BERTIOGA/PRAHA - Synonymom pseudovedeckých pokusov nacistických lekárov na väzňoch koncentračných táborov počas druhej svetovej vojny sa stal nemecký lekár Josef Mengele. Tento "Anjel smrti", ktorý pôsobil v koncentračnom a vyhladzovacom komplexe Osvienčim, robil pokusy predovšetkým na dvojčatách a osobne tiež rozhodoval o tom, kto po príchode do Osvienčimu pôjde rovno do plynovej komory. Mal tak na svedomí viac ako 400-tisíc ľudských životov, prevažne židovských. Po vojne sa Mengelemu podarilo utiecť do Južnej Ameriky, kde zomrel pred 40 rokmi, 7. februára 1979.
Mengele sa narodil 16. marca 1911 v juhonemeckom Günzburgu v katolíckej rodine a bol najstarším z troch synov Karola a Walburgy Mengeleovcov. Jeho otec vlastnil prosperujúcu továreň na výrobu poľnohospodárskych strojov. V roku 1935 získal doktorát z antropológie na Mníchovskej univerzite a potom sa stal asistentom profesora Otmara von Verschuera, šéfa frankfurtského Inštitútu pre dedičnú a rasovú hygienu, ktorý sa zaoberal výskumom dvojčiat. Stretnutie s von Verschuerem malo pre kariéru Mengeleho zásadný vplyv. Doktorát medicíny získal Mengele v roku 1938, o rok neskôr sa oženil s Irenou Schönbeinovou, s ktorou mal syna Rolfa (narodený 1941).
Členom nacistickej strany sa stal v roku 1937 a v roku 1940 vstúpil do armády. V lete nasledujúceho roka bol prevelený na východný front, ako lekár napríklad pôsobil v neslávne preslávených jednotkách Waffen-SS a v divízii Wiking. Počas pôsobenia na fronte bol niekoľkokrát vyznamenaný, v roku 1942 bol zranený a vrátil sa do Nemecka. Po návrate pracoval v berlínskom úrade pre rasové otázky a migráciu.
Pokusy v Osvienčime
V máji 1943 ho poslali do Osvienčimu. Mengele na príjazdovej rampe tábora osobne rozhodoval o tom, kto pôjde rovno do plynovej komory a kto je spôsobilý na prácu či na jeho experimenty. Na židovských a rómskych väzňoch vykonával brutálne experimenty a operácie bez anestetík, skúšal tiež napríklad odolnosť ľudského organizmu v ľadovej vode alebo ako dlho vydrží čerstvo narodené dieťa bez matky. Posadnutý bol predovšetkým rôznymi genetickými vadami a výskumom dvojčiat. Zaoberal sa možnosťou, ako umelo zvýšiť pravdepodobnosť, že žena porodí dvojčatá. Tým sa mala zvýšiť populácia "vyvolenej" árijskej rasy.
Desivé bolo podľa svedkov aj jeho nevyspytateľné správanie. "Bol to krásny chlap, s vycibreným správaním. Všetkých zdravil, každému vykal... My sme sa ho ale strašne báli," spomínal Artur Radvanský, ktorý prešiel niekoľkými koncentračnými tábormi. "Skoro by sa nedalo veriť, že za okamih bude opäť vraždiť. Dokázal sa tiež hrať s deťmi, aby ich za okamih v rámci pseudovýzkumu usmrtil." Podľa amerického psychiatra Roberta Liftona, autora knihy Nacistickí lekári - Medicínske zabíjanie a psychológia genocídy, bol Mengele krajný antisemita, ktorý uveril v potrebu vyhladiť Židov a ochrániť tak od nich árijskú rasu. Podľa Liftona Mengele a tiež ďalší nacistickí lekári trpeli zdvojením, čo je podľa slávneho vedca "rozdelenie vlastného ja vo dva plne funkčné celky, takže každé z oboch čiastkových ja je celistvé, samostatné ja".
Podľa francúzskeho novinára Oliviera Gueza, ktorý o povojnových rokoch Mengeleho napísal v roku 2017 román Zmiznutie Josefa Mengeleho, nebol blázon. "Bol to človek, ktorý vykonával šialené veci v rámci šialenej ideológie," povedal Guez.
Útek za hranice
Po vojne bol Mengele síce zajatý, ale v lete 1945 ho omylom prepustili na slobodu. Potom žil pod falošným menom Josef Memling na poľnohospodárskej usadlosti v americkej okupačnej zóne a v roku 1949 odletel s pomocou rodiny a organizácie bývalých členov SS ODESSA z Talianska do Argentíny. Tam sa rozviedol so svojou ženou a v roku 1958 si vzal vdovu po svojom bratovi, Martu. V Buenos Aires sa stýkal s ďalšími nacistami a Nemcami a prevádzkoval prax na umelé potraty.
V tom čase sa ho pokúsili západonemecké úrady postaviť pred súd. Freiburský prokurátor na Mengeleho vydal v júli 1959 zatykač a Bonn požiadal Argentínu o vydanie. Neúspešne. Mengele medzitým utiekol do Paraguaja, kde v novembri 1959 získal občianstvo, v Argentíne bol na neho vydaný zatykač až v júni 1960.
Potom, čo izraelskí agenti vypátrali a v máji 1960 uniesli z Argentíny do Izraela hlavného architekta vyhladzovania Židov Adolfa Eichmanna, sa ďalšou domovinou Mengeleho stala Brazília. Veliteľ operačného tímu Mossadu a bývalý minister Rafi Ejtan v roku 2008 povedal, že Mossad o Menegelem vedel, ale možnosti ho chytiť sa vzdal, aby neohrozil zadržanie Eichmanna. Keď sa po neho po niekoľkých týždňoch agenti Mossadu vrátili, Mengeleho stopa už vychladla. Druhýkrát ho Mossad mohol lapiť v Brazílii. "Koncom roka 1962 ho s určitosťou uvideli na farme pri Sao Paule," povedal k tomu v roku 2017 Ejtan. Vedenie Mossadu ale dalo prednosť iným operáciám než honbe za Menegelem. Celý život po Menegelem tiež pátral slávny "lovec nacistov" Simon Wiesenthal.
Smrť v mori
Mengele zomrel 7. februára 1979 pri kúpaní v Atlantiku v mestečku Bertioga. Pravdepodobne dostal kŕč (alebo mŕtvicu) a utopil sa. Pochovali ho pod menom Wolfgang Gerhard. Dva roky pred smrťou sa stretol so synom Rolfom, ktorý dovtedy netušil, že "strýko Fritz" je jeho otec. Mengele sa mu údajne dušoval, že nikdy nikomu neublížil. Po exhumácii v roku 1985 bolo v roku 1992 pomocou testov DNA potvrdené, že skutočne ide o pozostatky tohto vojnového zločinca.
Z neskôr zverejnených denníkov a listov Mengeleho vyplynulo, že zomrel bez akýchkoľvek výčitiek a že až do konca života veril v nadradenosť a naopak podradnosť určitých rás a skupín ľudí. Prekážalo mu, že nová generácia Nemcov nestavia na nacistickej ére a nevyužíva jej "úspechy". Mengele sa tiež sťažoval, že nemá peniaze, písal o frustrácii a o pocitoch zrady, pretože všetci, ktorí sa podieľali na utajovaní jeho totožnosti, ho vydierali a chceli za to, že ho neprezradia, majetok a peniaze.