TALLINN/PRAHA - Potopenie trajektu Estonia, pri ktorom v noci na 28. septembra 1994 zahynulo 852 ľudí, je najväčšou námornou katastrofou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Z 989 pasažierov a členov posádky sa z chladných vôd Baltského mora podarilo zachrániť 138 ľudí. Estonia sa plavila z Tallinnu do Štokholmu a podľa oficiálnej správy sa potopila po tom, čo jej v búrke kvôli nedostatočnej údržbe upadol predný príklop a voda sa cez otvorený predok dostala na palubu s autami.
Najhoršie železničné nešťastie v Európe: Výbuch silný ako v Hirošime zasiahol dva vlaky, 575 mŕtvych
Desaťpalubový a 160 metrov dlhý kolos Estonia sa na svoju poslednú púť vydal večer o 19.15 h. miestneho času. Na palube modrobielej lode bolo v tom čase 38 kamiónov, dva autobusy, 34 áut a 803 pasažierov (väčšina Švédov) spolu so 186 členmi posádky. O vyplávaní na more, na ktorom víchor o sile ôsmich stupňov Beaufortovej stupnice zdvíhal vlny, rozhodol kapitán Arvo Andersson. Krátko po polnoci vlnobitie zosilnelo a techník zistil, že na spodnej autopalube zateká medzerou v odklápacej prove, kadiaľ vozidlá do plavidla prišli. Námorníci sa pokúsili otvor upchať matracmi a spustili čerpadlá.
O 00.45 h. sa ozvala dutá rana, kedy sa zrejme vráta odtrhli. Rad vydesených cestujúcich vybehol na palubu a radista vysielal núdzový signál mayday. Loď už sa znateľne nakláňala. Podpalubie plné vody potom prevrátilo trajekt na bok a keď hodiny ukazovali 01.50 h., ozvala sa posádka naposledy. Desiatky ľudí sa nestačili ani prebudiť zo spánku. Asi 250 osôb naskočilo do člnov alebo si navlieklo záchranné vesty. V mrazivej vode (teplota asi desať stupňov) však nemali veľkú šancu. O pol hodiny priplával k miestu tragédie iný trajekt, o tretej hodine dorazil prvý vrtuľník.
Zahynulia občania zo 17 krajín sveta
Podarilo sa zachrániť 138 ľudí, z ktorých jeden zomrel v nemocnici. Počas nasledujúceho mesiaca bolo z mora vylovených 93 mŕtvych tiel, ostatky 94. obete sa našli 18 mesiacov po katastrofe. Ostatné obete zostali pochované v medzinárodných vodách; švédska vláda navrhla betónové zakonzervovanie vraku. Zmluva medzi Švédskom, Fínskom, Estónskom, Lotyšskom, Dánskom, Ruskom a Britániou, ktorých obyvatelia boli medzi obeťami, miesto vyhlásila za nedotknuteľné. Zákaz sa ale týka len signatárskych krajín, takže k vraku sa dostalo už pár "nepozvaných hostí".
Vrak sa nachádza pri pobreží na juhozápade Fínska v hĺbke 80 metrov. Z 852 obetí ich pochádzalo najviac zo Švédska (501) a z Estónska (285), celkovo malo svojich občanov medzi obeťami 17 krajín sveta.
Trajekt bol postavený v nemeckej lodenici Meyer v Papenburgu v rokoch 1979/1980. Pred haváriou sa volal Viking Sally (1980-1990), Silja Star (1990-1991) a Wasa King (1991-1993).
Tajné transporty
Teórií o príčine nehody sa objavil okrem oficálnej správy celý rad. Okrem medzinárodného zločinu a pašovania drog či plutónia sa hovorí aj o pomste tajných služieb za to, že sa v Estonii odvážal z Pobaltia do Švédska vojenský materiál. Koncom roku 2004 vyšla najavo informácia (v januári 2005 súdom potvrdená), že v trajekte Estonia sa 15 a deväť dní pred katastrofou vojenský materiál naozaj prepravoval - údajne išlo o ruskú či niekdajšiu sovietsku vojenskú elektroniku z Pobaltia.
O týchto tajných transportoch vedela aj švédsko-fínsko-estónska vyšetrovacia komisia, ustanovená krátko po nešťastí, ktorá ich však v záverečnej správe v roku 1997 zamlčala. Podľa komisie sa Estonia potopila kvôli konštrukčnej chybe, ktorá sa jej stala osudnou v prudkej búrke, a kvôli nedostatočnej údržbe (Estonia bola v prevádzke 14 rokov). Zistilo sa tiež, že majiteľ lode, estónsko-švédska firma Estline (v ktorej mala majetkovú účasť aj estónska vláda), sa pokúsil utajiť niekoľko technických nedostatkov v ukotvení takmer šesťdesiattonových brán. Na vine bola podľa komisie aj posádka, ktorá podcenila vážnosť situácie.
Úvahy o explózii
Odborníkom sa doteraz nepodarilo objasniť, prečo išla Estonia ku dnu tak rýchlo (za necelú hodinu). "Trajekt ale nemôže ísť tak rýchlo ku dnu len preto, že sa na autopalubu dostane voda," napísal napríklad profesor Olle Rutgersson z Göteborgu, podľa ktorého nemožno vylúčiť ani výbuch. O explózii sa vraj zmieňovali aj mnohí z preživších a aj potápači našli vo vraku otvory, ktoré podľa britských expertov nemohli byť spôsobené inak ako explóziou.
Francúzsky súd tento rok v júli zamietol žiadosť preživších a pozostalých o odškodnenie. Podľa súdu v Nanterre na predmestí Paríža sa žalobcom nepodarilo preukázať, že na nešťastí niesla vinu hrubá chyba či úmysel francúzskej certifikačnej spoločnosti Bureau Veritas, ktorá vydala lodi osvedčenie o spôsobilosti na plavbu, ani nemeckej spoločnosti Meyer, ktorá plavidlo vyrobila. Prvýkrát sa žiadosť o odškodnenie na francúzskom súde objavila už v roku 1996. Žaloba, ku ktorej sa pripojilo 1116 ľudí, požadovala pôvodne odškodnenie vo výške celkovo 40,8 milióna eur.
