BRATISLAVA - Juraj Zábojník pôsobí ako bezpečnostný analytik, no predtým sa dlhé roky venoval na Slovensku ochrane významných osobností počas ich návštevy na Slovensku. Sprevádzal aj pápeža Jána Pavla II. počas dvoch jeho návštev. Bola to pre neho najvýznamnejšia skúsenosť a s pápežom mal tú česť rozprávať sa nielen o práci, ale aj o živote. Pre Topky porozprával, ako návšteva prebiehala a na čo všetko museli dávať pozor.
Na úvod začnime tým, ako ste sa dostali k práci v ochranke. Predtým ste pôsobili ako policajt a v oblasti bezpečnosti.
Mal som 18 rokov, keď som nastúpil na náhradnú vojenskú službu a odtiaľ do policajnej školy v Pezinku. Túžil som byť kriminalistom, pretože spolužiakovi znásilnili sestru a to bola v tej dobe mimoriadna udalosť. Veľmi ma motivovalo dosiahnuť spravodlivosť a potrestanie takýchto páchateľov. No počas pobytu a štúdia na škole prišli robiť výber na ochranku a z veľkého množstva vybrali pár jedincov na základe náročných psychotestov, výsledkov vo výučbe a fyzickej zdatnosti, no a ja som mal to šťastie že som bol medzi tými, ktorých vybrali :).
Dnes si pripomíname sté výročie narodenia pápeža Jána Pavla II. Pred vyše dvadsiatimi rokmi ste boli členom ochranky bývalého pápeža počas jeho návštevy na Slovensku. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?
V roku 1989 keď prišla revolúcia som bol vedúci bezpečnostných opatrení, ktorý zabezpečoval prvú návštevu prezidenta Havla na Slovensku, nakoľko som už predtým pracoval na takzvanej epizodickej ochrane. Tento tím pracovníkov nazývaný „advance team“ tvorí výjazdovú skupinu, ktorá zabezpečuje opatrenia pred príchodom chránenej osoby. Potom som bol pridelený prvému premiérovi vlády národného porozumenia prof. Čičovi, no a v roku 1990 prišiel prvýkrát na Slovensko Svätý otec, pápež Ján Pavol II., a ja som bol zaradený do skupiny vybraných bodyguardov, ktorá ho spolu so švajčiarskou gardou chránila.
Spomínam si, že pred 30 rokmi veľmi pršalo a celý deň počas čakania sme niekoľkokrát zmokli a uschli. Potom nastala tá hodina ostrého nasadenia, kedy priletel vrtuľník letky Ministerstva vnútra SR, sadol na trávnatú plochu na letisko vo Vajnoroch a z neho vystúpil pápež. Vytvorili sme ochrannú formáciu a už sme sa od neho nepohli. Keď sme išli pomedzi veriacich s Papamobilom a Svätý otec ich zdravil, tak hádzalo Papamobil zo strany na stranu a kolesá prešmykovali, ale zvládli sme to všetko. Len tí, čo išli za autom, boli zafrkaní od blata až po uši.
Sám ste zostavovali tím ľudí, ktorí ho mal chrániť. Ako prebiehal tento proces?
Áno. Dostal som tú dôveru počas druhej návštevy pápeža Jána Pavla II. a zodpovedal som osobne aj s celým tímom a spolu so švajčiarskou gardou - vatikánskou ochrankou za jeho ochranu. Bola to nesmierna pocta, ale aj obrovská zodpovednosť. Nulová tolerancia chýb a zodpovednosť za každý pohyb a nehovoriac o hrozbách, ktoré sme evidovali. Fanatikov a psychopatov je plný svet. Tých bezpečnostných okruhov bolo niekoľko a do prvého ochranného štítu som vybral najlepších z najlepších, ako po mentálnej, tak po fyzickej stránke.
Tvrdá príprava, tvrdý tréning modelových situácií ako odvrátenia potenciálneho útoku, tak i preventívnych opatrení ochrany VIP po všetkých stránkach. Predstavte si, že tých prevedení útokov môže byť zrealizovaných na niekoľko spôsobov a vy musíte byť pripravení na všetko. Nezvládnutie, znamená zmätok a ten si nikto nesmie dovoliť. Nesmieme zabudnúť, že na pápeža bol v roku 1981 štyrmi výstrelmi spáchaný atentát, ktorý bol neúspešný. Možno aj preto, že držal v náručí dieťa, prežil zranenia, ktoré by za inej situácie možno boli smrteľné. Útočník má zlomky sekundy na zamierenie a keď tam nie je profesionalizmus, tak vzniká napätie a stres a nedostatočná sústredenosť. Takýchto šialencov je obyčajne vo svete viac, ako tých profesionálov, a preto niektoré atentáty obete chvalabohu prežijú. Tie bezpečnostné opatrenia musia byť veľmi precízne naprogramované. Napríklad v prípade útoku okamžite dochádza ku konfiškácii všetkých fotoaparátov, mobilov, kamier, aby bolo čím najviac dôkazového materiálu k objasneniu spôsobu prevedenia útoku.
Ako si spomínate na jeho návštevu?
Spomínam si na ňu ako na najvýznamnejšiu udalosť v mojej praxi bezpečnostnej politiky a najprecíznejšie pripravované bezpečnostné opatrenia, aké som kedy zažil. Dali sme do toho naozaj všetko, všetku svoju energiu, ktorá v nás bola. Po odlete pápeža zo Slovenska som takmer tri dni spal. Deficit spánku a vyčerpanosť. Sústavné napätie a uvedomovanie si zodpovednosti. Nemôžete sa na niekoho hrať, nie ste vo filme... Musíte to prežívať a uvedomovať si následky zlyhania. Neustála sebakontrola a plánovanie.
Mali ste možnosť sa s ním rozprávať aj osobne? Sprevádzali ste ho niekoľko dní prakticky neustále.
Určite. Bolo to v Šaštíne, Bratislave, Nitre, Prešove, v Košiciach a Poprade, na Spišskej kapitule a Mariánskej hore v Levoči a podobne. Bol som stále s ním a v jeho tesnej blízkosti. Pýtal sa ma počas tých dní na všeličo a ja som odpovedal a vážil každé jedno slovo. Bol to neskutočne charizmatický človek, svetová osobnosť, z ktorej vyžarovala neskutočná energia. Na Sliezskom dome sme nastúpili do vrtuľníka talianskeho typu Augusta. Svätý otec, jeho tajomník a terajší krakowský kardinál Dzivisz, ja a dvaja piloti. Ja som sedel v strede a po ľavej strane bol Svätý otec.
Pozapínal som ho bezpečnostnými pásmi, podal mi bielu čiapočku, pretože mu opierala o strop interiéru vrtuľníka, taktiež jeho osobnú paličku a spýtal som sa, či môžeme vyletieť do výšin nad naše poľské krásne Tatry. Lietali sme veľmi dlho nad všetkými štítmi. Keď sme išli na jeho žiadosť do Zakopaného nad jazero Morské oko, bolo tam neskutočne veľa ľudí a lietali sme nad nimi a on im kýval. Potom ma chytil pravou rukou a ľavou ukázal na Rysy a prejavil záujem zaletieť bližšie k jeho štítu.
Dal som ihneď pokyn pilotom, aby sme išli blizko tejto krásy a keď sme boli naozaj veľmi blízko, chytil ma opäť za ruku a ako ukazoval na Kriváň, tak hovoril, že tade po tých chodníkoch chodieval ako mladý kňaz veľmi často. Zarosili sa mu oči a priznám sa, že mne tiež. Bolo to celé veľmi dojímavé a silné. Ako ma držal za ruku, cítil som obrovskú energiu a hoci to bolo v posledný deň jeho návštevy a ja som už cítil únavu, akoby som znovu ožil. Jeho charizma a osobnosť mi dodala obrovskú silu. Bol veľmi šťastný, že videl z výšky túto nádhernú časť svojej krajiny v Zakopanom, ako aj poľské Tatry a ja s ním tiež. Bolo jasno a nádherná viditeľnosť, všetko na jedničku.
Ako ste sa s ním rozprávali?
Slovensko-poľsky. Veľmi dobre rozumel slovensky.
Čo vám najviac utkvelo s pamäti? Možno nejaká myšlienka alebo rada, ktorú vám dal.
Pýtal sa ma, či mám rodinu, deti... Odpovedal som áno a on povedal, že rodina je miestom lásky a života a je zároveň základným kameňom každého života.
Dostali ste sa počas sprevádzania Jána Pavla II. aj do nebezpečnej situácie, kedy ste museli zasiahnuť?
To nie a ani sme si to nepripúšťali. Základ pri tejto práci a poslaní je na prvom mieste prevencia. Ak tejto ťažiskovej časti bezpečnostných opatrení venujete maximálnu pozornosť, tak by vás nemalo nič prekvapiť. A tak to je vo všetkom. Prevencia je dôležitá pri výchove detí, v biznise, aby ste neprišli o všetko, ale aj v politike a preto je toľko politikov u nás už na politickom smetisku, lebo podcenili okolie a aj samých seba. Vodu, ktorá pretečie, už nevrátite.
Stalo sa naopak niečo úsmevné?
Tým, že som bol blízko Svätého otca, pamätám si, ako sa s ním pred odletom do Vatikánu na letisku v Poprade lúčili naši najvyšší politickí predstavitelia a on im hovoril s úsmevom: „Tešíte sa že už odchádzam, oddýchnete si...“ a niektorí z nich povedali „nie, nie, Svätý otec, my sme šťastní...“ a on „aaaaale tešíte sa“. Hovoril to s tým jeho čarovným úsmevom a všetkých ich rozveselil. Bolo to doslova čarovné.
To dokáže len taká významná, múdra a charizmatická osobnosť, akou bol on. Je to 25 rokov a ako by som bol toho svedkom včera. A nielen počas jeho misie na Slovensku. To je zaujímavé, ako si tieto chvíle dokážeme tak podrobne zapamätať. Je to jednoznačne silou osobnosti, akou on bol. Keď máte možnosť prežiť niekoľko dní v prítomnosti tak významného a ojedinelého človeka na tejto zemi, nemôžete zabudnúť na najmenší detail. To sa nedá.
Okrem pápeža ste sprevádzali mnohé ďalšie známe osobnosti. Stalo sa vám pri nich, že ste sa dostali do nepríjemnej situácie?
Sprevádzal som mnohých prezidentov, premiérov a predsedov parlamentov, princov a predstaviteľov rôznych náboženstiev pri rôznych samitoch, ale i individuálnych návštevách. Jimmyho Cartera, prezidenta USA, prvú dámu USA Hillary Clinton a mnohých, ktorí navštívili Slovensko. Bolo mnoho tých bezpečnostných opatrení a spolupráca s ochrankami sveta bola skvelá. Dodnes mám mnoho priateľov po svete a keď som v zahraničí a ozvem sa, tešíme sa stretnutiu. Či v Hongkongu, USA, v Londýne, Rusku, Izraeli... skrátka, takmer všade. Je to jeden silný životný príbeh, ktorý vám bol dopriaty prežiť a získať obrovské skúsenosti. Som za to vďačný.
Čo bolo pre vás najnebezpečnejšou situáciou, akú ste vo svojej kariére zažili?
Bolo ich niekoľko, tých výkyvov mimo reality. V jednom prípade v rámci Viedenskej konvencie som zostal v zahraničí aj ja sám chránený protiteroristickým komandom pri vyhodnotenom bezpečnostnom riziku. Ale za najnebezpečnejšiu situáciu v mojej bezpečnostnej praxi, keď som sa druhýkrát narodil, považujem návštevu Leopoldovského ústavu na výkon väzby v roku 1989. Deň pred Štedrým večerom. Bol som s premiérom vlády medzi odsúdenými, z ktorých mnohí už nemali čo stratiť, pretože boli odsúdení na doživotie a v 3. nápravnovýchovnej skupine.
Bol som tam s ním sám, bez ochrany a hoci boli guľomety na vežiach, bolo by nám to asi tak platné ako mŕtvemu kabát. V tomto sme na svete ojedinelí, pretože nepoznám krajinu, kde by sa to stalo. Ale bol to chaos a eufória a ja som rád, že sme v tú noc po návrate domov opäť uvideli svoje rodiny, pretože bol medzi nami aj ten, ktorý neskôr podrezal a usmrtil niekoľkých dozorcov a zorganizoval útek a jemu podobní. Pevne verím, že vyššia moc rozhodla, aby som o pár mesiacov a neskôr o 5 rokov chránil pápeža :).
