BRATISLAVA - Odovzdávanie štátnych vyznamenaní z rúk prezidentky tento rok neprebehli celkom v súlade s kostolným poriadkom. Zuzana Čaputová totiž stavila všetku dôveru na svoj tím v prezidentskom paláci, ktorý jej radí aj v prípade udeľovaní týchto dôležitých vyznamenaní. To však ešte netušila, že nie všetci v tíme si zrejme dali pozor na historické udalosti a vyznamenania sa tak ocitli aj pri menách, ktoré by prezidentka za iných okolností rozhodne neudelila. Hlava štátu teraz zrejme zúri a pravdepodobne sa aj hľadá vinník celého tohto fiaska.
archívne video z udeľovania vyznamenaní
Na celú záležitosť upozornil denník Pravda. Čaputová totiž len nedávno udeľovala ceny viacerým osobnostiam Slovenskej republiky, no pravidelne sa tieto ceny udeľujú aj osobnostiam, ktoré už nie sú medzi nami - in memoriam. Tak tomu bolo aj v tomto prípade, keď Čaputová ocenila bojovníkov proti komunizmu. Problém je však v prípade historických skutočností tejto antikomunistickej skupiny ľudí, a rozhodne aj to, že boli súčasťou prvého slovenského štátu, ktorý pôsobil ešte ako satelitné územie Nacistického Nemecka Adolfa Hitlera pod vedením prezidenta Jozefa Tisa.
Prezidentka sa hnevá
"Prezidentka je nahnevaná. Dala v Grasalkovičovom paláci vnútorne prešetriť proces posudzovania navrhnutých mien na udelenie štátneho vyznamenania," povedal pre spomínaný denník nemenovaný zdroj z blízkeho okolia hlavy štátu. Medzi týmito ocenenými majú byť tri osoby z antikomunistickej ilegálnej organizácie Biela légia. Čaputová ich in memoriam ocenila Radom Ľudovíta Štúra I. triedy.
Ide o Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Ako spomínaných antikomunistov ich všetkých troch popravili ešte v totalitnom Československu vo februári 1951. Na tento prešľap upozornil v Pravde aj historik Adam Šumichrast. "Poradcovia mohli prezidentke vysvetliť, že keď niekto bojoval proti komunistickému režimu, demokrata to z neho ešte nerobí," napísal, pričom poukázal na ich ľudácku činnosť.
K Čaputovej sa tak zrejme nedostali veľmi závažné informácie o náplni práce tejto trojice mužov počas slovenského štátu, a to aj po skončení druhej svetovej vojny, keď Púčik, Tunega a Tesár zostali verní totalitnej ideológii režimu Tisa.
Na čom pracovala táto trojica zrejme omylom ocenených mužov?
Na otázku prečo je toto mylné ocenenie takým obrovským prešľapom a prečo sa, koniec koncov, hnevá aj samotná prezidentka, prináša odpoveď samotná história.
Pokiaľ ide o spomínaného Tunegu, tak ten sa ešte vo februári a v marci 1945 podieľal na príprave podzemnej spravodajskej organizácie nazvanej Slovenská tajná ochrana (STO). V nej si sľubovali akúsi postvojnovú exilovú vládu, v ktorej by STO poskytovala informácie politickému vedeniu v zahraničí. Prišiel však apríli 1945 a Tunega s Púčikom sa rozhodli utiecť na terajšie územie Rakúska. Pridal sa k ním aj Alojz Macek, hlavný veliteľ Hlinkovej mládeže a poslanec Snemu Slovenskej republiky.
Červená armáda neskôr oslobodila Československo a činnosť Púčika, Tunegu a Tesára jasne ukazovala, že sa rozhodne nestotožnili s tým, ako dopadol najväčší svetový konflikt. Založili teda nedovolenú organizáciu sympatizantov zakázanej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Tajné pobočky tak mali dokonca fungovať po celom Slovensku.
Opätovné zakladanie nebezpečných spolkov aj po vojne
Znovu chceli vybudovať akúsi sieť sympatizantov, a to dokonca v každej obci. Prívrženci mali potom propagovať idey HSĽS. Spravodajský referent mal pritom vytvárať prehľad nepriateľských osôb v ozbrojených zložkách a pozorovať to, ako sa správajú Židia. Tieto aktivity však spozorovali bezpečnostné zložky na prelome novembra a decembra 1945, kedy všetkých pozatýkali. Púčik dostal sedem mesiacov nepodmienečne. Tunega pred zadržaním utiekol a skrýval sa na rôznych miestach pod falošným menom.
Púčik sa však nevzdával a v októbri 1947 ušiel do Rakúska. Koniec tohto roka sa spája s jeho spoluprácou s Tunegom. Ten k ním zapojil ešte spomínaného Tesára, s ktorým sa spoznali ešte zo školských čias. Ten odovzdával Tunegovi tajné informácie.
Aj tu si ale štátna bezpečnosť počkala a všetkých troch zadržala v januári 1949. Tentokrát už bol rozsudok nekompromisný a začiatkom roka 1951 všetkých troch obesili.
