SANTA CRUZ DE TENERIFE - K najhoršej leteckej katastrofe v histórii paradoxne nedošlo vo vzduchu, ale na zdanlivo bezpečnej zemi. Pri strete dvoch lietadiel na letisku na Kanárskom ostrove Tenerife zahynulo 27. marca 1977 583 ľudí. Za tragédiu podľa všetkého mohol jeden z pilotov.
Letisko Los Rodeos na Tenerife pritom nepatrilo k hlavným cieľom leteckých spoločností voziacich rekreáciechtivých turistov na "ostrovy večnej jari". V marci 1977 však bola situácia iná. Kvôli bombovému útoku kanárskych separatistov bolo uzavreté letisko na susednom ostrove Gran Canaria a lety boli presmerované práve na menší Los Rodeos. Medzi lietadlami, ktoré boli v dôsledku nečakanej situácie nútené zmeniť smer a dočasne pristáť na Tenerife, bola aj dvojica veľkokapacitných Boeingov 747 Jumbo Jet. Jeden zo strojov patril americkej spoločnosti Pan Am, druhý niesol farby holandského dopravcu KLM.
Okolo piatej hodiny popoludní sa mohli odklonené lietadlá pripraviť na štart do svojej pôvodnej destnácie. Už tak napätú situáciu na preplnenom letisku ešte komplikovala hustá hmla, ktorá sa krátko predtým vytvorila. Aj napriek zlej viditeľnosti sa rozhodli dispečeri vpustiť na jedinú ranvej dva stroje zároveň. Obrí holandský boeing, ktorému velil kapitán Jacob Veldhuyzen van Zanten, mal podľa príkazov prísť na koniec dráhy, tam sa otočiť a vyčkať na povolenie na štart. Za ním posúvajúci sa jumbo Pan Am mal opustiť ranvej na výjazde číslo tri a presunúť sa na paralelnú pojazdovú komunikáciu.
Kvôli neprehľadnému značeniu americká posádka pod vedením kapitána Victora Grubbsa zjazd minula a pokračovala na ďalšiu odbočku. Medzi oboma lietadlami a riadiacou vežou sa vzápätí uskutočnila rádiová komunikácia, ktorá ale bola v niektorých, ako sa neskôr ukázalo kľúčových, okamihoch nezrozumiteľná a nejednoznačná. Kým letoví dispečeri mali za to, že na povel čakajúcej posádke KLM len odovzdali informácie o lete, kapitán van Zanten bol presvedčený, že dostal povolenie na štart. Štvorica motorov jeho Jumbo Jetu začala tlačiť niekoľkostotonový kolos stále narastajúcou rýchlosťou do hmly pred sebou. V tej istej chvíli hlásil nič netušiaci pilot Pan Am veži, že doteraz nedokončil manéver a stále sa nachádza na dráhe. Správu začul aj holandský palubný inžinier, ktorý na ňu kapitána upozornil. Ten však nepochyboval o správnosti svojho konania a pokračoval v štarte.
V okamihu, keď posádka amerického jumba uzrela v hmle svetlá letúňa KLM, rútiaceho sa proti nej, pokúsila sa svoj stroj stočiť mimo dráhy. Takisto Holanďania, ktorí pred sebou zahliadli obrysy prekážky, sa snažili katastrofu odvrátiť. Kapitán sa pokúsil prudko zdvihnúť svoje lietadlo, bolo už ale neskoro. Van Zantenov boeing zavadil dolnou časťou a motormi o hornú časť trupu amerického lietadla, ktoré sa rozpadlo na niekoľko častí. Holandský stroj ešte zotrvačnosťou pokračoval v zhruba 150 metrov dlhom skoku, na ktorého konci sa premenil na horiacu spleť trosiek.
Výsledkom zrážky a následného prudkého požiaru bolo 583 mŕtvych. Tak vysokým počtom obetí počas jedinej udalosti sa katastrofa zaradila na prvé miesto v tabuľkách leteckých nehôd. O druhom narodení mohlo hovoriť 61 osôb z paluby amerického lietadla, ktorí sa ako zázrakom zachránili.
Vyšetrovatelia označili za hlavného vinníka zrážky kapitána holandského lietadla, ktorý odštartoval bez toho, aby mal na to povolenie. O tom, či bola skutočnou príčinou jeho počínania interferencia, ktorá rušila rádiové spojenie a ktorej dôsledkom bola osudová zámena povolenia na let za povolenie na štart, už možno len špekulovať. Van Zanten spolu s ostatnými trinástimi členmi posádky a všetkými 234 cestujúcimi z jeho lietadla nehodu neprežil.
