádzajú a väzby s ostatnými Slovákmi a ich potomkami tomu napomáhajú.
Zaujímajú sa aj o politiku? Podľa informácií z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí len trinásť Slovákov v Argentíne požiadalo o možnosť voľby poštou v predčasných parlamentných voľbách. I keď to nie je jediná možnosť, takže ich v skutočnosti môže byť viac.
Nemám o tom podrobnejšie informácie, ale myslím si, že záujem o voľby majú skôr mladšie generácie, lebo nie všetci starší Slováci v Argentíne majú slovenské občianstvo. Ale o politiku sa zaujímajú mnohí. V rámci mojich hodín slovenčiny so žiakmi preberáme aj slovenskú kultúru a históriu a pýtajú sa ma aj na veci, ktoré sa dozvedajú z novín aj iných informačných kanálov.
Ako sa učí slovenčina vašim žiakom?
Každý žiak je iný, takže niektorým sa učí jednoduchšie a rýchlejšie, iným ťažie. Niekto jej jednoduchšie rozumie, alebo ľahko sa v nej učí rozprávať, iný v nej zasa nemá problém písať, ale ťažko sa mu hovorí. Niektorí žiaci najprv potrebujú porozumieť tomu ako jazyk funguje, jeho pravidlám. Iní ho potrebujú zažiť v praxi a precvičovať. Všeobecne by sa dalo povedať, že čo sa týka výslovnosti, najzložitejšie sú pre nich zoskupenia spoluhlások bez samohlások, ktoré sú pre španielčinu menej známe alebo nerozlíšiteľné ako napríklad b a v, h a ch, ž a š. Čiže problém im robia napríklad slová štvrtok, zdĺhavý, chcieť, zvuky...
A ako sa im učí naša gramatika?
Vždy sa spolu smejeme na tom, že majú jeden obrovský zošit na pravidlá a druhý ešte väčší na výnimky. Samozrejme, skloňovanie pre nich nie je ľahké, najmä keď už poznajú viaceré pády a začína sa im to miešať, alebo v prípadoch kedy používame jednu predložku s dvoma rôznymi pádmi alebo tam, kde sa nepoužívajú predložky. Príliš veľa gramatiky vnímajú ťažko .
Používate učebnice slovenčiny zo Slovenska, alebo si vyrábate vlastné pomôcky a metodiky?
Používam učebnice vydávané Univerzitou Komenského, ale veľa materiálu si vytváram sama a adaptujem ho na španielsky hovoriacich študentov, aby som im výuku čo najviac uľahčila. Nejdem podľa študijného plánu učebníc, mám svoju postupnosť. Na mojich študentoch však väčšinou pozorujem veľkú emocionálnu motiváciu a vôľu lepšie spoznať a naučiť sa jazyk svojich predkov alebo blízkych.
Prvé vlny Slovákov emigrovali do Argentíny v 20-tych 30-tych rokoch minulého storočia pre chudobu. V tom období bola bohatou krajinou a v rámci kolonizácie ponúkala pôdu za vrece múky. Už viac ako dve desaťročia ňou zmieta ekonomická kríza. Podľa odhadov v nej môže tento rok stúpnuť inflácia až o sto percent. Ako to ľudia prežívajú?
Emigračných vĺn zo Slovenska bolo viac (dve pred 2. svet. vojnou a tretia po roku 1945 – v nej boli už aj politickí utečenci – pozn. red.). No spájala ich vôľa nájsť lepší život, či už z ekonomických dôvodov v prvých vlnách, alebo neskôr z politických dôvodo. A pretože mali povesť poctivých a pracovitých ľudí, zamestnávatelia ich vyhľadávali. Čakali ich často už v prístave. Argentína stále prijíma emigrantov, ale v súčasnosti prichádzajú viac z iných krajín ako z Európy (najmä z ďalších štátov Južnej Ameriky a Ázie – pozn. red.)
Čo sa týka súčasnej ekonomickej situácie v krajine, ľudia si na konštantné zmeny zvykli. Žijeme s vedomím, že čo dnes platí, zajtra nemusí. Podnikatelia nemôžu mať fixný cenník, lebo hodnota peňazí sa mení každý týždeň, alebo aj deň. Tým pádom si nemôžeme nič plánovať ani šetriť. Ďalším negatívnym faktorom je vyššia kriminalita. Aj tá prispieva k tomu, že čo máte dnes, zajtra už mať nemusíte.
Ale ja si snažím zo všetkého brať nejaké pozitívum. Takže sa učím neupínať sa na veci, ale tešiť sa z pekných chvíľ. A tiež nebáť sa toho, čo sa môže stať, ale riešiť existujúce problémy. Potom vás len tak niečo nevyvedie z miery. Samozrejme, že to nie je ľahké, ľudia sa sťažujú, ale tiež sa snažia užiť si dnešok.
Nie sú si ľudia v obdobiach kríz viac nápomocní?
To áno, ale bohužiaľ v Argentíne sú aj podvodníci, ktorí predstierajú dobrotu, a pritom vás okradnú.
Teraz ste spomenuli podvodníkov, predtým všeobecne vyššiu kriminalitu v krajine. V čom všetkom teda spočíva?
V Argentíne sú rôzne druhy podvodníkov, od vreckárov cez ozbrojených zlodejov na motorkách, po plánované organizované útoky. Vo štvrti kde bývam máme všetci zamrežované okná, dvere a alarmy. Aj susedia sa navzájom varujú, keď vidia niekoho podozrivého. Niektorí bývajú v uzavretých štvrtiach, kde hocikoho nepustia. No a v noci sa už na ulicu nevychádza pešo.
Čo sa vám na obyvateľoch tejto krajiny páči?
Vo všeobecnosti sú milí, nápomocní a rešpektujú rozdiely medzi kultúrami. Keď prednášam o našej kultúre, bežne sa mi stáva, že v publiku sú aj ľudia, ktorí nemajú slovenských predkov, ale zaujímajú sa o našu krajinu, pretože to považujú za obohacujúce. V Argentíne žije množstvo národností, ktoré si udržiavajú svoje zvyky a tradície a vidím to aj na komunitách argentínskych Slovákov.
Vraj v Argentíne žije veľa zmiešaných manželstiev Čechov a Slovákov, ktorí sa spoznali až v nej.
Áno, je to pravda. Existuje tam aj veľa česko-slovenských spolkov a kultúrnych podujatí, Česi a Slováci v Argentíne veľmi dobre spolupracujú, máme dokonca aj Festival českej a slovenskej kultúry v Latinskej Amerike.
Pomáhali ste výskumníkom z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave pri skúmaní súkromných archívov potomkov českých a slovenských migrantov. Stretli ste sa vďaka tomu so silnými príbehmi našich krajanov?
Každý jeden príbeh našich krajanov je špecifický a silný. Vezmite si, že opúšťali svoju zem a išli do neznáma. Hoci v Argentíne poznám Slovákov a ich potomkov z rôznych generácií a profesií, vždy pri nich vnímam nádych slovenskosti. V Buenos Aires máme aj Slovenský kultúrny spolok a v rámci neho spolupracujeme s rôznymi organizáciami aj zo Slovenska aj z Argentíny. Sú medzi nimi aj vedci z Univerzity sv. Cyrila a Metoda aj jedna argentínska vedkyňa, ktorá sa začala učiť po slovensky, hoci nemá slovenských predkov.
Aktuálne sa v našom spolku snažíme vytvoriť archív všetkých dokumentov o Slovákoch v Argentíne, ktoré máme. Myslím si, že je dôležité zaznamenať príbehy Slovákov, ktorí sa vysťahovali do cudziny, všetko s čím zápolili, ako sa adaptovali na nové podmienky, ako ich formovali... Sú súčasťou našej histórie ako národa a bola by škoda keby sa s nimi neudržiavalo spojenie.
Zaujíma sa o enklávy Slovákov žijúcich v zahraničí dostatočne aj Slovenská republika?
V posledných rokoch najmä vďaka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý je v kontakte s krajanskými komunitami, poskytuje dotácie na podporu ich činností a projektov, oboznamuje verejnosť s aktivitami jednotlivých komunít. Vlani navštívil bývalý predseda úradu pán Milan Ján Pilip viaceré krajanské komunity aj v Argentíne.
Zhruba pred rokom ste založili folklórny súbor Spolkár. Koľko má členov, v akom sú veku a ktoré folklórne oblasti Slovenska reprezentuje?
Sú vo veku od 20 do 75 rokov, no počet členov sa mení, stálych je desať. Keďže sme len na začiatku, skúšame z každého rožka troška, aby sa naučili základy a rozdiely medzi jednotlivými oblasťami. Zatiaľ sme sa venovali viac folklóru Šumiacu a Horehronskej oblasti.
Cítite sa po pätnástich rokoch v Argentíne zžitá s prostredím? Chýba vám niečo zo Slovenska?
Myslím si, že som sa dosť adaptovala, Argentína je krásna krajina, no často mi chýba blízkosť prírody. Bývam na predmestí Buenos Aires, ale musím za ňou ísť desiatky kilometrov autom. V nej cítim, opäť najmä pre kriminalitu, pocit bezpečia a voľnosti.
Uvažujete aj o návrate na Slovensko?
Aktuálne nie. Mám dve dcéry, ktoré chodia v Argentíne do škôl, majú tam otca a rodinu. Slovensko a Bratislavu som však vždy mala veľmi rada, neplánovala som odtiaľ odísť. S partnerom sme chvíľu žili aj na Slovensku, ale okolnosti viedli k tomu, že sme vrátili do Francúzska a napokon sme išli do Argentíny. Stále sa však snažím udržiavať na Slovensku kontakty. Uvidíme, či prinesie budúcnosť.
