BERLÍN - Zo vzájomnej spolupráce vychádzal vzťah západných zahraničných spravodajcov v Berlíne a nacistického režimu. Pre nacistov boli korešpondenti dôležitejší ako nemeckí novinári, preto sa cudzí žurnalisti dostávali k exkluzívnym informáciám, takže vopred vedeli aj o každej nemeckej invázii. V rozhovore so zahraničnými novinármi to povedal nemecký historik Norman Domeier.
Najdiabolskejší lekár z tábora smrti Osvienčim: Šialené pokusy na väzňoch, 400-tisíc obetí
"Je zaujímavé, že po roku 1933 boli korešpondenti dôležitejší ako domáci novinári, ktorí museli robiť to, čo sa im nariadilo," povedal Domeier o tom, že západná tlač sa vďaka svojmu postaveniu tešila značnej miere nezávislosti. "Nacisti ich vnímali ako mocenský faktor, takže ich rešpektovali," uviedol.
Uverejnil používateľ Norman Domeier Štvrtok 6. septembra 2018
O zvláštnom vzťahu svedčí aj to, že zahraniční novinári nečelili plošnému tlaku či vyhrážaniu. "Samozrejme sa po roku 1933 odohrali rôzne domové prehliadky, ktoré sprevádzala hrubosť, ale inak sa režim držal pozoruhodne späť," povedal Domeier. Ak však novinárov zaskočil politický obrat a nemeckú metropolu včas neopustili, skončili v internácii a neskôr boli spolu s diplomatickým personálom vymenení. To bol podľa Domeiera aj prípad sovietskych žurnalistov. Berlínski korešpondenti tak nezdieľali tragické osudy vojnových spravodajcov, ktorí informovali priamo z bojiska, kde často umierali.
— Norman Domeier (@NormanDomeier) March 29, 2021
"Jediný zahraničný korešpondent, ktorý bol preukázateľne nacistami zavraždený, bol spravodajca agentúry AP," povedal historik o Američanovi Josephovi Mortonovi, ktorého Nemci na konci roka 1944 chytili v slovenských horách spolu s členmi americko-britského komanda. Mortona nacisti zastrelili v januári 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen podľa rozkazu vodcu Adolfa Hitlera, ktorý nariadil zabíjať dolapených príslušníkov zahraničných kománd.
Mortonovi nepomohlo, že Nemci o jeho novinárskej profesii vedeli a ani že agentúra AP mala s nacistami tajnú dohodu o výmene fotografií, ktorá prebiehala po celú vojnu. Objav dohody, ktorý urobil v roku 2017, bol pre Domeiera jedným z najväčších prekvapení. "K výmene fotiek dochádzalo každý deň, aj keď boli USA vo vojne s Nemeckom," povedal. AP a nacisti si tak vymenili približne 40-tisíc fotografií. Podrobné zdokumentovanie dohody historikovi zhatila pandémia choroby covid-19, ktorá mu znemožnila cestu do Spojených štátov, a tiež neochota samotnej agentúry AP sprístupniť celý svoj archív. Agentúra sa odvoláva na ochranu osobných údajov a zachovanie tajomstva obchodných zmlúv.
Podobné dohody nemala s nacistami len AP, ale aj iné médiá, napríklad americký mediálny dom Hearst alebo jednotliví novinári. Aj napriek dohody s nacistami si niektorí novinári uchovali kritický pohľad, vďaka tomu u nich možno podľa Domeiera hovoriť o spolupráci s režimom a nie o kolaborácii.
"Sú to veľmi zaujímavé prípady. Tak ako medzi novinármi nebola jednota, neboli jednotní ani nacisti," povedal. "Čo urobil šéf propagandy Joseph Goebbels, proti tomu sa vymedzil minister zahraničia Joachim von Ribbentrop. A čo urobil Hermann Göring, proti tomu sa vymedzili Goebbels s von Ribbentropom. A toto bola výhoda, ktorú korešpondenti využívali," povedal. Vďaka dojednaniam s najvyššími pohlavármi tak novinári získali mimoriadne informačné zdroje.
"Neexistovala žiadna útočná vojna nacistov, ktorá by vopred nebola známa zahraničnej tlači, berlínskym korešpondentom," povedal. "Prepadnutie Sovietskeho zväzu bolo vopred známe, tiež útok na Poľsko, obsadenie Dánska a Nórska, útok na Francúzsko a štáty Beneluxu, niektorí korešpondenti vedeli aj o opätovnej militarizácii Porýnia," uviedol. Ako príklad Domeier zmienil korešpondenta americkej NBC Maxa Jordana, ktorý sa o nemeckej invázii do Dánska a Nórska dozvedel s trojdňovom predstihom.
Nebolo výnimkou, že správy prominentných novinárov, ktorí mali úzke väzby na nacistický režim, sa dostávali do protikladu so spravodajcami píšucimi priamo z ulíc. To viedlo k tomu, že šéfredaktori potom kritické správy nebrali príliš vážne. Za jeden z obzvlášť extrémnych prípadov označil Domeier pokrývanie takzvaného anšlusu, teda pripojenia Rakúska k nacistickému Nemecku.
George Gedye, ktorý z Viedne dodával informácie pre niekoľko médií, ale najmä pre denník The New York Times, posielal správy o nevyberanom zaobchádzaní so Židmi a s odporcami nacistov. Naopak britský novinár George Ward Price, ktorý mal otvorené dvere k Hitlerovi a ktorý každý deň dostával exkluzívne informácie z najvyšších miest, priamo sprevádzal nacistického vodcu pri jeho ceste do Viedne, takže jeho správy vychádzali pre režim priaznivo. Gedye, ktorý sa od počiatkov vymedzoval proti nacizmu, sa stal okamžite nepohodlným a z Viedne musel odísť. Za svoje ďalšie pôsobisko si vybral Prahu, ktorú bol donútený po vpáde nacistických vojsk tiež opustiť.
O svojom bádaní Domeier hovorí, že je plné prekvapení. Výskum je ale časovo náročný. "Propaganda je dobre popísaná, pretože archívy sa z veľkej časti nachádza v Nemecku. Kto chce ale písať o korešpondentoch, musí veľa cestovať," dodal.
