BRATISLAVA - Dominika Stará (24) je verejnosti známa najmä z účinkovania v prvej Česko Slovenskej Superstar. Talentovaná speváčka po skončení súťaže odcestovala za prácou do Ameriky, kde sa jej ujal producent spolupracujúci so svetovými hviezdami. Ako sa jej za veľkou mlákou žije a ako vyzerá život zahraničných umelcov sa dozviete v našom rozhovore.
Dominika, ako si sa vlastne dostala k spievaniu?
Mňa k spevu viedli rodičia. My sme taká spevavá rodina. Jedna babka do 65 rokov spievala v kostolnom zbore, rodičia spievali obaja, dedko robil 40 rokov kántora v kostole. Mamina hovorila, že keď som bola malá, veľa som plakala, ocino so mnou tancoval a vklepával mi rytmus do plienky (smiech).
Navštevovala si aj nejakú umeleckú školu?
Chodila som na ZUŠku v Šamoríne, ale to len na klavír a roky som chodila na spev. Mali sme rôzne súťaže, učiteľka ma vždy prihlasovala, ja som si nejaké hľadala tiež... Mojim snom ale odjakživa bolo ísť do Superstar. Keď som videla prvú, vravela som mamine, že raz na tom pódiu budem a ona sa mi hrozne smiala. No a nakoniec som tam bola.
Vtedy si mala iba 16 rokov, ako sa k tomu postavili tvoji rodičia?
Prihlásila som sa na tri kastingy, ocino bol strašne proti a nevychádzali mi ani kvôli dovolenke. Tú ale nakoniec vďaka rodinnej známej prebookovali a mamina spracovala ocina. Ten ma nechcel zaviesť ani na konkurz. Stále mi hovoril, čo tam chcem robiť a že som jedna z mála. Vďaka nemu sme vlastne všetci traja (Dominika a jej dvaja bratia, pozn.red.) pri zemi. Vštepoval do nás takú skromnosť. Ale teda nakoniec to vyšlo.
Ako sa na účinkovanie v Superstar dívaš s odstupom po rokoch?
Určite to bola veľmi dobrá skúsenosť a zopakovala by som si to. Boli to krásne 3 mesiace. Teraz si ale často hovorím, že by som veci urobila inak. Inak to zaspievala a podobne. Myslím však, že táto skúsenosť mi pomohla rýchlejšie dospieť. Predsa len som mala 16, začala som chodiť po koncertoch a sama si zarábať. S partiou zo Superstar veľmi v kontakte nie som, máme sa na Facebooku a Instagrame. Ale raz, keď Denis Lacho prechádzal cez Šamorín, zavolal mi, aby som za ním vybehla.
Ako si vnímala, že ťa zrazu ľudia začali spoznávať?
Bol to taký boom. Snažila som sa nevšímať si to. Keď si to totiž človek nejak pripustí, vtedy mu do hlavy stúpne sláva. Ja som bola rodičmi a rodinou držaná pri zemi. Samozrejme, keď sa chcel niekto odfotiť, podpísať, to bolo v pohode, ale nejak som si nevšímala, že ľudia po mne pozerajú a podobne.
Zažila si s fanúšikmi aj nejaký extrém?
Raz po mne jeden chalan skočil. On bol ale mentálne chorý. Prišiel k nám dokonca vyklopkávať do bytu, vtedy nám dom musela strážiť polícia. Píše mi dodnes, ale už to nezachádza do takých extrémov. Nebolo to príjemné. A ako to brali rodičia, no... lepšie tieto veci vedela prijať mamina, ona je taká spoločenská, ocino je skôr introvert. Takže ona ho tak spracovávala, aby sa to naučil prijať. No a ocino sa za mňa veľa modlil a robí to do dnešného dňa. My sa tým nejak netajíme, sme veriaci.
Neskôr si ťa prestredníctvom Youtube vyhliadli v Amerike a dostala si ponuku spolupracovať s producentom, ktorý sa staral o Whitney Houston a ďalšie známe mená. Pamätáš si, ako sa to stalo?
Bolo to kolo v Superstar, kde ma úplne najviac zdžubali. Spievala som Sineas O'Connor. No a keď som sa dostala do Ameriky, producent mi povedal, že túto pesničku videl a to, ako som vstala z tej motorky a sebavedomo vykročila, to ho dostalo. To je taký paradox (smiech). Všetko zlé je teda na niečo dobré, som toho zástancom. Mala som 17. Prvýkrát so mnou išiel ocino. Mňa by ani samú nepustili. A na druhej strane, nevieš, kam ideš, toho človeka nepoznáš. Akurát sme sa fotili na oznamko, dostala som telefonát a bolo mi povedané, že je to pán, ktorý spolupracuje s Bobbim Brownom, Whitney Huston... Vtedy ešte žila. No a teda dal nám ponuku a že sa máme rozhodnúť. Konzultovali sme to s mojou vtedajšou manažérkou, viacerými známymi, ktorí sú v hudobnom biznise a vraveli, že je to ponuka, ktorá sa neodmieta. No a nakoniec sme sa rozhodli, že tomu dáme šancu.
Ako vyzerala tvoja prvá cesta do Ameriky?
Najprv som tam bola na dva týždne s tatinom. Prišli sme a za nejakých 9 dní sme nahrali do 10 piesní. Čo nás najviac prekvapilo, bolo to, že ja som v tom nemala žiadne peniaze. Neplatila som si cestu ani štúdium, nič. Všetko to platil ten producent. Ponúkol mi zmluvu až keď sme donahrávali a on už mal neskutočné náklady. Išli sme na obed pred odletom a povedal, že ak sa nám to páčilo, máme podpísať, ak nie, nič sa nedeje, nebude chcieť nič naspäť. Vtedy sme si s ocinom povedali, že to nemôže byť neseriózne. Vyhodil niekoľko tisíc do vzduchu a nemal s tým problém. Bolo vidieť, že to myslí vážne.
Neskôr si sa do Ameriky vrátila na dlhšie a začala si tam žiť. Bola pre teba táto zmena náročná?
Potom som tam už išla sama na tri mesiace. Nejaké dva roky som u tohto môjho manažéra aj bývala – s jeho rodinou a deťmi. Veľmi mi pomohli asimilovať sa, prelomiť jazykovú bariéru. Denne sme spolu komunikovali, veľmi mi pomáhali. Ja som síce maturovala z angličtiny, ale mala som ju na katastrofálnej úrovni, nevedela som si sama pomaly ani hot-dog vypýtať. Pomohlo mi , že som bola v rodine, ktorá ma pekne prijala a nie na samotke v nejakom hoteli.
Manažér sa s tebou ale nepára. Pripravil ti poriadne drsný režim. Má na teba aj nejaké špeciálne páky?
Tých drsných režimov tam bolo viacej. Keď sme začali pracovať na angličtine, mala som dovolené komunikovať s rodinou len v nedeľu. Proste po slovensky iba v nedeľu, inak som musela celý týždeň konverzovať anglicky, čítať anglické knihy, pozerať po anglicky filmy. Bola som najprv naozaj naštvaná. Nechápala som, čo to robí, veď som sa dovtedy 18 rokov nepohla od maminej sukne. Vravel mi, že po dvoch rokoch mu za ten prísny režim poďakujem. A mal pravdu. Ale niekedy, keď som videla, že dom je prázdny, že oni s rodinou odišli, prezvonila som maminu a rozprávali sme sa potajomky (smiech). Ale za tie dva roky sa moja angličtina naozaj výrazne pohla z bodu nula na úroveň, že viem rozprávať, všetci mi rozumejú, nemám problém robiť interview.
Nie je to však len o speve niekde v štúdiu. Teba núti popri speve cvičiť.
Áno, väčšinou to bolo o tom, že som behala na páse alebo bicyklovala a počas toho som spievala. Tam ale išlo o to, aby sa spevák potom nezadýchal, keď tancuje. On veľmi dobre pozná človeka, ktorý objavil Ushera a vravel mi, že môžem byť rada, že netlačím autá a nepreskakujem stoly, ako to musel robiť on. Pozerám, že preboha, veď, ja som žena, toto nebudem robiť (smiech).
Kedy si začala pociťovať, že sa tvoja kariéra začína sľubne rozbiehať?
To je taký beh na dlhé trate. Začalo sa to až možno rok alebo dva dozadu. Ale tiež to nebolo v celej Amerike. Vydali sme niekoľký singel a začalo ho hrať asi 8 rádií v rôznych štátoch. Zrazu ma zavolali na rozhovor do Washingtonu, kde som nikdy nebola. Teraz je moderné nemať za sebou nahrávaciu spoločnosť kvôli zmluvám, ktoré dávajú. Ošklbú ťa pomaly zo všetkého. Oplatí sa skôr byť nezávislý umelec. Vieš si to nahrať, vydať, zavesiť na iTunes, proste všetko.
V Amerike si dokonca mala možnosť sedieť v čestnej lóži na koncerte Bruna Marsa.
X-rokov dozadu stretol môj manažér jeho otca na Hawai. Bruno bol vtedy maličký a robil šou s napodobňovaním Elvisa. Môj manažér ho chcel hrozne vidieť, ale nestihol a s jeho otcom sa rozprávali. Pred mesiacmi sme išli na jeho koncert a stáli sme v rade na lístky. Tento jeho otec prechádzal okolo, spoznal môjho manažéra a povedal nám, že sme jeho hostia a nemáme si lístky kupovať. Tak nás vzal so sebou a odvtedy sme v kontakte. Pevne veríme, že sa nám niečo podarí aj Brunom. Každý s ním chce spoluprácu, ale dúfame, že nám to vyjde. Sme v kontakte, často si posielame správy. Ak to má vyjsť, tak to vyjde. Bolo by to super.
Čo ťa čaká po pracovnej stránke v najbližšej dobe?
Čaká ma tour po rádiách. Najprv chceme celé východné pobrežie. Singel Keep it comming je vonku už mesiac, dosť sa ho chytajú, tak ho chceme promovať. Je super, že im pieseň nemusíme nasilu posúvať a pretláčať, ale chcú ju sami a DJ-i medzi sebou si ju posúvajú.
Nepremýšľala si nad tým, že by si sa kariéru pokúsila rozbehnúť aj doma na Slovensku?
To je na Slovensko príliš americké. Ja vždy posielam single aj na Slovensko, ale touto frázou ma zakaždým v rádiách odbijú. Pýtala som sa na to viacerých interpretov a povedali mi, že to ani nemám riešiť, jednoducho to tu tak chodí.
Na druhej strane, za veľkou mlákou sa asi spevom človek dokáže uživiť lepšie...
Úprimne povedané hej. Tam sa to tým spevom dá. Umelecký priemysel je tam určite lepšie ohodnotený ako u nás. Ale zase je to aj naozaj obrovská krajina. Plná neobmedzených možností...
Ako teraz vnímaš svoj úspech a to všetko, čo si dokázala?
Je za tým všetkým veľa tvrdej driny. Veľa prípravy, odmietnutí, pokazenia všetkého, čo sa pokaziť dá, veľa odriekania. Beriem to skôr ako satisfakciu. Roky som sa na to pripravovala, nikdy som sa neflákala po vonku. Ani pred SuperStar. Vždy som sa radšej doma zavrela do izby a spievala a makala. Po nociach som nacvičovala a snažila sa najviac ako sa dalo.
Premýšľala si nad tým, že by si sa v Amerika usadila natrvalo?
Človek mieni, pán Boh mení. Nemám priateľa, nemám žiadne záväzky okrem rodiny, ktorá mi, samozrejme, chýba, no človek niečo musí obetovať pre takéto sny. Zatiaľ mi vyhovuje takto cestovať. Ale myslím, že to, kde sa usadím, udá to, keď raz budem mať trvalý vzťah. Podala som si žiadosť o zelenú kartu, keďže zatiaľ som na pracovné víza. Tak uvidíme, či príde nejaký šuhaj (smiech)...
Čo ťa na americkej kultúre najviac prekvapilo?
V negatívnom slova zmysle ma prekvapil rasizmus. Môj manažér je afroameričan. Stalo sa mi, že sme prišli do reštaurácie, mala som migrénu, nechcela som ani jesť. Bolo mi dosť zle. Išla som na WC a nejaká pani po mne strašne čumela. Keď už som bola na toalete, niekto mi vyslovene že trieskal na dvere. Pozerám, že čo sa deje, či niekomu až tak treba ísť. Otvorila som dvere a presne tá pani, čo pozerala, sa ma začala vypytovať, či som v poriadku. Pozerám, že áno, prečo? A že len sa pýtam, videla som vás s takým chlapom. Tak vravím, že je to môj manažér a keď nie je manažér, je hasič a zachraňuje životy, nejaký problém? A on mi potom vravel, že si musím dávať veľmi pozor, ako sa tvárim, keď som s ním. Má asi dva metre, je statný, ja malá. A už sa nám viackrát niečo podobné stalo, že ľudia si myslia, že je nejaký znásilňovač alebo čo. Vyslovene ma to vytáča, u mňa je to neprijateľné a som strašne zanietená v boji proti rasizmu.
Určite sa však našlo aj niečo pozitívne....
Samozrejme, že áno. Veľmi pozitívne ma prekvapilo, ako vrelo ma prijali. Nebolo to také, že čo sa nám kafreš do krajiny, čo tu chceš, choď domov. Prijali ma veľmi pekne, ako dievča, ktoré si prišlo splniť sen.
