BRATISLAVA - Rok 1968 sa do dejín Československa zapísal veľkými písmenami. V noci z 20. na 21. augusta toho roku sa na územie bývalého Československa rozhodli napochodovať vojská Varšavskej zmluvy. Zostali tu až do roku 1991, kedy odišiel posledný vojak. K 52. výročiu tejto udalosti sa vyjadrili aj naši politici. Aj po polstoročí otázka stále vzbudzuje v spoločnosti napätie a rozdeľuje. Politici na to majú tiež vlastný názor a postoj.
Prezidentka hovorí o smutnom dôkaze o dobovej ilúzii
Prezidentka mala dnes k okupácii prejav pred budovou Univerzity Komenského v Bratislave:
Na jar roku 1968 veľká časť spoločnosti uverila tomu, že aj vo vtedajšom zriadení bude možné, aby sme pokojnou a nenásilnou cestou dospeli k stavu, že štát bude rešpektovať základné práva a slobody občanov. Udalosti z augusta 1968, i to, čo nasledovalo po ňom, priniesli smutný dôkaz, že táto predstava bola iba dobovou ilúziou. Každú zmenu k lepšiemu, ku ktorej došlo v Česku a na Slovensku, vládnuce garnitúry štátov sovietskeho bloku vnímali ako svoje priame ohrozenie. Obávali sa, že naša demokratizácia spustí domino efekt, v dôsledku ktorého by mohli aj oni prísť o mocenský monopol. Preto k nám poslali tanky a ich pásy s konečnou platnosťou rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický.
Leonid Brežnev, vtedajší najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu, bol pri zdôvodňovaní toho, prečo vydal rozkaz na okupáciu Československa, neobvykle otvorený. Alexandrovi Dubčekovi do očí povedal, že tanky sa pohli preto, lebo naša krajina „leží v oblasti, kam sa v druhej svetovej vojne dostala noha sovietskeho vojaka... Pretože nás nepočúvate, cítime sa tým ohrození. Výsledky druhej svetovej vojny sú pre nás nedotknuteľné a budeme ich brániť aj za cenu nebezpečenstva nového vojnového konfliktu.“
Všetci vieme, aké tragické boli následky tejto veľmocenskej zvôle, keď sa uplatňovala proti nádejám a očakávaniam našich občanov. Len tu, pri Univerzite Komenského, boli zastrelení Janka Košanová, Ján Holík a Stanislav Sivák, a na námestí SNP Peter Legner. Obete boli aj v Poprade, Košiciach, Zvolene či Detve. Zlovôľa veľmoci pokračovala tým, že na čelo štátu dosadila ľudí, ktorí nemali žiadne zábrany profitovať z národnej katastrofy.
August 68 nám pripomína, že suverenita štátu nie je samozrejmosťou. Je to hodnota, ktorá si vyžaduje, aby ju štátna reprezentácia odhodlane bránila. Práve preto, že sme august 68 v našej krajine zažili, vieme, akého zločinu sa kdekoľvek na svete dopúšťa každý, kto neuznáva a nerešpektuje ľud ako jediný zdroj štátnej moci a kto svoje vlastné mocenské postavenie nadraďuje nad suverenitu štátu.
Pamätajme teda na august 1968, pripomínajme si ho. Vzdávame tým úctu nielen jeho obetiam, ale aktualizujeme v sebe pripomenutie všetkých jeho posolstiev: a to že ľud je suverén a pôvodca moci a že demokracia a sloboda nie je samozrejmosť.
Podľa šéfa parlamentu si musíme demokraciu chrániť
Demokracia nie je vec, ktorú sme získali a máme ju navždy. Musíme si ju stále udržiavať, aby sa na Slovensku neopakovali strašné scenáre z histórie a neodohrali sa udalosti, ktoré sú v súčasnosti v Bielorusku. Na piatkovej pietnej spomienke pri príležitosti 52. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v Bratislave to povedal predseda Národnej rady SR Boris Kollár (Sme rodina).
Nesmie sa už podľa predsedu parlamentu dovoliť, aby jedna politická strana a jedna osoba rozhodovala o osude krajiny, aby zbrane cudzích vojsk mierili na občanov a aby ľudia stáli tvárou tvár tankom. "Nesmieme dovoliť, aby násilie vyhralo nad dialógom. Dnes si pripomíname hrdinstvo obyčajných ľudí, ktorí mali odvahu postaviť sa sovietskej sile. Ľudí, ktorí chceli lepšie Československo, lepšiu krajinu, chceli slobodu a spravodlivosť. Chceli žiť v krajine, na ktorú by mohli byť hrdí a boli v nej šťastní," povedal Kollár. Históriu by podľa neho mali ľudia dobre poznať. Ovládať by ju mali aj súčasní mladí ľudia. Pamätať na smutné a desivé minulosti je podľa šéfa parlamentu potrebné, aby sa mohla vytvárať krajšia a šťastnejšia budúcnosť.
Kollár mal v auguste 1968 tri roky a ako tvrdí, nepamätá si presne sled udalostí, ktoré si v piatok pripomíname. "Pamätám si však roky, ktoré nasledovali po auguste 1968. Bolo to 21 rokov, ktoré som prežil za čias normalizácie, za čias vlády minulého režimu. Dvadsaťjeden rokov, počas ktorých územie Slovenska okupovali sovietski vojaci. Roky, ktoré sú pre mnohých neutíchajúcou traumou," vyhlásil.
Poďakoval sa obyvateľom Rumunska, lebo sa na vpáde vojsk Varšavskej zmluvy nezúčastnili. "Vďaka tomu viem, že demokracia je to najlepšie, čo dnes máme. Vďaka hodnotám, ktoré prezentuje, máme slobodné voľby, môžeme sa zhromažďovať, vyjadrovať svoju nespokojnosť, cestovať a spoznávať. Najmä môžeme spoločne pracovať na zlepšení krajiny," poznamenal predseda parlamentu s tým, že za lepšiu krajinu by sa nikdy nemalo prestať bojovať.
Podľa premiéra sú udalosti z augusta 1968 symbolom zrady
Udalosti augusta 1968 sú symbolom zrady. Za názor prišli na nás s tankami. Ľudia, ktorí však boli v auguste 1968 zničení a pokorení, naplnili v roku 1989 svoj boj za slobodu do víťazného konca. Povedal to premiér Igor Matovič (OĽANO) na piatkovej pietnej spomienke pri príležitosti 52. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v Bratislave.
Predseda vlády pripomenul, že v auguste 1968 bolo Československo v socialistickom spoločenstve, malo bratské národy a myslelo si, že všetci ťahajú spolu. "Zrazu naši bratia potichu, bez nás, sa dohodli na sprisahaní proti nám len preto, lebo ľudia v Československu túžili socializmus trošku poopraviť. Túžili, aby získal ľudskú tvár a našim bratom a sestrám zo socialistického bloku sa to zrazu nepáčilo," uviedol Matovič.
Ako tvrdí, nežiadali o vysvetlenie a nehľadali dohodu. "O nás a bez nás sa dohodli a vtrhli sem pod rúškom tmy. Rumuni odolali tomuto pokušeniu, lebo necítili, že je to správne. Tí ostatní sem prišli okupovať krajinu, ktorá im nepatrila. Okupovať a potláčať slobodu, ktorá zrazu mala iný názor," skonštatoval premiér.
Pred Univerzitou Komenského na bratislavskom Šafárikovom námestí podľa neho vznikla v auguste 1968 najkrajšia slovenská fotka chlapa s odhalenou hruďou, stojaceho tvárou pred hlavňou tanku. Táto fotografia je podľa Matoviča symbolom kľúčovej slovenskej vlastnosti. "Je to odvaha. Odvaha postaviť sa zjavnému nepriateľovi," skonštatoval
Šeliga okrem termínu okupácia neschvaľuje nič iné
Podľa podpredsedu parlamentu Juraja Šeligu zo Za ľudí je nemožné tento čin v dejinách Československa nazvať inak, ako okupáciou. "„Príchod spriatelených vojsk“, „bratská výpomoc“ a podobné názvy majú len zakrývať drsnú realitu toho, čo sa v skutočnosti odohralo v noci z 20. na 21. augusta 1968," tvrdí Šeliga
Podľa Remišovej išlo o jednu z najviac nečakaných tráum
Je tak veľmi dôležité, vrátiť ľuďom dôveru v ich štát. Slovensko zažilo mnohé traumy, no len málo ich bolo tak nečakaných a surových ako príchod vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.
Dodnes, najmä na výročie invázie, si pamätníci spomínajú, kde vtedy boli, kde boli ich blízki, ako sa o nich báli. Ani za vyše polstoročie ten pocit poníženia, strachu a brutality neskorodoval.
Na druhej strane však invázia na čas spojila celú spoločnosť do jedného celku. Napríklad mnohí naši Maďari, ku ktorým sa režim nesprával férovo, otáčali dopravné značenia na juhu, aby zmiatli vojská z Maďarska. Rovnako ako Slováci a Česi. Pretože nešlo o národnosť, ale o nespravodlivosť. A takto by sme mohli pokračovať.
Bohužiaľ, vtedajší režim sa pocitu súdržnosti bál oveľa viac ako prípadného odporu v uliciach. A začala takzvaná normalizácia. Tá napáchala väčšie škody ako tanky v uliciach. Vyše dvadsať rokov sa naši starí rodičia a rodičia učili hovoriť niečo iné ako si mysleli a učili to aj nás. Deklarovať nadšenie z udalostí, ktoré nás poškodili alebo nám boli v lepšom prípade ľahostajné. A mlčať o tom, čo nás trápilo. No osobne považujem za najhoršie, že normalizácia prispela k tomu, aby sme začali vnímať politiku ako niečo vzdialené, čo sa nás netýka a treba sa od nej dostať čo najďalej. Radšej sme trávili čas s rodinami na chatách, na výletoch a na chalupách.
Dodnes si stále niektorí politici robia kariéru na pocitoch nostalgie, ako nám bolo dobre. Síce sme tu mali zaparkované sovietske tanky, ale každý mal to či ono... No v skutočnosti nám dobre nebolo. V roku 1968 nám definitívne vzali vlastnú krajinu. A aj dnes musíme ľudí presviedčať, že politika, spoločnosť, krajina je ich. Oni sa na jej správe podieľajú, oni rozhodujú.
A to je aj dôvod prečo je tak veľmi dôležité vrátiť ľuďom dôveru v ich štát. Pretože každý iný stav nie je normálny. Rovnako ako neboli normálne tanky v uliciach.
Podľa Naďa si treba chrániť hodnoty demokracie
Pamiatku obetí si dnes uctil aj minister obrany Jaroslav Naď z OĽaNO. „Dnes si pripomíname 52. výročie vpádu sovietskych vojsk na územie bývalého Československa - išlo o reakciu na snahu vtedajšej vlády o demokratizáciu komunistického systému vrátane myšlienky zrovnoprávnenia postavenia Slovákov v spoločnom štáte. Nikdy nesmieme zabudnúť na tých, ktorí v boji proti útlaku totalitného režimu prišli o svoje životy,“ povedal minister obrany Jaroslav Naď.
„Pripomenutím si týchto udalostí sme zároveň vyslali jasný odkaz – nie sme ľahostajní voči nespravodlivosti a útlaku totalitných režimov, pretože najvyššími hodnotami, ktoré v našej spoločnosti dnes máme, sú práve univerzálne hodnoty slobody a demokracie,“ dodal Naď.
Osuský udalosť hodnotí ako akt agresie komunizmu
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska bol akt agresívnej komunistickej totality proti zárodkom demokracie. Začal ním definitívny morálny pád komunizmu, ktorý mal byť budúcnosťou ľudstva. Stále však treba mať na pamäti, že demokracia musí byť pripravená brániť sa, lebo jej nepriatelia sú stále tu.
Ríše zla nezanikli a agresia, vojenská, no hoc i hybridná, je nosnou súčasťou ich arzenálu, pretože nič skutočne pozitívne ponúknuť nemôžu. Ich existencia je výzvou k zápasu. Zlu sa musí čeliť, či sa volá Lukašenko, Assad, Kim Čong-un, Alí Chameneí alebo Putin. A tak, ako stál svet v r.1968 za našimi olympionikmi a Věrou Čáslavskou na OH v Mexiku, stojí dnes demokratický svet za o demokratickú budúcnosť bojujúcim Bieloruskom. 21.august 1968 si nemusím pripomínať, pretože mi neschádza z mysle!
Pellegrini vyzdvihuje statočnosť našich predkov
Pripomínanie si udalosti vpádu vojsk vtedajšej Varšavskej zmluvy, považujem za veľmi dôležité z hľadiska budovania hrdého historického vedomia národa. V tom období naši dedovia a otcovia ukázali svoju statočnosť postaviť sa a protestovať proti invázií cudzích vojsk priamo v uliciach. S holými rukami išli proti ozbrojenej presile a niektorí z nich za to zaplatili aj svojím životom.
V tom čase verili pokrokovej myšlienke socializmu s ľudskou tvárou, ktorá vyniesla na čelo celospoločenského pohybu slovenského politika Alexandra Dubčeka. Je nositeľom sociálno – demokratických hodnôt, na ktorých zotrval aj v časoch normalizácie a tvrdej perzekúcie. Jeho politický odkaz, ako aj odvaha a statočnosť národa z vtedajšieho pohnutého obdobia našich dejín, je pre nás záväzkom správať sa na geopolitickej úrovni zodpovedne, pretože od toho sa odvíja aj naša sloboda a sociálny rozvoj Slovenskej republiky.
Rozplynula sa vtedy nádej o slobode, hodnotí Nicholsonová
Dnes si pripomíname 52.výročie od vpádu vojsk varšavskej zmluvy do našej krajiny. 500 000 vojakov, 6 000 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Invázia sovietskych, maďarských, poľských a bulharských vojsk mala krycí názov Operácia Dunaj. História, ktorú si pamätajú aj naši rodičia.
V tento deň sa rozplynuli všetky ich nádeje na slobodný život v demokracii. Mnohí majú krátku pamäť a až chorobne inklinujú k politike Putina. Dnes ešte viac myslím na občanov Bieloruska, ktorí za svoju slobodu ešte len bojujú.
Minister financií Heger pripomína aj udalosti v Bielorusku
Každý národ má nárok na sebaurčenie a rozvoj. Sloboda myslenia a konania je k tomu nutná podmienka. Dnes myslím aj na Bielorusko. Pred 52 rokmi boli reformy v našej spoločnosti zastavené normalizačnými tankami. Dnes nás môžu prevalcovať snahy neurobiť nič, či vrátiť sa k tomu starému...
Slovensko sa potrebuje posunúť ďalej do epochy kedy šikovní, poctiví a zodpovední ľudia budú tvoriť nové trendy, koncepty a hodnoty.
OĽaNO hovorí o zbytočnom krviprelievaní a obrovských škodách
Táto vojenská intervencia pod taktovkou Moskvy spôsobila našej krajine okrem zbytočného krviprelievania aj obrovské morálne, ekonomické a environmentálne škody. „Pre toto výročie však máme jednu pozitívnu správu. O pár dní hnutie OĽANO predloží do parlamentu zákon, ktorým deň invázie – 21. august, ako aj deň odchodu okupačných vojsk – 21. jún, zaradíme medzi pamätné dni. Ide o opakovanú snahu ministra životného prostredia Jána Budaja z minulosti, ktorú bývalá vládna garnitúra odmietala podporiť," uviedla predkladateľka návrhu Anna Remiášová.
Druhou zásadnou tohtoročnou iniciatívou hnutia OĽANO je navrhnutie štátneho vyznamenania pre Jozefa Leváka – muža, ktorý sa na námestí vo Zvolene hrdinsky vzoprel okupantom a prišiel pri tom o život. Ako povedal predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Juraj Krúpa: „Ide o doposiaľ nedocenený symbol najvyššej obety za slobodu našej vlasti“.
„Obete okupácie si zaslúžia našu oficiálnu spomienku. Ak totiž zabúdame na minulosť, sme nútení ju opakovať,“ dodal predseda poslaneckého klubu OĽANO Michal Šipoš.
Fico odkázal, aby ľudia nepodľahli falošnej predstave
Predseda Smeru-SD Robert Fico rovnako vníma negatívne udalosti v auguste 1968. "Pokiaľ by procesy naštartované v rokoch 1967-68 pokračovali, Slovensko by dnes bolo nepochybne krajinou na úrovni Rakúska alebo inej vyspelej demokracie v Európe. Invázia v roku 1968 mala obrovský negatívny dopad na to, ako sa dnes ľudia na Slovensku mohli mať a mohli žiť," myslí si Fico, ktorý je presvedčený, že aj dnes sú ľudia za svoj názor vystavení strachu.
