MNÍCHOV - Zázrak! Rozhodne tak možno nazvať príbeh Evy Umlaufovej, ktorá mala len dva roky, keď ju s matkou oslobodili z koncentračného tábora v Osvienčime. Bola však natoľko chorá, že v ňom musela zostať ešte niekoľko týždňov. Aj keď nemá na hrôzy koncentračného tábora vedomé spomienky, jej skúsenosť s ním ju aj tak dobehla.
77-ročná pediatrička a psychoterapeutka život prežila v Nemecku, kde založila rodinu, a minulosťou sa príliš nezaoberala, píše agentúra AP. Osvienčimskom skúsenosť, na ktorú nemá žiadne vedomé spomienky, ju však dobehla. Teraz sa rozhodla naposledy navštíviť osvienčimský koncentračný tábor, pretože sa blíži 75. výročie jeho oslobodenie Červenou armádou.
Umlaufová sa narodila v roku 1942 v pracovnom tábore Nováky na západnom Slovensku. Mala šťastie, pretože do osvienčimského tábora sa spolu s tehotnou matkou a otcom dostala až v novembri 1944, a to dva alebo tri dni potom, čo nacisti kvôli blížiacej sa sovietskej armáde zastavili vraždenie v plynových komorách.
Boli v prvom transporte, ktorý nemieril priamo do plynu
"Náš transport bol prvý, ktorý nemieril priamo do plynu," spomína Umlaufová. "Osvienčim mám hlboko vpálený do tela i do duše," dodáva drobná žena s očami modrými rovnako ako identifikačné tetovanie na jej predlaktí. Ihneď po príchode do koncentračného tábora dostala na ľavé predlaktie číslo A-26959 a vzápätí omdlela.
Je zázrak, že pani Umlaufová prežila život v tábore smrti. V Osvienčime nacisti zavraždili 1,1 milióna ľudí, prevažne Židov a tiež 50 000 československých občanov - Židov, politických väzňov a Rómov, z ktorých prežilo asi 6000. Celkovo prišlo pri holokauste o život šesť miliónov európskych Židov.
Po tom, čo rodiny zo všetkých kútov Európy dorazili v preplnených "dobytkových" vagónoch bez okien do Osvienčimu, vykonali nacisti selekciu: zdravých ľudí vyčlenili na nútené práce, zatiaľ čo ostatných, to znamená starých ľudí, mnohé ženy a deti, poslali rovno do plynových komôr.
Eva musela ostať v Osvienčime aj po oslobodení
V čase oslobodenia tábora Červenou armádou 27. januára 1945 bola Eva Umlaufová veľmi chorá. Spoluväzenkyňa, ktorá o ňu starala, Evinej matke Agnes Hechtovej oznámila: "Na dieťa zabudni, neprežije."
Hechtová, ktorá kvôli holokaustu prišla o celú rodinu, sa však dcéry nechcela vzdať. V tábore po oslobodení zostala niekoľko týždňov, pretože Eva bola na chôdzu príliš slabá. Porodila tam tiež Evinu mladšiu sestru Leonoru. Nakoniec sa jedného letného dňa s oboma malými dievčatami vrátila do domovského Trenčína na západe Slovenska, vtedajšieho Československa.
"Viedli sme zdanlivo normálny život," spomína pani Umlaufová pri pohľade na staré čiernobiele rodinné fotografie, ktoré jediné sú pripomienkou blízkych zosnulých. "Mamička o holokauste skoro nehovorila a ja som sa jej nikdy nepýtala," pokračuje.
Nočné mory jej ukázali osvienčimské peklo
Avšak strata bola očividná. Keď iné deti odišli k starým rodičom na prázdniny, Eva so sestrou zostali s matkou doma - nemali ku komu ísť. Hoci vyrastala v chudobe a bola často chorá, dokázala Eva Umlaufová ako dobrá študentka vyštudovať medicínu na univerzite v Bratislave. V roku 1967 sa s manželom, poľským zachráneným holokaustu, presťahovala do Mníchova. V tom čase boli spomienky na Osvienčim väčšinou utlmované každodennou rutinou - stavba domu, výchova detí a práca v nemocnici.
Keď však porodila tretieho syna, začali sa jej zdať nočné mory o deťoch zaživa hádzaných do pecí a o plynových komorách plných detských tiel. Potom, čo jej traja synovia vyrástli a ona napoly odišla do dôchodku, sa plne zamerala na minulosť.
Vtedy sa vydala naprieč Európou a Izraelom, aby v archívoch pátrala po čriepkach osudov príbuzných, ktorých nikdy nestretla. Nakoniec o nich napísala autobiografiu vydanú v roku 2016 pod titulom Die Nummer auf Dein Unterarm ist blau wie deine Augen (Číslo na tvojom predlaktí je rovnako modré ako tvoje oči). Ide o verš, ktorý o Umlaufovej napísala jedna zo spolupreživších z Osvienčimu.
"Musím žiť s mnohými mŕtvymi," hovorí Eva Umlaufová. "Bolo mi z toho pri písaní veľmi zle." Projekt však tiež priniesol zadosťučinenie. "Kniha bola liekom, a to nielen pre mňa, ale pre celú moju rodinu," dodáva. A aby sa na to nezabudlo. Aby sa nikdy nezabudlo.
