OSVIENČIM/PRAHA - Bola to najväčšia jednorazová hromadná poprava československých občanov počas druhej svetovej vojny. Nacisti pomocou plynu pred 75 rokmi, v noci z 8. na 9. marca 1944, zabili vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime 3792 židovských mužov, žien a detí z tzv. českého (či terezínskeho) rodinného tábora. Ďalšia časť osadenstva rodinného tábora bola zlikvidovaná v júli 1944. Podľa niektorých historikov znesie táto udalosť porovnanie s masakrom obyvateľov Lidíc a Ležákov z roku 1942.
Mengele má na rukách krv 400-tisíc ľudí: Anjel smrti ušiel pred trestom, záhadný koniec v mori
Existencia rodinného tábora patrí k málo objasneným fenoménom holokaustu. Najčastejšie udávaný dôvod - že sa tábor mal stať ďalším nástrojom neslávne preslávenej propagandy nacistov po hanebnej návšteve delegácie Červeného kríža v Terezíne - podľa niektorých pamätníkov neobstojí. Podľa nich si asi ťažko možno predstaviť, že by do osvienčimského pekla nacisti pozvali zahraničnú delegáciu.
Historik Toman Brod, ktorý tábor prežil, sa pýta: "Aký mohlo mať pre racionálne nacistické mozgy zmysel živiť pol roka niekoľko tisíc ľudí vo vyhladzovacom koncentračnom tábore, a to prakticky bez akéhokoľvek úžitku?"
Jedna z teórií sa prikláňa k názoru, že sa tak nacisti snažili upokojiť znervóznených Židov z Terezína korešpondenčnými lístkami, ktoré väzni z Brezinky smeli po určitej dobe posielať. K ďalším možným dôvodom expedície terezínských Židov do Osvienčimu mohla patriť snaha predísť možnému budúcemu povstaniu v gete, čoho sa nacisti po skúsenostiach z iných miest (Varšava v apríli či Treblinka v auguste) obávali.
Všetko sa začalo v septembri 1943, kedy bolo z Terezína do Osvienčimu-Brezinka v dvoch transportoch deportovaných 5000 väzňov, ktorým sa na rozdiel od predchádzajúcich transportov dostalo nebývalých "privilégií": pri príchode neprechádzali obvyklou selekciou a nedošlo tiež k rozdeleniu rodín do rôznych sekcií tábora (preto "rodinný" tábor).
K "privilégiám" patrilo aj to, že terezínski väzni neboli pri príchode podrobení rituálu vyholenia hlavy a deti sa smeli cez deň zdržiavať na detskom bloku. V decembri 1943 a v máji 1944 potom v niekoľkých veľkých transportoch z Terezína pricestovalo ďalších 12 500 väzňov, ktorí boli umiestnení v rodinnom tábore. Kým prvé transporty boli výhradne zložené z väzňov, ktorí do Terezína prišli z českých krajín, v neskorších transportoch pochádzala zhruba polovica deportovaných z Nemecka, Rakúska či Holandska.
V rodinnom tábore, označovanom v Brezinke ako sekcia BIIb, živorili väzni na úzkom zablatenom pruhu obklopenom plotom nabitým elektrinou, trpeli hladom, zimou, vyčerpaním, chorobami a zlými hygienickými podmienkami. Úmrtnosť tu ostatne nebola o nič menšia ako inde v Osvienčime. Deti sa smeli cez deň zdržiavať na detskom bloku, kde sa s vychovávateľmi vedenými charizmatickým nemeckým Židom Fredym Hirschom (neskôr pravdepodobne spáchal samovraždu) venovali "výučbe" a hrám.
Bezprecedentné "privilégiá", ktorých sa väzňom rodinného tábora dostalo, boli pre členov osvienčimského odbojového hnutia úplnou záhadou. Po nejakom čase sa im však podarilo odhaliť, že na osobných dokumentoch väzňov stojí skratka "SB" a doba šesť mesiacov. "SB" (Sonderbehandlung, slovensky osobitné zaobchádzanie) znamenalo v nacistickom žargóne krycie označenie pre popravu bez rozsudku, v Osvienčime spravidla smrť v plynových komorách.
Vedci odhalili pravdu o známom nacistovi: Zomrel namiesto Hitlerovho zástupcu vo väzení dvojník?
Presne po šiestich mesiacoch pobytu bolo všetkým doteraz žijúcim väzňom, ktorí boli do Osvienčimu deportovaní v septembri 1943, oznámené, že budú premiestnení do "pracovného tábora Heydebreck". Namiesto do tohto fiktívneho lágru však nákladiaky s väzňami zamierili smerom k osvienčimským plynovým komorám, kde boli v noci z 8. na 9. marca 1944 bez selekcie zavraždení.
Podľa niekoľkých svedectiev spievali pred smrťou na znak vzdoru československú hymnu, Hatikvu (židovskú hymnu, ktorá sa neskôr stala hymnou Izraela) a Internacionálu.
Zvyšní väzni rodinného tábora žili od tejto chvíle v neustálych obavách, že ich po šiestich mesiacoch čaká rovnaký osud. Začiatkom júla 1944 sa tieto obavy potvrdili: na rozdiel od marca 1944 však prechádzali väzni selekciou a časť z nich bola predtým poslaná na prácu do iných táborov. V rodinnom tábore zostalo približne 6000 – 7000 väzňov, ktorí boli medzi 10. a 12. júlom 1944 počas dvoch nocí zavraždení. Zo 17 500 väzňov rodinného tábora prežilo iba 1294.
O necelý mesiac neskôr, v noci z 2. na 3. augusta 1944, boli v Brezinke vyvraždení väzni jediného ďalšieho "rodinného tábora", v ktorom boli väznení Rómovia, vrátane tých deportovaných z českých krajín. Nacisti vtedy v plynových komorách povraždili 2897 osôb zo 14 krajín, najmä detí a žien.
Komplex vyhladzovacích táborov Osvienčim sa stal symbolom vyvraždenia šiestich miliónov Židov počas druhej svetovej vojny. Len v Osvienčime bolo zmarených okolo 1,2 milióna životov, väčšinou židovských. K väzňom osvienčimského tábora patrilo tiež približne 50-tisíc československých občanov – Židov, politických väzňov a Rómov, z ktorých prežilo asi 6000. Celkom zahynulo počas vojny 80-tisíc Židov z Čiech a Moravy; z celého Československa, ktorého predvojnová židovská komunita tvorila 350-tisíc osôb, zahynulo 250-tisíc Židov.
