Jana Pronská je prvou dámou slovenskej historickej romance a práve jej vyšlo druhé vydanie mimoriadne obľúbenej knihy Kliatba. Tá bola trošku iná, ako jej dovtedajšie knihy, pretože pribudli prvky mystery. Presnejšie nesmrteľný hrdina...
Kliatba je strhujúci romantický príbeh, ktorý nás zavedie na Richnavský hrad (v knihe sa volá Čierny hrad).
Práve tam sa skrýva záhadný Markus Berzevič. Markus pred stáročiami chladnokrvne obetoval snúbenicu Aniku, aby zachránil svojich ľudí pred dobyvateľmi a mohol si užívať s milenkou – čarodejnicou Solveig.
Anikina matka neuniesla dcérinu smrť a uvrhla na Markusa kliatbu. Odsúdila ho na večný život. Kliatba bola taká mocná, že sa ju nedarí zlomiť nijakými čarami.
Solveig v snahe zmierniť kliatbu darovala Markusovi strážkyňu a jej potomkyne, ktorých poslaním je chrániť ho a zároveň hľadať spôsob, ako kliatbu zlomiť.
Každý pokus zlyhá a keď Markus už stráca aj poslednú iskierku nádeje, na jeho tajomný Čierny hrad v hlbokých lesoch osud zaveje krásnu Verenu z Orlay. Verena je výnimočná mladá žena, no bude jej srdce dosť veľké a myseľ dosť slobodná, aby prijala neuveriteľnú pravdu o záhadnom hradnom pánovi?
Ten aj napriek nepriaznivým okolnostiam rozdúcha plamene vášne a čistého citu. Uverí Markus v zázrak? Dočká sa konečne odpustenia?
Kliatba, ktorá zmení život Markusa Berzeviča:
Preklínam ťa, Marcus, syn Lachlana!
Nech tvoje oči nikdy nespočinú v pokoji,
Ani v náručí žien, ani v potokoch krvi,
Nech sa tvoje ľadové srdce nikdy neroztopí,
Nech sa tvoja bezcitná duša navždy škvarí v ohni pekelnom,
V bolesti a trýzni až na veky vekov!
Začítajte sa do Kliatby Janky Pronskej:
Vtom sa otvorili dvere a do komnaty hrmotne vošiel pán hradu.
Voňal lesom a z očí mu sálalo niečo divoké.
A usmieval sa!
Verene sa na okamih zastavilo srdce, tvár jej zaplavila červeň a sťažka dýchala. Nevedela si ani predstaviť, že večne zachmúrený veľmož niečo také vôbec vie...
„Jorga mi povedala, že budete v poriadku!“ bez pozdravu oslovil Vereninho otca.
„Pane!“ kývol hlavou gróf. „Som gróf z Orlay a vďačím vám za život. Ďakujem za seba i za svoje dcéry.“
Markus prijal poďakovanie kývnutím hlavy. Podišiel bližšie a usadil sa vedľa starého pána, akoby boli dávni známi.
Chvíľu sa zhovárali o bežných veciach - o hrade, ktorý strážil skalnú úžľabinu i cestu, o poľovačkách a zveri, o zbraniach visiacich na stenách komnaty, o služobníctve.
Ani jeden si ju nevšímal, akoby tam vôbec nebola. Načúvala so zatajeným dychom, neodvážila sa ani muknúť. Už dávno otca nepočula rozprávať s takou dychtivosťou a s takým zápalom. Ten akoby sa z neho vytrácal z roka na rok, odkedy ju priviezli do otcovho domu.
Markus Berzevič je čarodejník! blyslo jej hlavou. Určite!
Ako inak by si získal jej otca, len čo s ním prehodil zopár slov? Ako inak by mohol na ňu pôsobiť ako plameň sviece na nočného motýľa?
Pomaly, celkom potichu vstala a pobrala sa von. V ušiach jej znel otcov smiech, Markusov hlboký, zamatový hlas, z ktorého jej naskakovala husia koža.
Zatvorila za sebou dvere a oprela sa o ne rozpáleným čelom.
Čo sa to s ňou, preboha, robí?
„Panna Verena, poďte, prosím, so mnou,“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona sa len neochotne otočila. Jorga sa na ňu dívala s porozumením. Musela by byť slepá, keby nevidela, čo sa s ňou deje.
„Kam?“
„Mám pre vás prekvapenie,“ usmiala sa dievčina a natiahla ruku.
Verena vykročila a dala sa viesť labyrintom temných chodieb, v ktorých okrem klopkania drevákov a šuchotu sukní počula iba búšenie vlastného srdca.
Zastali predo dvermi, aké Verena jakživ nevidela. Zdobili ich vyrezávané exotické vzory a majstrovské kovanie, ešte aj zámka vyzerala neobyčajne.
Len čo ich Jorga otvorila, do nosa jej udrela silná, omamná vôňa, celú ju obklopila a vábila vstúpiť. Miestnosť, do ktorej ju dievčina priviedla, jej prichodila ako vstupná brána do raja. Očarene sa dívala na podlahu z bieleho mramoru, v ktorej sa odrážalo mihotavé svetlo stoviek sviec rozmiestnených okolo obrovskej vane zapustenej do podlahy v strede miestnosti. Na hladine sa pohojdávali krvavočervené lupienky kvetín, spolu s parou stúpala z horúceho kúpeľa vôňa parfumu a zaplavovala celú miestnosť, akoby ju chcela pohltiť. Okná zakrývali závesy z hrubého zamatu, no priamo z podlahy pod nimi vyrastali cudzokrajné veľkolisté rastliny a ozvláštňovali komnatu. Dve mramorové lavice vedľa kúpeľa boli samy osebe majstrovským dielom, ebenový paraván v kúte zakrýval pohodlné kreslá a truhlicu na osušky. Veľký kozub s kamennými reliéfmi na rímse a po bokoch vyhrieval celú miestnosť a vhodne dopĺňal jej exotickú nádheru.
Verena stála s otvorenými ústami uprostred tohto hriešneho prepychu, očami hltala každý detail a zároveň túžila dať sa rozmaznávať.
„Panna Verena, viem, že posledné dni boli pre vás ťažké, oddýchnite si, zabudnite na všetky starosti, vychutnajte si arabský kúpeľ...“
„Arabský...?“
„Porozprávam vám o tom, no najprv vám odložím šaty, lebo o chvíľu budú vlhké, je tu sparno...“ upozornila ju dievčina a hneď sa pustila do šnurovačky. „Tak, a teraz ich odnesiem vedľa, nech preschnú. Vy si zatiaľ zoblečte košieľku.“
„Čože?“ Verenu zaliala červeň až po korienky vlasov a obranne si prekrížila ruky, načo sa Jorga potmehúdsky zasmiala.
„Nevravte mi, že aj vy sa kúpete v košeli!“
„Samozrejme!“ odvrkla zahanbene Verena a ešte tuhšie si pritisla ruky k hrudi.
„V arabskom kúpeli musíte byť nahá... len tak si vychutnáte jeho účinok.“
„Ale to je... hriech!“ zopakovala Verena, čo ju naučili, no jej túžobný pohľad upretý na voňavú, horúcu vodu v bazéniku hovoril za všetko.
„Ako myslíte, panna Verena... nechcem vás do ničoho nútiť, pripravila som ten kúpeľ pre vás preto, lebo si zaslúžite trochu oddychu... Nenúťte sa do ničoho, hlavne si to užívajte.“
„Ja...“ Verena si zahryzla do pier a ani sa nepohla z miesta.
„Hneď som späť,“ oznámila s úsmevom Jorga a s Vereninými šatami vyšla z miestnosti.
Mladá žena najprv nedôverčivo pozrela na dvere, za ktorými zmizla Jorga, potom na drevený mriežkovaný obklad stien, pohľadom skontrolovala zapretú závoru na vstupných dverách, a až keď sa uistila, že je celkom sama, odvážila sa priblížiť k lákavému kúpeľu. Omočila si prst, vzápätí celú dlaň a blažene vzdychla. Tá hriešna vôňa sa jej dostávala pod kožu, do mysle, vábila ju. Ako by jej mohla odolať? Milovala kúpeľ, priam zbožňovala pocit čistoty a uvoľnenia, milovala každú horúcu kvapku vody, ktorá pri kúpeli stekala po pokožke. Nenávidela falošnú prudérnosť, ktorá jej nedovolila sadnúť si do kade, ako ju Boh stvoril, no pod prísnym dohľadom Ulriky sa svojich túžob vzdala.
Vyhrnula si spodnú košieľku a vstúpila do vody plnej lupeňov. Bola úžasná, teplá a voňavá... A keď sa ponorila, presne vedela, ako sa cíti hriešna žena. Ako v raji...
Jorga sa vrátila s dvoma džbánmi vody a položila ich na okraj bazénika, potom spoza paravánu priniesla mydlo a vonné oleje.
„Umyjem vám vlasy, chcete?“
„Budem rada...“ posmelila ju Verena a blažene sa vystrela vo vode. Mokrá košieľka jej odrazu prekážala, oslabovala pôžitok z kúpeľa a ťažila ju.
Kým jej Jorga zručne masírovala pokožku hlavy a umývala vlasy, Verena sa vypytovala na každý detail v tomto skrytom raji.
„Môj pán Markus Berzevič je scestovaný muž, prešiel svet krížom-krážom a videl krajiny, o ktorých mnohí ani netušia, že jestvujú. Keď bol svojho času hosťom v paláci perzského šacha, dostal komnatu a služobníctvo, pre ktoré sú takéto kúpele samozrejmosťou,“ vysvetľovala s úsmevom Jorga a podrobnosti si radšej nechala pre seba. Načo by ich spomínala, veď to cnostné žieňa by jej možno ani neverilo.
„Keď sa pán vrátil domov, nechal vybudovať na svojom hrade viacero zaujímavostí, ktorými sa inšpiroval na cestách, okrem iného i tieto kúpele. No v poslednom čase ich využíval zriedka, čo je škoda...“ podotkla Jorga smutne a Verena na ňu spýtavo pozrela.
„Je zúfalo sám...“ dodala Jorga a tak aby si to Verena nevšimla, vrhla vyzývavý pohľad smerom k vyrezávaným obkladom pod stropom.
Verena so záujmom počúvala Jorgino rozprávanie, no pri jej posledných slovách sa zmätene strhla, akoby cítila vinu, že aj ona sama hradného pána odvrhla.
„Prečo?“ vysúkala zo seba a skutočne to chcela vedieť, priam prahla po vysvetlení. „Prečo sa pochoval na tomto hrade? Veď je mladý, zdravý, obdivuhodný muž. A navyše nesmierne príťažlivý...“ Otázky sa jej odrazu rinuli z úst a ona akoby celkom odhodila zábrany. Cítila sa voľná, slobodná a... odvážna. Keď už raz začala, chcela vedieť všetko, čo ju zaujímalo.
„Naozaj si to myslíte?“
„Samozrejme! Možno som naivná a neskúsená, ale jedno viem určite. Ženy v meste či na dvore by sa aj potrhali, len aby si ich všimol...“
Jorge zaiskrilo v očiach a Verena, omámená vôňou i pôžitkom, ktorý si vychutnávala plným priehrštím, pokračovala: „Nechápem to. Prečo je tu sám, prečo tu niet hradnej panej, dokonca ani služobníc?“
„Na tieto otázky by vám mal odpovedať môj pán,“ vykrútila sa Jorga.
Verena sa sklamane ponorila vo vody. S prekvapením zistila, že nechladne a je rovnako teplá, ako keď do nej vstúpila. Prevrátila sa na chrbát a zhlboka dýchala. Potom náhle vstala, zhodila zo seba košieľku a rýchlo sa opäť ponorila. Ležala nahá a cítila sa nádherne slobodná. Kvapky voňavej vody jej šteklili líca, ruky roztiahnuté vedľa tela, lupene cudne zakrývali jej nahotu. A keď si to uvedomila, v miestnosti sa rozoznel jej šťastný, zvonivý, očarujúci smiech.
„Som rada, že som vám ulahodila, panna Verena,“ ozvala sa Jorga a spokojne si založila ruky v bok. Tak! Poslanie splnené...
„Och, a ako! Zbožňujem to! Je to skvelý pocit... nádherný...“ rozplývala sa od blaha a nezbedne okolo seba špliechala vodu.
