BRATISLAVA – Ján Marušin (48) velil modulu Hasičského a záchranárskeho zboru SR pri extrémnych júlových požiaroch v Grécku. Spomína na vďačnosť miestnych ľudí za nezištnú pomoc aj na najhoršie vyčíňania plameňov aké v svojej kariére zažil. Pirbližuje tiež, prečo ju má rád aj napriek tragédiám, ktoré ju sprevádzajú.
Z rozhovoru sa dozviete:
• Čo hasičov čaká po návrate z medzinárodného zásahu aký bol v Grécku,
• čo robia, aby im pri podobne intenzívnom hasení požiaru čo najdlhšie vydržali sily,
• prečo môžu grécke lesy horieť rýchlejšie ako lesy na Slovensku alebo v Česku,
• že hasičom v našich lesoch komplikujú pomoc chýbajúce prieseky,
• aký najhorší požiar hasil Ján Marušin na Slovensku,
• ako sa vyrovnáva s faktom, že pri práci nasadzuje vlastný život,
• prečo stúpa počet požiarov v našich lesoch,
• prečo sa stal hasičom.
Len pred pár dňami sa vrátil z Grécka aj druhý modul slovenských hasičov. Majú po takom náročnom zásahu prikázaný oddych, alebo miernejší pracovný režim?
Bezprostredne po návrate z medzinárodných zásahov nás čaká lekárska prehliadka, aby sa predišlo prípadným zdravotným problémom. Do služby môžeme zvyčajne nastúpiť po dvoch dňoch oddychu.
V Grécku ste velili prvému modulu 31 hasičov zo Slovenska deväť dní. Stačili vám tie dva dni na oddych?
Dva dni voľna na zotavenie po náročnom zásahu sú postačujúce. Ja som však v práci ešte pár zmien potiahol s vidinou blížiacej sa dovolenky.
Pôvodne ste šli do Grécka na pomoc v regióne Attika v oblasti Atén, no už druhý deň ste zasahovali na Rodose, kde požiar komplikovala rýchlosť vetra. Čo to v praxi znamená?
Požiar sa rozrastal tak rýchlo a prudko, že sme museli odstúpiť z našich pozícii na jeho čele. Čiže hneď to bolo náročné, ale zároveň poučujúce pre ďalší vývin udalostí. Rýchlosť vetra bola až 50 kilometrov za hodinu, čo umožňovalo, aby sa horiace časti prenášali skokovo aj o niekoľko stoviek metrov.
Situáciu sťažovalo aj Slnko. Grécko práve čelilo najhorúcejšiemu júlovému víkendu za posledných 50 rokov, teplota vzduchu presahovala 40 stupňov Celzia. Ako to pociťujú hasiči pri práci? Vaše ochranné kombinézy pôsobia akoby mali väčšiu váhu. Ako si chránite dýchacie cesty a ako čelíte možnej dehydratácii?
Používame ľahké prilby, ľahkú zásahovú obuv aj nehorľavé kombinézy certifikované pre vonkajšie požiare. Pred dymom z ohňa, ktorý štípe oči, používame plynotesné okuliare. S dýchaním nám pomáhajú filtračné masky, ktoré nás dokážu chrániť niekoľko hodín, záleží od ich typu. Samozrejme, musíme dodržiavať aj pitný režim. Aby nám vydržali sily čo najdlhšie, prijímame nielen minerálne vody, ale aj vody ochutené cukrami a iontové nápoje.
Znamená to, že ste so sebou do Grécka viezli aj veľké zásoby nápojov?
Z deväťdesiatich piatich percent nám ich poskytovali Gréci.
V akých časových intervaloch sa striedajú hasiči pri takom zásahu?
Keď sme prišli v sobotu ráno na Rodos a videli zúfalých ľudí, cítili sme potrebu miestnym jednotkám ihneď pomôcť. Prvé tri dni sme boli v teréne v plnom počte od rána do večera. Potom sme sa už museli rozdeliť na dve skupiny, ktoré sa striedali, aby sme sa nevyčerpali. Našťastie aj požiar sa trošku ukľudnil. Slúžili sme po osem hodín. V noci sme mali voľno, ale boli sme v pohotovosti.
Na Rodose ste pomáhali aj v oblasti obce Vati a mesta Gennadi. Ako na vás reagovali miestni obyvatelia?
Tieto dve miesta evakuovali dosť zavčasu, keď sme tam prichádzali, bolo v nich len pár ľudí, ktorí tam museli kvôli niečomu ostať. Miestni obyvatelia aj hasiči nám pri stretnutiach preukazovali nesmiernu vďačnosť a uznanie.
Požiar ohrozuje aj zvieratá. Boli ste svedkami ich zachraňovania?
V obciach ich evakuáciu zabezpečila armáda, ale my sme prišli až po nej. V lese sme však videli uhorené srnky a jelene, žiaľ, divá zver z lesa sa evakuuje zložito, hlavne za takých nepredvídateľných okolností.
Minulý rok, takisto v júli, horel les v Národnom parku České Švajčiarsko na severozápade Českej republiky. Pomáhali ho hasiť aj slovenskí hasiči a medzi nimi aj vy. Dá sa v nejakom smere porovnať s gréckymi požiarmi?
Dá, lebo bol tiež rozsiahly a komplikoval ho vietor, ale mal trošku menšiu rýchlosť ako ten v Grécku. Rozdiel medzi týmito dvoma požiarmi spôsobuje tiež v skladba drevín. U nás sú prevažne zmiešané a listnaté lesy. Ale v Grécku sú píniové a borovicové lesy, olivovníkové sady a nižšie porasty, čiže dreviny s vysokým obsahom živice, ktorá ohňu pomáha. Jeho šírenie urýchľovala ešte aj nižšia vzdušná vlhkosť vďaka ktorej boli suchšie.
V našej lokalite sú problémom aj chýbajúce požiarne prieseky na kalamitných lesných územiach, kde leží drevo aj na zemi. Preto sa tam nedá dostať s hasičskou technikou a tým pádom sa požiar pomalšie dostáva pod kontrolu.
Máte na mysli Tatry?
Nielen Tatry. Aj České Švajčiarsko.
Gréci majú v lesoch požiarne prieseky?
Na niektorých miestach ich mali. Ale vďaka tomu, že ich lesy sú iné, dokážu v nich veľmi rýchlo urobiť prieseky pomocou buldozérov. Vďaka nim je možné požiar ľahšie lokalizovať, pripadne ľahšie ochrániť objekty ku ktorým ohneň smeruje. Ale nechcem túto tému ďalej rozoberať, prináleží iným kompetentným.
Aký najhorší požiar ste hasili na Slovensku? Nemyslím len vzhľadom na jeho rozsah a intenzitu, ale napríklad aj pre ľudský aspekt udalosti.
Určite velikánsky požiar v Tatrách v roku 2005. Vzhľadom na to, že išlo o kalamitné územie, šíril sa dosť intenzívne. Každý požiar v Tatrách a takisto v Slovenskom raji je náročný aj pre obrovské prevýšenie terénu. No ak sú s požiarmi spojené ľudské tragédie, snažím sa na ne nemyslieť a vytesniť ich, takže vám ich neviem priblížiť.
Je to náročná práca. Nielen preto, že môže súvisieť s cudzím ľudským nešťastím, ale aj preto, že v nej nasadzujete vlastný život. Ako sa vyrovnávate s týmto faktom?
Každý uchádzač o zamestnanie v HaZZ je s tým uzrozumený. Hasič pri vstupe do služobného pomeru skladá prísahu, kde je okrem iného napísané, že bude pomáhať aj s nasadením vlastného života. Je na veliteľoch na jednotlivých stupňoch riadenia odhadnúť riziko a vzhľadom k tomu prispôsobiť vedenie zásahu tak, aby bolo čo najmenšie.
Tím, ktorý sa zúčastnil na likvidácii požiaru na gréckom ostrove Rodos mal neskutočné nasadanie počas celej doby zásahu. Som im za to nesmierne vďačný a som rád, že všetci, ktorí sme odišli pomáhať, sme sa aj vrátili späť k svojím rodinám.
Čo máte na svojej práci rád?
Každá služba na požiarnej stanici je iná, ani pri zásahoch nehrozí stereotyp, takže hasič musí byť aj kreatívny. Mám však rád aj výcviky, ktoré nás udržujú vo forme aj spoluprácu s kolegami.
Podľa štatistík v posledných rokoch rastie počet požiarov nielen vo svete, ale aj na Slovensku. V minulom roku sa ich najviac rozhorelo v tomto období a práve v lesných porastoch. Sú ich príčinou klimatické zmeny, alebo nedbanlivosť?
Môžu za ne predovšetkým ľudia, ktorí nedodržujú odporúčania o správaní v lese ani v čase zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiarov. Klimatická zmena, aspoň na našom území, vplýva hlavne na rozvoj a šírenie požiaru.
Koľko rokov ste hasičom a prečo ste si vybrali práve toto povolanie?
O pár mesiacov mi uplynie dvadsať osem rokov v tomto povolaní. Vyrastal som už s tým, že chcem byť hasičom. Isto aj preto, že moji traja starší súrodenci boli hasiči, či už profesionálni alebo dobrovoľní.
