Volá sa Cole a je to hollywoodska hviezda. Sexidol všetkých žien – okrem jeho vlastnej. Ona sa volá Summer a je obyčajné dievča z malého mestečka Quincy, z ktorého by najradšej okamžite utiekla. Ich životy by sa azda nikdy neskrížili, keby si Cole náhodou neprečítal knihu o tomto mestečku a nedozvedel sa, že sa tu niekoľkým obyvateľom podarilo rozprávkovo zbohatnúť na Coca-Cole.
Alessandra Torreová sa preslávila pikantnými erotickými príbehmi. Teraz prichádza s novinkou, ktorá vás vtiahne, navnadí a poteší čitateľskú dušu. Hriešny Hollywood.
Sexi Cole sa rozhodne o ľuďoch v malom mestečku nakrútiť film a o pár mesiacov už pristane aj s celým filmovým štábom na malom letisku. Pokojné vody konzervatívneho južanského mestečka rozvíri pravá atmosféra filmového Hollywoodu.
Summer sa zrazu ocitne v správnej chvíli na správnom mieste. Prijme ponúknutú rolu a dúfa, že vďaka štedrému honoráru si splní svoj sen – opustí mestečko a skúsi šťastie niekde inde.
Pri nakrúcaní sa často stretáva s Colom, ktorým zároveň opovrhuje a zároveň ju k nemu niečo neodolateľne priťahuje. Možno ani ona nie je Colovi celkom ľahostajná, lenže večne to medzi nimi iskrí, večne je medzi nimi napätie.
Nuž, protiklady sa nemusia vždy priťahovať... Žeby naozaj?
Začítajte sa do novinky Hriešny Hollywood:
Prvá kapitola
Poľné cesty sa nehodia do Hollywoodu. Hollywood nerozumie tomu, ako fungujeme. Nerozumie spleti pravidiel, ktorými sa riadime. Myslí si, že sme hlúpi, lebo rozprávame pomaly. Myslí si, že slovo ,šecci‘, je dôkazom zlej gramatiky. Ľudia si myslia, že sú lepší, lebo vlastnia mercedesy, ale pre nás je to len náznak nízkej sebaúcty.
Sprievod dorazil v jedno nedeľné popoludnie v auguste. Kamióny, za nimi limuzíny, nákladiaky, autobusy, sedany a kateringové vozidlá. Ako keby v Quincy neboli žiadne reštaurácie. Potom ďalšie nákladiaky. Vôňa kamélií zápasila s výfukovými plynmi a diesel tomu dodával náznak dôležitosti a pretvárky. Všetci, čo sa nachádzali v okrese, mohli počuť škrípanie bŕzd. Dokonca aj orechovce sa postavili do pozoru.
Nedeľa. Iba Severania si mohli myslieť, že je to vhodný deň na to, aby vpadli do nášho života. V nedeľu, v deň pracovného pokoja, keď sa má chodiť do kostola, alebo sedieť pod dubmi a vychutnávať si raňajky s rodinou a priateľmi. Popoludní si zdriemnuť a podvečer klebetiť na verande. Večery patrili rodine a blízkym. V nedeľu sa nepatrí robiť rozruch. V nedeľu sa nepracuje. Boli sme práve v baptistickom kostole, keď nás dostihli novinky. Nabudené šuškanie sa nieslo pozdĺž celého stola, nad kukuričným chlebom, haluškami, orechovým koláčom a zapekanou brokolicou. Mne o tom povedala Kelli Beth Barryová a jej ryšavé vlasy sa pritom vlnili nebezpečne blízko sladkých zemiakov s maršmelovkami. „Už sú tu,“ povedala zlovestne, ale nadšenie v jej očiach sa nezhodovalo s tónom hlasu. Presne som vedela, čo mala na mysli. Quincy čakalo na tento deň už sedem mesiacov. Presne od chvíle, keď sa o tom dozvedela Caroline Settlesová, asistentka starostu Fraziera, ktorému v pondelok ráno zavolali z Envision Entertainment. Prepojila hovor do starostovej kancelárie, vzala si škatuľku škoricových cukríkov a sadla si pred jeho dvere. Zjedla už takmer polovicu, keď vyskočila na nohy a odbehla naspäť k svojmu stolu. Jej okrúhle pozadie sa dotklo stoličky v momente, keď starosta vyšiel z kancelárie. Bol nadutý, s okuliarmi na nose a zošitom v ruke. Caroline veľmi dobre vedela, že v ňom má len čmáranice.
„Caroline,“ povedal pomaly a dôležito. „Práve mi volali z Kalifornie. Chcú tu v Quincy nakrúcať film. Ešte sa len dohadujeme, ale...“ prísne a dramaticky na ňu pozrel ponad okuliare, „musí to zostať medzi týmito štyrmi stenami.“
Bolo to na zasmiatie, keďže starosta Frazier vedel, čo sa stane v momente, keď odkráča naspäť do kancelárie. Malé mestá ako to naše majú len dva typy tajomstiev: tie, ktoré ochraňujeme, ako keby sa to týkalo štátnej bezpečnosti, a tie šťavnaté. Tie druhé vždy vyjdú na povrch. Je to ich osud. V malých mestách sú jediným zdrojom zábavy. Sú to tukové bunky, ktoré udržujú naše zdravie. Tieto tajomstvá sú našou menou a málo vecí je cennejších ako veta: nikto iný o tom ešte nevie. O päť minút neskôr Caroline zavolala svojej sestre zo starostovej osobnej kúpeľne. Sedela na záchodovej doske a jedným dychom sa jej snažila od slova do slova povedať, čo počula cez zatvorené dvere.
„Spomenuli slovo plantáž, niečo ako Odviate vetrom...“
„Začula som meno Claudia Vanová. Myslíš si, že do Quincy príde slávna Claudia Vanová?“
„Hovoril o auguste, ale neviem, či tým myslel tento alebo nasledujúci.“
Klebeta bola dosť zaujímavá, aby sa špekulácie a falošné domnienky rozšírili rýchlejšie ako vši vo vojne. Každý si myslel, že niečo vie, a deň čo deň sa objavovali nové informácie, ktoré kŕmili vyhladovanú spoločnosť.
Mala som šťastie. Dostala som sa do stredobodu diania a zo dňa na deň som vzbudila záujem mesta, ktoré si ma pred tromi rokmi zapísalo na čiernu listinu. Zaujímavosť viedla k váženosti, ktorú sme s mamou počas dvadsiatich štyroch rokov pobytu v Quincy nevedeli dosiahnuť. Nikdy ma to postavenie nejako obzvlášť nezaujímalo, ale bola som dosť múdra na to, aby som sa obrátila chrbtom k takejto možnosti.
Nakrúcanie filmu bolo najvzrušujúcejšou vecou, ktorá sa v Quincy kedy stala, a celé mesto netrpezlivo očakávalo príchod osadenstva.
Hollywood. Kúzlo. Štúdiá. Celebrity, z ktorých najdôležitejšou bol Cole Masten.
Cole Masten. Muž, o ktorom neskoro v noci snívajú všetky ženy. Keď manželia chrápu, alebo, ako aj v mojom prípade, matky spia. Pravdepodobne najkrajší chlap v Hollywoode za posledných desať rokov. Vysoký, svalnatý, s postavou, ktorá vyzerala dokonale v obleku a ešte dokonalejšie bez neho. Tmavohnedé vlasy, dosť dlhé na to, aby sa do nich dalo zahrabnúť prstami a dosť krátke na to, aby vyzerali upravene. Zelené oči, ktoré ťa ovládli v momente, keď sa na teba usmial. Úsmev, vďaka ktorému zabudneš na všetko, čo povedal, pretože tvoje telo ovládne neovládateľná túžba a slová sú nepodstatné. Cole Masten bol stelesnením sexuálnej túžby a všetkým ženám začali tiecť slinky, hneď ako prišiel do mesta.
Presnejšie povedané, všetkým okrem mňa. Nemohla som si to dovoliť. Po prvé, bol to jeden nevychovaný a namyslený idiot. Po druhé, počas nasledujúcich štyroch mesiacov bol mojím šéfom. Šéfom každého. Cole Masten nebol len hviezdou tohto filmu. Investoval do produkcie svoje vlastné peniaze a financoval celý proces. Bol to on, kto prečítal ten krátky južanský román, o ktorom ešte nikto nepočul. Román o našom meste, román, ktorý odhalil skutočnosť o plantážach a nákladiakoch. Kamufláž. Kamufláž utajených miliardárov.
Presne tak. Naše malé mestečko s necelými ôsmimi tisíc obyvateľov má v sebe viac než len južanské spôsoby a ocenené recepty na pečené kurča. Naša diskrétnosť sa ukrýva v bankových trezoroch, mrazničkách, povalách, alebo je hlboko zakopaná v záhrade.
Peniaze. Veľmi veľa peňazí. V našom malom meste býva štyridsaťpäť milionárov a traja miliardári. Je to len približné číslo, ktoré sa dá vyvodiť z klebiet. Môže to byť viac. Závisí to od toho, ako narábajú mladé generácie s podielmi Coca-Coly. Začiatok všetkého. Cola. Spomeň slovo Pepsi a musíš byť stále na pozore.
Takže Cole sa dozvedel o malom, ale bohatom tajomstve Quincy. Fascinovalo ho naše malé mesto bez pretvárky. A tak zostavil tím. Najal spisovateľa. Bulvár o ňom už nepísal dosť dlho na to, aby vytvoril trojhodinový film zo sedemdesiatstranového románu. A teraz... trinásť mesiacov po telefonáte... konečne dorazili. O deň skôr. Povedala som im, aby prišli v pondelok, a vymenovala som im všetky dôvody, prečo sa na to nedeľa vôbec nehodí.
Sledovala som ten blázinec a premýšľala som, koľko problémov nás ešte čaká.
Nasledovala som dav na trávnik pred kostolom, sledovala som, ako sa Hlavná ulica zaplnila, ako muži naskakovali z autobusov do nákladiakov. Zmes kriku, ukazovania a pobehovania, ktoré nedávalo zmysel. Nemohla som si pomôcť, musela som sa usmiať. Veľký a drahý blázinec, ktorý sem vpadol práve v nedeľu. Mysleli si, že to majú pod kontrolou, že je to zrazu ich mesto.
Nemali potuchy, do čoho sa práve zamiešali.
