KIGALI/PRAHA - Býva označovaná za poslednú genocídu v 20. storočí, najrýchlejšiu genocídu vôbec či za najhroznejší násilný čin, čo do počtu mŕtvych po dňoch. Pri genocíde v Rwande, ktorá vypukla z 6. na 7. apríla 1994 a skončila 18. júla 1994, zmasakrovali hutuskí extrémisti za 100 dní okolo 800-tisíc menšinových Tutsiov a umiernených Hutuov a asi 2,7 milióna ľudí muselo utiecť zo svojich domovov. Zabitých bolo podľa odhadov približne 20 percent obyvateľov krajiny a asi 70 percent rwandských Tutsiov. Rýchlosť zabíjania bola omračujúca. Podľa vlády bolo každý deň zabitých okolo 10-tisíc ľudí, 400 za hodinu a sedem za minútu - podľa francúzskeho historika Gérarda Pruniera to bolo päťkrát horšie masakrovanie ľudí než pri nacistickom holokauste.
Diabolská noc: Pred 75 rokmi zabili nacisti v Osvienčime najviac československých občanov
Vraždenie v malej a chudobnej Rwande uprostred Afriky začalo po tom, čo 6. apríla 1994 zostrelili lietadlo s prezidentmi Rwandy Juvenalom Habyarimanom a Burundi Cyprienom Ntaryamirom. Obaja patrili k Hutuom. Koľko osôb neprežilo následnú trojmesačnú genocídu, je stále predmetom dohadov. Podľa OSN zahynulo okolo 800-tisíc ľudí, väčšinou Tutsiov, vláda Rwandy uvádzala vyše milión mŕtvych, z toho asi desať percent Hutuov.
Genocída sa hlboko zapísala do osudu Rwandy aj susedných krajín. Popri miliónoch utečencov a zreteľnom vplyve na vojny v susednom Kongu napríklad mnohonásobne vzrástol počet infikovaných vírusom HIV, zničená bola infraštruktúra krajiny a vyľudnenie viedlo k veľkému prepadu ekonomiky. Diskutovanou otázkou zostáva rola medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo genocíde zabrániť. Krutosť masakrov zobrazil napríklad priaznivo prijatý film Hotel Rwanda režiséra Terryho Georgea z roku 2004.
Etnický konflikt medzi väčšinovými Hutuami a menšinovými Tutsiami, v pozadí ktorého boli spory o pôdu, tlel v Rwande už dlhší čas. Hutuovia a Tutsiovia boli pritom pôvodne skôr spoločenskými kategóriami. Vládnuci Tutsiovia - majitelia stád - tvorili 14 percent obyvateľov a Hutuovia boli väčšinou pastiermi a roľníkmi. S prispením koloniálnych veľmocí však medzi nimi rástla nenávisť. Tutsiovia tvorili totiž v koloniálnych časoch vládnucu skupinu s mnohými výhodami, po vyhlásení nezávislosti v roku 1962 ale mali v krajine prevahu Hutuovia.
Do roku 1964 bolo pri stretoch zabitých približne 20-tisíc Tutsiov a ďalšie státisíce boli vyhnané z krajiny. V roku 1973 sa k moci dostal Habyarimana, ktorý svoj režim za pomoci Francúzska založil na rasovej ideológii proti Tutsiom. Tí preto vytvorili Rwandský vlastenecký front (FPR) a v októbri 1990 začali ofenzívu. Zmier neprinieslo ani zavedenie plurality v júni 1991, ani dohody z augusta 1993, ktoré počítali s paritným zastúpením oboch etník a zriadením dočasnej vlády. Plnenie dohôd mala podporiť pozorovateľská misia OSN pre Rwandu (Unamir).
Kým Francúzsko ďalej vyzbrojovalo Habyarimanov režim, na severe krajiny vykonávali etnické čistky milície Réseau Zéro (Sieť nula s heslom Žiadny Tutsi), ktoré viedla prezidentova manželka Agatha. Tá bola spolu s manželom a ďalšími blízkymi spolupracovníkmi členkou vplyvnej hutuskej skupiny Akazu (Malý domček), ktorá si nepriala spoluprácu s Tutsiami a ktorá bola následne jednou z hlavných riadiacich skupín genocídy.
Po zostrelení lietadla s Habyarimanom dosiahli masakre hrozivé rozmery, na vraždení sa najviac podieľali extrémistickí Hutuovia z milícií Interahamwe a Impuzamugambi. Vraždili ale aj jednoduchí muži aj ženy, nikto nemal byť ušetrený. "Naložili nás do áut a odviezli do hôr, aby sme tam zabíjali. Potom sa spievalo a tancovalo. Keď zabíjate prvého človeka, niečo cítite. V mojom prípade to bol môj sused. Potom už necítite nič," opísal atmosféru krvavých 100 dní jeden z neskôr odsúdených.
Ako prví boli popravení hutuskí opoziční politici vrátane premiérky, tutsijskí intelektuáli a desať belgických vojakov Unamir. V druhej fáze začalo vyvražďovanie všetkých Tutsiov bez rozdielu, ktorí boli obviňovaní zo spojenia s povstalcami pôvodom z Ugandy a ktorí vnikli do krajiny v 90. rokoch. Slovo genocída v súvislosti s Rwandou použili už koncom apríla 1994 humanitárne organizácie. "Úplný horor, tu je srdce temnoty," povedal 28. apríla hovorca Červeného kríža.
Približne 2500 členov Unamir sa po začatí masakrov stiahlo a 21. apríla 1994, v čase najhorších masakrov, Bezpečnostná rada OSN rozhodla znížiť kontingent Unamir na iba 270 osôb. A až v máji BR OSN vyhlásila zbrojné embargo a rozhodla o vyslaní 5500 mužov na ochranu utečencov a civilistov. Tí ale do krajiny dorazili až po ukončení etnických čistiek. Na ochranu utečencov vyslalo na návrh BR OSN Francúzsko v júni v operácii Tyrkys 2500 vojakov na juhozápad krajiny, kde bolo vytvorené relatívne bezpečné územie.
V júli 1994 situáciu ovládla tutsijská FPR a vojna sa skončila. Za prezidenta a premiéra boli vymenovaní zástupcovia Hutuov, ale skutočným vládcom v pozadí bol šéf FPR generál Paul Kagame z kmeňa Tutsi, ktorý je od roku 2000 prezidentom. Po víťazstve FPR utieklo do bývalého Zairu (dnes Kongo) a Tanzánie až 1,7 milióna Hutuov. Väčšina sa ale neskôr vrátila a s anonymnou masou utečencov splynuli aj niektorí organizátori masakrov.
Na vyšetrenie zločinov bol BR OSN vytvorený Medzinárodný tribunál pre Rwandu (ICTR), ktorý začal fungovať v roku 1997. Súd, ktorý sa skončil v decembri 2015, v roku 1998 oficiálne uznal, že išlo o genocídu proti Tutsiom. Medzi odsúdenými je niekoľko členov bývalej vlády vrátane expremiéra Jeana Kambandu a v decembri 2008 súd odsúdil strojcu genocídy, niekdajšieho šéfa milícií Interahamwe a bývalého plukovníka Theonesta Bagosoru na doživotné väzenie. Celkom odsúdil vyše 60 strojcov masového vraždenia. Ďalšie dva milióny ľudí boli súdené ľudovými súdmi gačača, kde asi 65 percent súdených uznali vinnými.
OSN až v roku 1997 potvrdila, že bola vopred upozornená na chystaný masaker a šéf OSN Kofi Annan, ktorý bol v roku 1994 námestníkom generálneho tajomníka OSN pre mierové operácie, priznal, že OSN mohla genocíde zabrániť. Vyhlásil tiež, že cíti vinu. Zlyhanie priznal aj bývalý prezident Spojených štátov Bill Clinton.
Francúzsky parlament priamy podiel Francúzska na genocíde odmietol, pripustil ale rad chýb. Kagame Francúzov obviňoval, že sa na genocíde priamo podieľali a podľa správy americkej právnej firmy pre rwandskú vládu z roku 2017 Paríž vyzbrojil páchateľov genocídy a bránil potrestaniu osôb podozrivých z masakrov.
Na zabíjaní sa podieľali aj niektorí kňazi alebo mníšky a mnohé obete prišli o život v kostoloch, kde pritom hľadali útočisko. Pápež František poprosil v marci 2017 o odpustenie za "hriechy a nedostatky cirkvi a jej členov" počas genocídy.
