Janičiarova žena je pútavý ľúbostný príbeh, ktorý sa odohráva na stredovekom Slovensku. Jej autorka Jana Pronská sama miluje romantické príbehy a stredovek, takže jej vlastné knihy sa uberajú týmto smerom. A úspešne. Doteraz napísala dvanásť románov, začalo sa to Zlatníkovou chovanicou, nasledovala Bosorkina dcéra a slovenské čitateľky si našli svoju novú obľúbenú autorku. Naposledy jej vyšla Čierna vdova a Rebelka...no a teraz si jej fanúšičky môžu vychutnať novinku
Keď sa Richard Fabricius Salmo, znechutený pomermi na kráľovskom dvore, vracia do starej pevnosti Litava, túži iba po tom, aby obnovil panstvo svojho otca a vrátil mu niekdajší lesk. Vôbec neráta s tým, že ho očarí miestna dievčina, z ktorej sa vykľuje dcéra grófa Pálfiho z Čabraďa. Mladučká Gabriela má oči iba pre krásneho rytiera, a tak keď vysvitne, že otcovia dohodli ich sobáš, nemôže byť šťastnejšia. Srbský rytier Vladan Pribojič, ktorému bola dievčina pôvodne prisľúbená, sa však nemieni vzdať. Využije situáciu po príchode Osmanov a predá Richarda do otroctva. Zbaví sa tak svojho soka a otvorí sa mu cesta k vytúženému majetku.
Vďaka nezlomnej vôli žiť sa Richard po rokoch vráti do rodnej krajiny, no je z neho neľútostný janičiar, odhodlaný nenechať v starej vlasti kameň na kameni. Nevie zabudnúť na krivdy a zradu z minulosti a pred jeho krutosťou majú rešpekt i osmanskí vojaci. Dostane však ešte šancu vzkriesiť lásku, v ktorú kedysi veril? Podarí sa mu zachrániť milovanú ženu a uzdraviť vlastné srdce, otrávené nenávisťou?
Inšpiráciou na napísanie najnovšej knihy Janičiarova žena bolo pre Janu Pronskú niekoľko zaujímavých faktov.
Napríklad historicky zdokumentované nájazdy Osmanov do Uhorska a takzvaná daň krvi: násilné odvlečenie mladých chlapcov v tom najútlejšom veku a bolo jedno či to boli nevoľníci alebo šľachtici, ktorú museli okrem iného odvádzať podrobené územia dobyvateľom. Deti prešli tvrdým vojenským výcvikom, tí najlepší skončili ako sultánova elitná armáda. „Neľútostní a obávaní Janičiari, poväčšine uhorskí rodáci, boli vycvičení tak, aby potom bojovali na územiach, ktoré si Osmani podrobovali, aj proti vlastným,“ vysvetľuje skúsená a obľúbená autorka historických romancí.
Začítajte sa do novinky Janičiarova žena:
Pred desiatimi rokmi.
Slnko pomaly klesalo za obzor, jeho žiara kopírovala úboč a na oblohe medzi roztrúsenými mrakmi kreslila nádherné purpurové obrazce. Vánok voňal lesom, ihličím a materinou dúškou, ktorá pokrývala úboč ako fialkový koberec od štrkového brehu riečky až k lesu a vnáral sa popod husté jedliny. Bol mäkký a voňavý.
So sestrou vyrástli v hlučnom Prešporku, aj sa tam narodili, no po smrti matky ich otec priviedol na Čabraď. Vraj aby zabudli, no odkedy sa Katarína vydala a odišla z domu, Gabriela často vyhľadávala samotu v podhradí. Zamilovala si tajomné zákutia v riečišti Litavy, kam iba sporadicky doliehal hluk pulzujúceho hradu. Šum žblnkotajúcej vody ju upokojoval, rovnako ako džavot vtáctva hniezdiaceho na konároch storočných vŕb. Keď mala náladu chytala ryby, no častejšie iba tak posedávala na skalách a hádzala kamienky do spenených vĺn alebo sa dívala na druhý breh. Asi dva míle po prúde sa nad vrcholkami stromov vynárali ošarpané hradby starej pevnosti Litava. Raz po omši zachytila rozhovor otca s otcom Johanom, miestnym kňazom, vraj sa na panstvo len nedávno vrátil starý gróf Salmo, ktorého už pár rokov nevideli, ale ktovie, či to bola pravda? Neukázal sa, ani neohlásil u otca. Ľudia hovorili, že mal veľa detí i početné príbuzenstvo, roztrúsené po celom Uhorsku, čo by robil v polorozpadnutej pevnosti? Od tragédie, ktorá sa tam pred pár rokmi stala, Litava iba chátrala. Vraj je prekliata! Otec jej dôrazne zakázal priblížiť sa k hradu, aj Františka ju doslova zaprisahala, aby sa k Litave nepribližovala a jej sa tak žiadalo. Zakázané ovocie najviac chutí, no ona ešte nenabrala odvahu okúsiť ho. V pevnosti žilo len pár sluhov, ktorí sa nemali kam inam podieť, občas Gabriela vzhliadla starého Adama, koniara a kočiša, ktorý raz za čas z dediny odniesol vozom zásoby na Litavu, občas prišla na omšu do kostolíka tetka Anula, vdova po nebohom správcovi.
Neďaleko zrúcaniny kamenného mosta, ktorý kedysi spájal oba brehy a oba hrady, Čabraď i Litavu, na skale vypínajúcej sa nad riekou stál nahrubo opracovaný kríž. V posledných týždňoch sa pri ňom nepravidelne niekto zastavil a zapálil sviečku, ktorej blikot Gabriela vídavala z okna svojej komnaty. Nikto na Čabradi netušil, kto to robí a prečo. Niektorí jej iba potvrdili klebety o veľkej tragédii, o návrate grófa Salma, no s určitosťou to nevedel potvrdiť nikto. A to vzbudilo jej zvedavosť a zároveň zahnalo smútok z odchodu sestry. K rieke schádzala čím ďalej, tým častejšie a vždy pred západom slnka, a po pár dňoch sa dočkala.
Keď konečne začula klopot kopýt a fŕkanie, všuchla sa do húštiny obďaleč, no tak aby mala dobrý výhľad a s napätím čakala.
Mladý rytier kráčal úzkym chodníkom vedúcim z lesa a viedol koňa za vôdzku. Zastal v bezpečnej vzdialenosti od strmého zrázu, uviazal uzdu o spadnutý kmeň stromu, z batohu vytiahol sviecu a kresadlo, a pristúpil ku krížu.
Keď ho prvý raz uvidela, zatajil sa jej dych. Bol neskutočný, mladý a krásny, a zároveň taký urastený. Každá žena z neho musela omdlievať a ani ona nebola výnimkou. Kto to bol? Nepodobal sa na drsných chlapov z otcovho hradu, ani na šľachticov, ktorých jej doteraz predstavovali, no tento mladý cudzinec akoby vystúpil z jej snov. Gabriele srdce búšilo ako splašené, keď sa dívala ako kľaká ku krížu, zažína sviecu. Možno by sa mala ukázať, riadne sa predstaviť a opýtať sa ho, čo robí a prečo je na území jej otca a kto vlastne je. Určite by mala.
No ani nemukla. Čušala v kríkoch, takmer nedýchala, skrývala sa ako dieťa pristihnuté pri niečom zakázanom. Mala sladkých sedemnásť rokov a vôbec netušila, čo si počať s očarením, ktoré ju zastihlo ako blesk z jasného neba celkom nepripravenú.
A možno by to tak bolo zostalo.
Neskoro si uvedomila, že leží na mravčom hniezde a tým malým potvorkám sa to ani trochu nepáči. Rozliezli sa jej po celom tele, vošli do záhybov šiat, do vlasov a na kožu, a zákerne štípali.
Gabriela zvrieskla, vymrštila sa zo svojej pozorovateľne a s krikom zo seba prášila stovky malých štipľavých útočníkov, zatiaľ čo Richard ju prekvapene sledoval. Najskôr si myslel, že narazil na nejakú bláznivú stvoru, no keď sa nebezpečne priblížila k rokline, vybehol jej oproti, strhol ju do náručia a niesol preč, zatiaľ čo Gabriela vrieskala ako posadnutá a šermovala rukami v snahe zbaviť sa dotieravého hmyzu.
„Tak už sa prestaň metať!“ skríkol na ňu, keď na pokojné slová nereagovala.
„To sa nedá! Štípu potvory!“ prskala a telo jej priam horelo. Na tvári, na hlave, pod šatami mala desiatky svrbivých, bolestivých štípancov a každú chvíľu pribúdali ďalšie.
Očividne mu dosť práce zadržať smiech, keď pochopil, čo sa vlastne deje. Kútiky úst mu skrúcalo a v očiach priam blikali iskričky veselia. Úporne sa snažil sústrediť na jej šaty a celé hromady drobných červených mravcov, ktorými ich mala obsypané. Vliezali jej pod záhyby látky až na kožu a do vlasov. Musel to riešiť radikálne, pretože mladá žena sa neprestávala hystericky metať, ešte by si mohla ublížiť.
Dolu k vode to nebolo ďaleko, viedol k nej krátky, no strmý chodník lemovaný skalami a húštím. To pojašené žieňa trpelo, nemal kedy váhať. Prehodil si ju cez plece ako vrece múky a rozbehol sa k rieke, zatiaľ čo Gabriela plačlivo vzdychala a snažila sa nevšímať si bolesť i nedôstojnú, zahanbujúcu situáciu, do ktorej sa tak hlúpo dostala.
Určite si domyslel, že ho špehovala, vystriehla si ho a doplatila na to. Och, aká sa cítila ponížená!
A keď ju ponoril celú do vody, hneď potom z nej postrhával šaty a zabalil ju do svojho plášťa, myslela si, že od hanby umrie.
Chladná voda upokojila štípance, no dlhé mokré vlasy ešte stále plné konárikov z húštia jej na hlave vytvorili vrabčie hniezdo, hebká pleť bola posiata purpurovými fľakmi, ktoré sa však strácali popri tom ako jej horela tvár i uši, zatiaľ čo zuby jej drkotali od zimy. V snahe zachovať aspoň štipku dôstojnosti, schovala červeň v tvári do jeho plášťa. Vôbec to nepomohlo. Ba naopak. Len čo sa nadýchla jeho vône, ktorá ju celú obalila, akoby jej niekto počaroval. V bruchu sa jej rozlietali motýle, v krku jej vyschlo a srdce... to sa chcelo prebiť z hrude von.
Nedíval sa na ňu. Kresadlom podpálil suché štiepky a rozdúchaval oheň, ktorý rozložil pod previsom skaly. Poriadne vyžmýkané šaty sa sušili na konároch, chytali posledné slnečné lúče a povievali vo vánku.
V každom ohľade sa správal ako rytier.
„Ako sa voláš a kde si sa tu vzala?“ ozval sa, až keď raždie konečne vzbĺklo a oheň sa rozhorel. Na dolinu začal padať súmrak a zvuky rieky i lesa zneli v riedkom večernom vzduchu strašidelne. Možno by sa mala báť. Možno by mala vziať nohy na plecia a utekať na hrad. Aj tak ju o chvíľu určite začnú hľadať.
No nedokázala sa zdvihnúť a brať sa preč. Nie, kým sa nedozvie, s kým má tu česť.
Zvedavosť ju priklincovala na mieste, aj tak už nemôže byť horšie. Keď sa neho mlčky dívala, na to ako rozvážne a pokojne rozkladá oheň, ako pozorne prezerá jej šaty a čistí ich od mravcov a konárikov a ešte pri tom vyzerá ako zhmotnenie ženských túžob, prišlo jej nevoľno. Cítila sa ako úbohá chudera, napuchnutá ropucha, ktorá je hodná akurát tak ľútosti.
„A ty? Kto si? Nikdy pred tým som ťa tu nevidela?“ vyhŕkla namiesto odpovede. Ona bola tá, kto mal právo pýtať sa prv. Boli predsa na území Čabraďa, ktorého pánom bol gróf Pálfi, jej otec!
„Volám sa Richard, prišiel som kráľovského mesta na Litavu len nedávno a odvtedy sem chodím často...“ odvetil pokojne, nehádal sa, že mu neodpovedala, len k nej lenivo zdvihol uhrančivý pohľad.
Keby stála, akiste padne. Srdce v hrudi urobilo kotrmelec a vzápätí ešte jeden. Aj by niečo povedala, no z hrdla sa jej vydral akurát tak neovládateľný ston. Bože! Ako mohol byť niekto taký úžasný? Taký dokonalý? bleslo jej hlavou.
Zmohla sa iba na strohé prikývnutie, sotva vnímala, čo povedal.
„Si na rade, divožienka,“ vyzval ju smelo a usmial sa.
Och! Dýchaj! Dýchaj, Gabriela, inak zo seba načisto urobíš chuderu! posmelila sa nie raz, ale niekoľko ráz.
„To ty chodíš zažínať sviece ku krížu?“ piskľavo vyhŕkla, keď sa trochu spamätala a nabrala odvahu, hoci sa jej hlas nejako divne zasekával.
„Prečo to chceš vedieť?“ nadhodil, úsmev mu z tváre spľasol jej to prišlo ľúto. Díval sa na ňu zo záujmom, no jeho hlas neprezrádzal nič. Možno ho nahnevala, že je taká zvedavá, možno sa na tom všetkom iba zabával.
„Ľudia všeličo hovoria...“ hlesla akoby nič.
