PETROHRAD - Boľševický vodca Vladimir Iľjič Lenin žil od roku 1900 v exile v rôznych európskych krajinách. Keď bol v marci 1917 zvrhnutý ruský cár a moci sa ujala dočasná vláda, zdržiaval sa vo Švajčiarsku. Lenin vedel, že sa musí vrátiť do Ruska. Vzhľadom k tomu, že v Európe zúrila prvá svetová vojna, zdalo sa to nemožné. Pred 100 rokmi, 10. apríla 1917, ale napriek tomu vyrazil so skupinou ďalších boľševikov vlakom do svojej domoviny, kde nakoniec v októbri 1917 vykonali revolúciu. Na cestu sa vydal vďaka podpore Nemecka, ktoré chcelo prostredníctvom boľševikov vyvolať v Rusku chaos.
Kľúčovou postavou a prostredníkom medzi Leninom a nemeckou vládou bol Alexander Parvus, ktorý sa narodil ako Izrail Gelfand v cárskom Rusku na území dnešného Bieloruska. Tento revolucionár bol súčasne úspešným obchodníkom a boľševikov finančne podporoval už niekoľko rokov. Súčasne si získal dôveru nemeckých politikov, ktorí v boľševikoch videli nádej na rozvrat Ruska, ktorý by viedol k jeho porážke vo vojne.
Parvusovi sa tak nakoniec podarilo presvedčiť nemeckú vládu o nutnosti dostať Lenina späť do Ruska. Vlak s viac ako tridsiatimi boľševikmi vyrazil 10. apríla z Zürichu. Vagón, v ktorom sa viezol Lenin, jeho manželka Nadežda Krupská a ďalší, bol čiastočne zapečatený a na nemeckom území ho sprevádzali nemeckí vojaci. Po tom, čo vlak prešiel Stuttgartom, Frankfurtom a Berlínom, presadli v Sassnitze na Rujane pasažieri na trajekt, ktorý ich previezol do švédskeho Trelleborgu, ktorý leží na južnom pobreží Švédska. Potom išli vlakom cez celé Švédsko na sever cez Štokholm do dnešného švédsko-fínskeho súmestia Haparanda-Tornio a cez Tampere sa 16. apríla dostali do Petrohradu.
Situácia v Rusku v tom čase bola napätá. Po abdikácii cára sa moc dostala do rúk dočasnej vlády. Kabinet, vedený kniežaťom Georgijom Ľvovom a neskôr Alexandrom Kerenským, sa usiloval o vykonanie demokratických zmien, ale od začiatku sa musel potýkať s narastajúcou nespokojnosťou obyvateľov aj s vplyvom sovietov, orgánov robotníckych a vojenských zástupcov, ktoré neskôr ovládli boľševici, a ktoré tvorili paralelné mocenské centrum.
Storočné TABU revolúcie: Najstráženejšie tajomstvá ruských archívov
Lenin mal hneď po príchode na petrohradskú Fínsku stanicu príhovor ku svojim spolustraníkom, ktorých ohromil. Následne predstavil známe aprílové tézy, ktorých jadrom bolo povestné heslo "Všetku moc Sovietom!". Po neúspešnom júlovom pokuse boľševikov o prevrat ale musel utiecť do Fínska a začal meniť stratégiu - na svojich kolegov začal naliehať, aby sa venovali príprave ozbrojeného povstania. V septembri sa v rade dôležitých Sovietov presunul pomer síl v prospech boľševikov a v októbri sa zišlo ilegálne zasadnutie ústredného výboru, ktoré rozhodlo o puči. To už bol v Petrohrade Lenin, ktorý vypracoval plán prevratu. Organizáciu mal na starosti Lev Trockij. Prevzatie moci boľševikmi bolo dokončené 7. novembra 1917, podľa starého ruského kalendára to bolo 25. októbra, a udalosť do dejín vstúpila ako Veľká októbrová socialistická revolúcia.
Boľševici svoju moc potvrdili rozohnaním Ústavodarného zhromaždenia, znárodnením pôdy, obmedzením súkromného sektora a pomocou "červeného teroru" sa začali vysporiadavať s opozíciou. Po víťazstve v občianskej vojne v novembri 1920 bol ale Lenin v dôsledku ekonomického kolapsu nútený vyhlásiť Novú ekonomickú politiku (NEP) obmedzeného súkromného podnikania, ktorú v roku 1929 Stalin zrušil. V roku 1922, kedy bolo ustanovené ZSSR, sa na návrh Lenina stal generálnym tajomníkom boľševikov Josif Stalin. Neskôr Lenin márne varoval pred Stalinovým hladom po moci aj pred jeho zlými charakterovými vlastnosťami. Keď v roku 1924 Lenin zomrel, rozhorel sa o vedenie strany boj. O tri roky neskôr Stalin nad protivníkmi zvíťazil a začala jedna z najtragickejších epoch v dejinách ľudstva.
