Milujem ťa tak, ako by mali byť milované temné veci, potajme, medzi tieňom a dušou.
Vyšla novinka Srdcu nerozkážeš. Nie je to typický bezstarostný román pre tínedžerov. Hlavní hrdinovia sa musia vyrovnať s ťažkými životnými skúškami a hľadajú odpoveď na otázku: Existuje vôbec „normálna“ láska?
Autorka Krystal Sutherlandová editovala študentský univerzitný časopis, potom žila v Amsterdame, kde pôsobila ako zahraničná spravodajkyňa a napokon v Hongkongu. Istý čas pracovala vo vydavateľstve Bloomsbury Publishing v Londýne a bol nominovaná na cenu Queensland Young Writers Award.
Henry Page nebol nikdy naozaj zamilovaný.
Hoci sa považuje za beznádejného romantika, ešte sa mu nestalo, že by sa mu v blízkosti nejakej baby silno rozbúšilo srdce, že by pre ňu nemohol jesť ani spávať. Ale keď v maturitnom ročníku nastúpi do Henryho triedy Grace Townová, niečo sa v ňom pohne.
„Grace bola typ človeka, ktorý po príchode do akejkoľvek miestnosti spraví dojem, nie však pozitívny, ktorý u ľudí vyvolá okamžité a neskonalé očarenie. Bola priemerne vysoká, priemernej postavy a priemerne pekná.“
Pravdupovediac, Grace nevyniká ktovieakým šarmom, nie je to typické dievča snov – kríva a chodí o palici, nosí neforemné a nadrozmerné chlapčenské oblečenie, vôbec sa o seba nestará, vyhýba sa spoločnosti ostatných.
Učiteľ angličtiny ich oboch poverí vedením školského časopisu a Grace zrazu prebudí Henryho zvedavosť. Zaľúbi sa do nej, hoci o jej minulosti nič nevie. Postupne zisťuje, že Grace bola kedysi iná a začína tušiť, že v jej živote sa muselo stať niečo, čo ju hlboko poznačilo.
„Na Facebooku bola Grace Townová vysoká, štíhla a opálená. Pri pohľade na jej ruky a nohy ti prichádzali na um slová ako pôvab, elegancia a dočerta. Táto fotka musí byť stará, pomyslel som si, ale nie. Podľa dátumu, keď Grace naposledy zmenila svoju fotku, to bolo viac ako pred tromi mesiacmi. Prešiel som si päť zvyšných profilových fotiek, všetky boli rovnaké ako prvá. Každá z nich bola len niekoľko mesiacov stará, ale človek na nich bol veľmi odlišný od človeka, ktorého som stretol. Jej vlasy boli omnoho dlhšie, až po pás, a boli zakončené jemnými kučerami. Boli tam jej fotky z pláže, fotky, na ktorých mala mejkap, fotky so širokým úsmevom, aký majú modelky v reklamách, ktoré sú megašťastné z toho, že zjedli šalát. Po jej boku nebola žiadna palica, žiadne kruhy pod očami, žiadne nekonečné vrstvy chlapčenského oblečenia. Čo sa jej za posledné tri mesiace prihodilo, že ju to tak zmenilo a zlomilo?“
A tak sa to stalo. Henry sa na okamih ocitol v ľúbostnom príbehu niekoho iného. Odohrávala sa tam veľká love story, ale nebola jeho, hoci si to veľmi želal. Bol iba vedľajšia postava, postava, ktorá má od seba držať dvoch hlavných hrdinov. A celý ten čas ju miloval tak, ako ona milovala druhého...
„Láska nemusí trvať celý život, aby bola skutočná. Nemôžeš súdiť kvalitu lásky podľa toho, ako dlho trvá. Všetko zomiera vrátane lásky. Niekedy zomiera s osobou, niekedy sama. Najväčší príbeh o láske nemusí byť o dvoch ľuďoch, ktorí strávili spolu celý život. Môže byť o láske, ktorá trvala dva týždne, dva mesiace alebo dva roky, ale horela jasnejšie, teplejšie a veľkolepejšie ako hocijaká iná láska predtým či potom. Nesmúť za láskou, ktorá sa nevydarila.“
Začítajte sa do novinky Srdcu nerozkážeš:
KAPITOLA 1
VŽDY SOM SI MYSLEL, že okamih stretnutia s láskou môjho života bude ako z filmu. Nie
úplne, pochopiteľne, bez spomaleného záberu, vetra vo vlasoch a bez bezchybného inštrumentálneho soundtracku. Aspoň som si myslel, že v tom niečo bude. Ako keď sa ti na chvíľu zastaví srdce. Ako keď ti tvoje vnútro povie: „Vidíš? To je ona. Konečne po tom dlhom čakaní je to ona.“
Ani jedna z týchto vecí sa nestala v momente, keď druhý utorok posledného roka na strednej škole Grace Townová prišla o desať minút neskôr na popoludňajšiu hodinu drámy, ktorú viedla pani Beadyová. Grace bola typ človeka, ktorý po príchode do akejkoľvek miestnosti spraví dojem, nie však pozitívny, ktorý u ľudí vyvolá okamžité a neskonalé očarenie. Bola priemerne vysoká, priemernej postavy a priemerne pekná. Boli to vlastnosti, ktoré by jej uľahčili aklimatizáciu v novej strednej škole, ktorá by bola inak obohatená nepríjemnými výstupmi nových spolužiakov, aké sú pri podobnej situácii bežné.
Na Grace boli tri výstrednosti, ktoré si človek všimol skôr, než by ju jej priemernosť mohla
zachrániť:
1. Bola oblečená od hlavy po päty v chlapčenskom oblečení. Nie ako pouličné dievča oblečené v skejtovom oblečení, ale v typickom chlapčenskom oblečení, ktoré bolo na ňu až príliš veľké. Jej rifle mali byť pôvodne úzkeho strihu, no ona ich mala na bokoch prichytené opaskom. Napriek tomu, že bola len polovica septembra, nosila kockovaný sveter, pletenú čiapku a dlhý kožený náhrdelník s príveskom kotvy.
2. Vyzerala nečisto a nezdravo. Myslím, že som videl narkomanov, ktorí vyzerali lepšie ako ona v to ráno. (V skutočnosti som nevidel až tak veľa narkomanov, ale videl som seriály ako The Wire a Breaking Bad, a to sa ráta). Blond vlasy mala nerozčesané so zlým strihom. Pokožku mala bledú. Som si viac než istý, že ak by som ju zacítil kedykoľvek počas toho dňa, smrdela by mi.
3. Okrem tohto všetkého, akoby nebolo dosť vecí, ktoré jej sťažovali zapadnúť v novej strednej škole, Grace Townová chodila o palici.
A takto sa to stalo. Takto som ju prvýkrát videl. Bez spomalených záberov, bez vetra, bez soundtracku a predovšetkým bez toho, aby sa mi čo i len na chvíľu zastavilo srdce. Grace dokrivkala o desať minút neskôr. Potichu, akoby miesto vlastnila a akoby do našej triedy patrila už odjakživa, možno preto, že bola nová alebo čudná alebo preto, že len pri pohľade na ňu bolo pani Beadyovej jasné, že časť jej ja je nalomené. Grace si sadla na stoličku pri čiernej stene, ktorá bola na konci triedy. Palicu si položila na stehná a počas celej hodiny sa s nikým nebavila.
Ešte som sa na ňu asi dvakrát pozrel, no do konca hodiny som na ňu úplne zabudol. Nakoniec sa vytratila tak, že si to nikto ani nevšimol.
Toto naozaj nie je príbeh o láske na prvý pohľad.
Ale je to príbeh o láske.
Teda, plus-mínus.
KAPITOLA 2
PRVÝ TÝŽDEŇ posledného ročníka na strednej škole, predtým než sa Grace Townová náhle objavila, prebiehal celkom pokojne, teda v rámci možností strednej školy. Doteraz sa udiali asi len tri menšie škandály. Tretiaka vylúčili za fajčenie na dievčenských záchodoch (ak sa chcete dať za niečo vylúčiť, tak aspoň nerobte také klišé), neznámy človek zavesil na youtube video z bitky, ktorá sa odohrala po škole na parkovisku (vedenie školy bolo z toho dosť na nervy), a navyše sa šírili klebety, že Chance Osenberg a Billy Costa sa nakazili sexuálne prenosnými chorobami, keď mali nechránený sex s tým istým dievčaťom (milí čitatelia, naozaj si želám, aby som si toto iba vymýšľal).
Môj život zostal, ako vždy, bez škandálov. Mal som sedemnásť rokov. Bol som divný, samá ruka, samá noha, typ, ktorý by ste mohli obsadiť do roly mladého Keanu Reavesa, ak ste už všetok svoj kapitál premrhali na zlé počítačové animácie a remeselníkov. Nikdy som si nepotiahol z cigarety a, vďakabohu, ma nikto nenútil do nechráneného sexuálneho tanca bez nohavíc. Tmavé vlasy mi padali na plecia a s obľubou som nosieval športový kabát môjho otca z osemdesiatych rokov. Povedali by ste, že som vyzeral ako mužská verzia Summer Glauovej skrížená so Severusom Snapom. Odmyslite si krivý nos, domyslite si lícne jamky a máme výsledok: skvelý námet pre Henryho Isaaca Pagea.
Bolo to obdobie, keď ma dievčatá nezaujímali (a ani chlapci, ak by vás to zaujímalo). Moji kamaráti sa asi už päť rokov potĺkali od jedného dramatického tínedžerského románika k ďalšiemu, ale zatiaľ som nestretol ani takú babu, do ktorej by som sa buchol. Samozrejme, musím to uviesť na pravú mieru: v škôlke ma zaujala Abigail Turnerová (pobozkal som ju na líce, keď to najmenej čakala, ale hneď potom náš vzťah veľmi rýchlo ukončila), tri roky počas základnej školy som bol posadnutý myšlienkou vziať si Sophi Zhouovú za ženu, ale keď prišla puberta, na rozdiel od väčšiny chlapcov v škole, sa zo mňa nestala testosterónom nabitá, sexu chtivá kreatúra, keďže sa mi nepodarilo nájsť nikoho, s kým by som to takto chcel.
Bol som rád, aspoň som sa mohol sústrediť na školu a na známky, ktoré som potreboval, aby som sa dostal aspoň na akú-takú univerzitu. To je asi dôvod, prečo som na Grace Townovú zopár nasledujúcich dní ani nepomyslel. Keby nebolo učiteľa angličtiny, pána Alistaira Hinka, možno by som na ňu ani nikdy nepomyslel.
Všetko, čo o pánovi Hinkovi viem, je len to, čo ostatní stredoškoláci bežne vedia o svojich učiteľoch. Mal veľmi veľa lupín, čo by bolo aspoň spolovice menej nápadné, keby každý deň nenosil čierny rolák, ktorý upozorňoval na množstvo lupín padajúcich z jeho vlasov ako snehové vločky na asfalt. Pri pohľade na jeho ľavú ruku bolo zrejmé, že nie je ženatý, čomu nasvedčovali aj lupiny a fakt, že vyzeral ako Kip, brat Napoleona Dynamita.
Hink bol pre anglický jazyk natoľko zapálený, že keď hodina matematiky trvala o niečo dlhšie, a teda nám zhltla päť minút z hodiny anglického jazyka, pán Hink zavolal pána Babcocka a dal mu lekciu, ako nie je matematika o nič dôležitejšia ako literatúra. Veľa študentov sa smialo popod fúzy. Väčšina z nich sa, predpokladám, túžila stať inžiniermi, vedcami alebo sa chceli venovať cestovnému ruchu. Ja som sa za to popoludnie zaľúbil do predstavy stať sa spisovateľom.
V písaní som bol vždy dobrý, hlavne v spájaní slov do celku. Niektorí ľudia sa rodia s hudobným sluchom, iní s talentom na maľovanie a ľudia ako ja sa rodia s inštinktom, ktorý im hovorí, kde vo vete napísať čiarku. V rebríčku populárnosti superschopností je gramatická intuícia na spodnejších priečkach. Našťastie to bola jedna z vecí, ktoré ma spojili s pánom Hinkom, ktorý pomáhal pri vydávaní školských novín. Prihlásil som sa do vydavateľského tímu už v druhom ročníku a dúfal som, že sa jedného dňa zo mňa stane redaktor.
V druhom týždni školy počas utorkovej hodiny divadelného umenia pani Beadyovej zazvonil telefón a ona ho zodvihla. Po niekoľkominútovom rozhovore povedala: „Henry, Grace. Pán Hink by vás chcel vidieť po škole vo svojej pracovni.“ (Beadyová a Hink boli stále priateľskí. Dvaja ľudia, ktorí sa narodili v nesprávnom storočí. Do doby, v ktorej si ľudia radi uťahovali z tých, ktorí si stále mysleli, že umenie je najvýnimočnejšia vec, ktorú ľudia kedy vytvorili alebo vytvoria).
Prikývol som a schválne som sa nepozrel na Grace, pričom som periférne videl, ako na mňa zo zadnej časti miestnosti zíza.
Väčšina študentov, ktorých si učitelia po škole zavolajú do pracovne, očakáva len najhoršie, ale ako som predtým spomínal, bol som, nanešťastie, bez škandálov. Vedel som (teda aspoň som tušil), prečo ma Hink chce vidieť. Grace bola na Westlandskej strednej škole uväznená zatiaľ len dva dni, dosť krátko na to, aby nakazila nejakého študenta chlamýdiami alebo niekomu uštedrila výprask po škole (hoci so sebou nosila barlu a vyzerala dosť nahnevane).
Prečo ju pán Hink chcel vidieť, bolo ako všetko, čo sa jej týkalo, záhadou.