GALÍCIA - Španiela Marcosa Rodrígueza Pantoju prezývajú Mauglí podľa postavy z príbehu Kniha džunglí. Dvanásť rokov svojho života totiž strávil medzi vlkmi. Po viac ako polstoročí v civilizácii tento muž konštatuje, že život vo vlčej svorke bolo to najlepšie a najpríjemnejšie, čo ho v živote stretlo. Na ľudstvo má ťažké srdce.
Keď 71-ročný Marcos spomína na svoj život medzi vlkmi v pohorí Sierra Morena, vyvoláva to zimomriavky. Najviac ale mrazí z jeho konštatovania, že prežiť v divočine je jednoduchšie, ako žiť medzi ľuďmi. Matka Rodriguézovi zomrela pri pôrode a násilnícky otec ho opustil, keď si našiel inú ženu. Úbohé chlapča predal chovateľovi kôz, ktorý žil v lese, no krátko nato zomrel. Sedemročný chlapec sa začal v nehostinných horách pretĺkať teda sám. "Niečo som vedel o lesných bobuliach, rastlinách a dokázal som si založiť oheň. Ale bol som aj tak strašne hladný."
Keď jedného dňa uvidel vlčicu, ako priniesla svojim mláďatám kus mäsa, snažil sa im kúsok ukradnúť. Ich matka ho zahnala a neskôr mu priniesla zvyšky od mláďat. "Myslel som si, že na mňa zaútočí, ale ona sa so mnou začala maznať," hovorí. Na život medzi vlkmi si vraj zvykol veľmi rýchlo, naučil sa chodiť po štyroch a bol šťastný a spokojný až do chvíle, kým ho ako devätnásťročného nenašli nejakí ľudia. "Napriek tomu, že som býval v jaskyni plnej hadov a netopierov, toto bol môj najlepší domov." Doteraz vraj dokáže napodobniť zvuk jeleňov, ktoré mu často robili v jaskyni spoločnosť.
Keď Marcosa našli ľudia, nerozumel im. Nevedel už rozprávať. Za najhoršie obdobie svojho života považuje pobyt v kláštore, kde ho mníšky nútili jesť príborom, vzpriamene chodiť a spať v mäkkej posteli. Kvôli operácii chodidiel, na ktorých sa mu vytvorilo veľa výrastkov, bol dokonca dočasne pripútaný na vozík. Pre mladíka zvyknutého na neustály pohyb v prírode bolo toto všetko veľmi kruté. "Keď ma doviezli k holičovi, zmocnila sa ma panika. Bál som sa, že ma chce podrezať," vybavujú sa mu živé spomienky na prvé stretnutie s civilizáciou. "A najhorší bol hluk áut. Na ten som si nikdy nezvykol."
Pantoja po viac ako päťdesiatich rokoch v civilizácii konštatuje, že sa nikdy nedokázal adaptovať. S odstupom času hodnotí svoj život medzi ľuďmi ako obrovské sklamanie. "Ako robotník som bol vždy zneužívaný. Najskôr v hoteliérstve, neskôr v stavebníctve. Využívali moju jednoduchosť, smiali sa zo mňa," povedal s trpkosťou v hlase vo svojom chladnom domčeku v Galícii. Má mizerný dôchodok, teraz sa starcovi snaží pomôcť skupina ochranárov prírody Amigos das Arbores a chcú mu kúpiť nový ohrievač a izoláciu. Vraj sa pokúšal vrátiť späť medzi vlkov, ale už ho neprijali, jeho pach im bol cudzí. Z miesta, kde pokojne trávil svoje detstvo v okolí divokej jaskyne je teraz chatová oblasť plná elektrických brán. "Nepatrím nikam. Divočina ma už odmieta a ľudia ma neprijali. Neviem nič o futbale ani politike. Nezaujíma ma to a nikto v okolí to nedokáže pochopiť," skonštatoval smutne.
