POPRAD - Takmer tisíc mladých slobodných žien nastúpilo v marci 1942 do vlaku v Poprade. Opustili domovy svojich rodičov v tom najlepšom oblečení a bez strachu im mávali na rozlúčku. Verili, že budú niekoľko mesiacov pracovať v továrni. Ich vlak však smeroval na miesto smrti. Jednou z nich bola aj Edita Grosmanová, ktorá aj dnes mladej generácii pripomína hrôzy nacizmu a peklo z tábora smrti.
Uznávaná americká autorka Heather Dune Macadam odhaľuje vo svojej knihe „999 – Prvý židovský transport do Osvienčimu“ desivé príbehy z druhej svetovej vojny. Čerpala z rozsiahlych rozhovorov s pozostalými po obetiach tábora v Osvienčime a konzultovala s historikmi, svedkami a príbuznými prvých deportovaných, čím významne doplnila literatúru o holokauste a histórii žien.
Mladé ženy, z ktorých mnohé boli ešte tínedžerky, odviezol zo Slovenska prvý vlak s transportom do Osvienčimu. Slovenská vláda zaplatila 500 ríšskych mariek (asi 190 eur) za každú z nich, aby ich nacisti vzali na otrockú prácu. Z tých 999 nevinných deportovaných dievčat prežilo iba niekoľko. Posledná z nich je Edith alebo Edita Grosmanová, rodená Friedmannová. Aj o nej je kniha i dokument „999“.
Edita sa narodila 11. júla 1924 v Humennom ako tretie zo siedmich detí Friedmannovcov. Detstvo prežila v Humennom v nábožnej židovskej rodine. Zmenu postoja voči Židom začala pociťovať, keď jej a jej súrodencom nedovolili navštevovať školu. Otec ako sklenár dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu. Tá však prišla neskoro a Editu spolu so sestrou Leou odviezli s prvým transportom 25. marca 1942 z územia Slovenského štátu do Osvienčimu.
Srdcervúce príbehy z vlaku smrti: V prvom slovenskom transporte bolo tisíc mladých dievčat
Lea sa nakazila týfom a neskôr zomrela v plynovej komore v decembri 1942. Edita napriek ochoreniu na kostnú tuberkulózu zázrakom prežila Osvienčim a všetky utrpenia - a aj pochod smrti. Po vojne sa vrátila naspäť do Humenného, kde stretla svojho budúceho manžela Ladislava Grosmana.
Mučivé podmienky v Osvienčime ju však poznačili natoľko, že niekoľkokrát potratila. Dočkala sa iba jedného syna. V septembri 1968 celá rodina emigrovala do Izraela. Po smrti manžela žila striedavo v Izraeli a Kanade. Dnes žije v Toronte v Kanade so synom Jirkom.
Ako vníma nárast extrémizmu v Európe
Na otázku, čo by odkázala dnešným mladým sfanatizovaným ľuďom, ktorí sa chystajú v blížiacich sa voľbách odovzdať hlas extrémistickej ĽSNS, odpovedá stará pani s rozhorčením a slzami v očiach: „Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že vo vojne neexistuje víťaz. Svet sa nezlepšil, niekedy mám dojem, že sa zhoršil. Sľúbila som sebe i svetu, že aj keby ma mali nosiť na nosidlách, ale moja hlava bude pracovať, budem rozprávať. Myslím si, že som zostala nažive preto, aby som o tom hovorila.“
Fakty o prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sú málo známe, ale dnes sú veľmi dôležité. Neboli to partizánky alebo vojnové zajatkyne. Medzi nimi neboli žiadni muži. Mladé ženy, ktoré Slovensko poslalo na takmer istú smrť, boli zraniteľné a z politického hľadiska málo významné nielen preto, že to boli Židovky, ale aj preto, že boli ženy.
