„Jo Nesbø a Jørn Lier Horst majú vážneho konkurenta. Z Johnsruda sa rýchlo stáva veľká hviezda nórskej krimi,” napísal Tvedestrandsposten o novinke Kalypso od Ingara Johnsruda. Tento renomovaný nórsky novinár napísal severské krimi, ktoré mrazí a skvele prepája minulosť s prítomnosťou.
Policajný vyšetrovateľ Fredrik Beier sa pomaly prebúdza z bezvedomia. Ošetrujúca lekárka mu hovorí o smrtiacej kombinácii tabletiek a alkoholu, on si však na nič nespomína.
V dome nezvestnej vdovy polícia nachádza mŕtvolu nedávno zosnulého muža, ktorý však mal podľa záznamov zomrieť už pred dvomi desaťročiami. A v kanáli vo východnom Osle potkany medzitým ohlodávajú ďalšie mŕtve telo. Obe obete spája spoločná minulosť, účasť na tajnej akcii krátko po rozpade Sovietskeho zväzu, ktorá skončila katastrofou.
Zabudnutá zbraň sa dostáva do rúk pomstiteľa, ktorý už nemá čo stratiť.
V novinke Kalypso Ingar Johnsrud vyvrátil aj posledné pochybnosti, s kým máme do činenia – je tu autor s mimoriadnym talentom a citom pre detail, ale aj pre akciu a dramatické napätie. Jeho prvý román Viedenské bratstvo sa okamžite po vydaní zaradil medzi najpredávanejšie v Nórsku aj vo Švédsku, rovnaký osud malo aj jeho pokračovanie.
Johnsrud si totiž vyslúžil veľkú pozornosť za svoju schopnosť vystihnúť detaily a za bohatý príbeh napísaný inovatívnym spôsobom. Nadšení kritici sa zhodli, že čitateľa dokáže celý čas udržať v napätí a okamžite sa stal novou hviezdou severskej detektívky.
Začítajte sa do novinky Kalypso:
Na schodoch do suterénu Štátnej nemocnice sa rozsvietilo studené modré svetlo. Studené bolo aj oceľové zábradlie.
„Mortui vivos docent,“ zašepkal Fredrikovi do ucha Andreas, keď zbadali, kto ich čaká. Súdny lekár Konrad Heissmann stál pred krémovými dverami s nápisom Pitevňa. Natiahol ruku veľkú ako kniha.
„Mortui vivos docent. Hovoríme rečou mŕtvych,“ povedal namiesto pozdravu.
Takto ich Rakúšan vítal vždy. Heissmann sklonil vo dverách hlavu a viedol ich dnu. Nie preto, že by zárubňa bola nízka, ale preto, že tento plešivý patológ s výraznými spánkami bol od nich takmer o hlavu vyšší. V predsieni zastal. Na tyrkysových stenách viseli zožltnuté plagáty s obrázkami ľudskej anatómie. Na policiach stáli poháre s vyblednutými srdcami, mozgami a pľúcami naloženými vo formaldehyde a varovali pred tým, čo ich čakalo za dverami vedúcimi do lahôdok posmrtného života.
Fredrik videl už dosť mŕtvych ľudí vo všetkých možných stavoch, no viac než samotné mŕtvoly ho rozrušovalo niečo iné. Nikdy si nezvykol na klinickú presnosť patológovej reči. Na polievkovú naberačku, ktorou vyberal z mŕtvol krv. Na vyleštené oceľové stoly. Na bledomodré lekárske rúško, ktoré pri dýchaní pulzovalo. Na skalpel a pílku na kosti položené na bielej plachte.
Ak sa dalo, zostával Fredrik najradšej v predsieni. Jeho spoločník takisto. Andreas Figueras si reč mŕtvych rád vypočul, ale nerád sa na nich pozeral.
„Je to urgentné, keďže ste na správu nechceli čakať?“
Hovoril gramaticky správne, ale tón reči netrafil. Rakúšan sa opieral o stôl svojím zvláštnym spôsobom. Ruky mal založené na holej hlave a palce si zabáral do spánkov. Možno preto vyzeral tak zvláštne.
„Ani nie,“ odvetil Andreas.
„Identitu mŕtveho však nepoznáme. Dúfali sme, že nám pomôžete.“
Lekár natiahol gumičku na plastovom fascikli.
„Muž, štyridsiatnik, severského výzoru. Smrť nastala pred dvoma až troma týždňami. Že vraj ho našli v kanáli?“
Fredrik prikývol. „Včera.“
„Mŕtvolu tam určite priviezli len pred pár dňami. Ak by tam ležala dlhšie, veľa by z nej nezostalo.“
Vytiahnuť mŕtvolu z úzkeho kanála nebola vôbec ľahká úloha. Potkany sa s nevôľou vytratili, až keď technici vošli do kanála. Aby sa mŕtvola nerozpadla, museli ju vložiť do vaku, ten zviazať a opatrne zodvihnúť žeriavom.
„Chlap normálnej stavby tela, stoosemdesiattri centimetrov. Mal na sebe nohavice a pulóver. Slipy a topánky. V pravom vrecku nohavíc mal štyridsaťštyri korún – dve dvadsaťkorunáčky a štyri jednokorunové mince. V zadnom vrecku mal katalóg aukčnej siene Bierche. Nemal pri sebe peňaženku ani doklady.“
„Katalóg aukčnej siene?“
Heissmann vylovil z fascikla plastové vrecko. Boli v ňom otrhané listy papiera sfarbené telovými tekutinami.
„Listoval som si v ňom. Je to katalóg zostavený na dražbu starožitností, ktorá sa konala pred vyše mesiacom. Nevidel som v ňom nijaké značky, iba jeden krížik pri staromódnom zrkadle v rokokovom štýle, s plátkovým zlatom a tak. Veľmi drahé.“ Patológ podal vrecko Andreasovi a pokračoval.
„V žalúdku a črevách sme našli zvyšky pizze. Syr a šunku v rôznom stupni natrávenia.“
„Čo to znamená?“
„Že mal jednotvárnu stravu. Jedol pizzu posledné dva-tri razy pred smrťou.“
„A príčina smrti?“
„Nuž,“ odvetil Rakúšan. „Poďte so mnou.“