Most lásky v Paríži

Najromantickejšiemu veľkomestu sveta podľahla aj austrálska spisovateľka Tamara McKinley – narodila sa u protinožcov, potom však odišla do Anglicka, kde už zostala. V Austrálii sa však odohráva veľa jej príbehov. Rada sa vracia ku svojím koreňom v podobe rodinných ság. Jej knihy preložili do desiatok jazykov a predali sa milióny kusov.

V najnovšom trinástom románe nás však zavedie do Paríža, ktorý ju očaril počas jednej návštevy a opäť je to úžasné čítanie. Most lásky v Paríži.

Mladá a pekná zdravotná sestra Annabelle opúšťa z vážnych dôvodov rodný Londýn a hľadá si uplatnenie na druhom brehu Lamanšského prielivu – v Paríži. V cudzej krajine a cudzom meste sa zoznamuje s novými ľuďmi a prostredím, spoznáva bohémsky život parížskych umelcov 30. rokov minulého storočia a dúfa, že nájde lásku. Čoskoro ju však osud zaveje do Španielska a tam Annabelle zažije bezhraničné šťastie, ale i hlboký žiaľ.

O dve desaťročia neskôr iná mladá žena, Annabellina dcéra Eugenie, vystúpi v Paríži z vlaku a na prvý pohľad si toto nádherné mesto zamiluje. Talentovaná umelkyňa sa s vášňou vrhá do víru nového vzrušujúceho sveta, no zakrátko zistí, že v jeho tmavých zákutiach sa skrývajú dávne tajomstvá jej rodiny...

 „Fascinujúci viacgeneračný príbeh o temnom tajomstve, ktoré spalo pod žiarivými parížskymi svetlami,“ píše Lancashire Evening Post.

Začítajte sa do novinky Most lásky v Paríži:

Londýn 1936

AnnabelleBlaková naboso precupkala po chladnom linoleu k oknu, roztiahla tenké závesy a zistila, že leje ako z kanvy. Pohľad na prúdy vody, čo sa valili z odkvapových rúr na dlažbu chodníka, vytvárali špinavé mláky a vzápätí vírili v upchatých kanáloch, akoby znásoboval bezútešnosť jej situácie. Pred dvoma týždňami ju nespravodlivo prepustili z nemocnice, kde pracovala ako zdravotná sestra, a horko-ťažko jej poslali neveľmi pochvalné odporúčanie. Znamenalo to, že hľadanie nového miesta nebude jednoduché – a peniaze sa jej rýchlo míňali.
Annabelle mala dvadsaťtri rokov a za sebou dlhé roky štúdia, ale aj ťažkú prácu v nemocnici. Na rodinu sa o pomoc obrátiť nemohla, pretože otec ju vyhodil z domu a matka, neschopná odporu, sa priveľmi bála zostať s ňou v kontakte; našla si bývanie v ošarpanom penzióne v chudobnejšej štvrti Londýna, no s ostatnými podnájomníkmi sa veľmi nestýkala. Pocit izolácie prehlbovala skutočnosť, že jej najlepšia priateľka CarolineHowdenová odišla do Španielska zachváteného občianskou vojnou, aby tam ošetrovala ranených. Aj Annabellin priateľ George Ashton, na ktorého sa vždy mohla spoľahnúť, sa vyparil, len čo odmietla jeho ponuku na sobáš.
Odstúpila od okna izby, ktorá jej slúžila ako obývačka a spálňa v jednom, a zaborila si prsty do rozkuštrených vlasov. Pokúšala sa brať veci z pozitívnej stránky. Aspoň už vedela, na čom je – akokoľvek to bolo nepríjemné; George bol dosť inteligentný, aby nakoniec pochopil, prečo ho musela odmietnuť. A dnes, hoci počasie nijako nelákalo ísť von, sa mala stretnúť na káve so svojou matkou Camille. Stretávali sa len veľmi zriedkavo, lebo to museli pred jej otcom tajiť. Annabelle si povedala, že sa pokúsi predstierať pokoj, bude sa tváriť, že je všetko v najlepšom poriadku, a sústredí sa na preklenutie priepasti, ktorá sa medzi ňou a jej matkou posledných päť rokov rozširovala.
Bolo jej ľúto, že si s matkou nikdy neboli blízke. Vedela, že ju Camilleľúbi, ale nedávala to veľmi najavo, city starostlivo ukrývala pod chladnou maskou. Keď Annabellevyrastala vo veľkom pochmúrnom dome vo Fulhame, mala iba málo príležitostí matku naozaj spoznať – ešte menej otca, hoci sa to ukázalo ako požehnanie, pretože sa priam desila tvrdého pohľadu jeho sivých očí a železných pravidiel.
Útle detstvo strávila s celým radom pestúnok v detskej izbe na poschodí, matku vídavala iba nakrátko, keď jej prišla zaželať dobrú noc. Ani vtedy ju neobjala ani nepobozkala, iba roztržito potľapkala po hlave či pleci. Camille nikdy nevyhľadávala dotyky, správala sa rezervovane; keď Annabelle dospela, pochopila, že celá Camillina existencia sa krúti okolo Edwina – hoci bolo celkom jasné, že aj jej naháňa strach.
Annabellesa strhla zo zamyslenia, pozrela na hodinky a rýchlo vkĺzla do svojej najlepšej tvídovej sukne a vlneného pulóvra. Keďže jej peniaze stačili sotva na jedlo, nieto na nové oblečenie, musela sa uspokojiť so zaštopkanými pančuchami, gabardénovým plášťom do dažďa a čiernymi topánkami, ktoré už zažili aj lepšie časy.
Rezignovane si pretrela pery rúžom, na mihalnice si naniesla maskaru a ako-tak si upravila plavé kučery. Pri pohľade do zrkadla posiateho mušincami si všimla, že po prebdených nociach má pod fialkovými očami kruhy a jej kedysi smotanová pleť nadobudla mdlý odtieň. Narýchlo si tvár poprášila púdrom, na hlavu si nasadila starý plstený klobúk, okolo krku uviazala šatku a schmatla dáždnik. Muselo to stačiť, aj keď Camille určite zhrozene zalomí rukami, lebo pre ňu bol vzhľad veľmi dôležitý.
Rozhodla sa ísť na bicykli, aby tam bola skôr. Kabelku a dáždnik položila do košíka na bicykli a zišla s ním dolu schodmi. Len čo sa za ňou zabuchli predné dvere, roztvorila dáždnik a pokúšala sa jednou rukou viesť bicykel po hrboľatých dlažobných kockách a zároveň krútiť pedálmi cez špinavé mláky.
Ako sa blížila k bistru, kde sa mala stretnúť s matkou, uvedomovala si, že určite vyzerá príšerne. Dáždnik jej vyvrátil vietor, plášť mala premočený a pančuchy ofŕkané blatom. Dáždnik radšej zložila a dala do košíka, rozstrapatené mokré vlasy si zastrčila za uši a pokračovala v ceste.
Bistro Medený čajník sa nachádzalo v úzkej uličke vydláždenej mačacími hlavami a v takej mestskej štvrti, kam jej otec nikdy nechodil. Zo studeného lejaku vošla do teplej, útulnej kaviarne, stoly s bielymi obrusmi a kvetinkovým porcelánom pôsobili veselým dojmom. Nad rannou kávou tu sedela trojica žien, no boli celkom pohrúžené do klebetenia, a tak si ju ani nevšimli.
Camille sa ešte neukázala a Annabelle sa obávala, či si to pre počasie nerozmyslela. V peňaženke mala iba šesť pencí a veľmi pochybovala, že by to v takomto honosnom podniku stačilo čo len na kávu. „Niekoho čakám,“ oznámila servírke rázne. „Prišla som o niečo skôr, nemohla by som sa na toalete trochu upraviť?“
Servírka ju nasmerovala do malej miestnosti, vymaľovanej svetloružovou a bielou farbou. Tiekla tam horúca voda, k dispozícii bolo mydlo aj uterák. Annabelle sa zmŕštila, keď sa uvidela v zrkadle. Spod pokrkvaného plsteného klobúka jej ovísali schlpené mokré vlasy, maskara a rúž sa jej rozmazali a šatka i plášť boli také premočené, že by sa dali žmýkať.
Vreckovkousi poutierala šmuhy od líčidiel, uterákom si vyšúchala vlasy a ofŕkané pančuchy. Veľmi to nepomohlo, a tak si ešte prešla hrebeňom po strapatých vlasoch v nádeji, že to bude stačiť.
Kým z plášťa striasala vodu a mokrú šatku pchala do vrecka, modlila sa, aby Camille prišla. Bolo by príšerne trápne požiadať personál iba o pohár minerálky, najmä keď použila toaletu. Pozbierala si veci a vrátila sa do bistra.
„Mondieu,“ zhíklaCamille, ktorá sa práve vyslobodzovala z norkového kožucha. „Tu fais peur à voir! Qu´est-ce qui est arrivée?“
Tak ako na ich predošlom stretnutí Camille sa očividne rozhodla konverzovať po francúzsky, aby ostatní zákazníci nenačúvali. „Viem, že je na mňa príšerný pohľad,“ uznala Annabelle tým istým jazykom – odmalička ho plynulo ovládala. „No takto to dopadne, keď človek sadne na bicykel v daždi.“ Usmiala sa na matku, ktorá pôsobila vyrovnane v čiernom klobúčiku so závojom, tmavosivom dvojdielnom kostýme a kožených lakovaných topánkach na vysokých podpätkoch. „Vidím, že ty si vôbec nezmokla.“
Camille našpúlila pery, a skôr než si sadla, prehodila si kožuch cez plecia. „V daždi londýnske taxíky padnú veľmi vhod. Aj ty si mala namiesto bicyklovania jeden zastaviť.“
Annabelle si šokovane uvedomila, že matka vôbec nemá predstavu, v akých pomeroch jej dcéra žije, ani v akej vážnej situácii sa nachádza. No keďže Camille nikdy neokúsila chudobu na vlastnej koži, netušila, že väčšina ľudí, nehovoriac o nezamestnanej zdravotnej sestre, si taxík nemôže dovoliť.
Annabelle odložila plášť aj klobúk a prisadla si k matke. „Zobrala by som si taxík, keby som na to mala,“ povedala mierne. „Najmä v takomto počasí.“
Camille sa na ňu pokojne zahľadela, no vzápätí ich vyrušila servírka. Keď si objednala, obrátila sa späť k dcére. „Zvyčajne si zákusok nedávam,“ zamrmlala a skúmavo sa Annabelle prizrela. „No tuším ti dobre padne nejaká malá maškrtka na povzbudenie. Zdá sa, že si schudla, a tie tvoje topánky – priam hrôza.“
Annabelleto nemusela pripomínať, no bola pevne rozhodnutá udržať odľahčenú a príjemnú konverzáciu. „Zákusok bude skvelým povzbudením, vďaka, mami.“
Camille sa na chvíľu odmlčala, zamyslene ju pozorovala spoza závoja na čiernom klobúčiku. „Carolinina matka mi povedala, čo sa stalo, až potom som od teba dostala list,“ ozvala sa napokon. „Ako to znášaš?“
„Prišla som o prácu, ktorú som mala rada, mami, a aj o dobré meno. Žiadna nemocnica ma zrejme už nepozve na pohovor, ba ani v továrni ma nechceli zamestnať. Súhlasila by som aj s podradnou prácou. Jasné, že to nemám ľahké.“ Potriasla vlhkými kučerami a okamžite oľutovala svoj príkry tón. „Neboj sa, prežijem to.“
Kým pred ne servírka kládla kávu a zákusky, Camille mlčala. Keď sa napokon vzdialila, Camille nenáhlivo ponalievala aromatickú kávu do malých šáločiek. Trochu si odpila, aby ju ochutnala, a potom sa naklonila ponad stôl. „Je mi ľúto, že si sa ocitla v takej ošemetnej situácii,“ začala jemne. „Možno teraz znovu zvážiš ponuku doktora Ashtona. Koniec koncov už nie si mladá žabka, Annabelle, a on ti môže zabezpečiť dôstojnú a oveľa lepšiu existenciu.“
Annabelle na ňu zmätene civela. „Mám dvadsaťtri, mami, a ešte nie som pripravená vzdať sa svojho vlastného života. Nemienim sa za niekoho vydať len preto, aby som sa zbavila problémov,“ vyhlásila rázne. „George je môj priateľ – veľmi dobrý priateľ –, ale nie som doňho zamilovaná a nebolo by správne prijať jeho ponuku, keď mu nemôžem dať ten druh lásky, aký sa vyžaduje od manželky.“
„Ech, láska s tým nemá veľa spoločného,“ netrpezlivo mávla Camille rukou. „Ak ho máš rada ako priateľa a máte spoločné záujmy, to je pevný základ akéhokoľvek manželstva. Nemala by si byť taká prieberčivá, Annabelle. George Ashton je síce Ír, čo je dosť nešťastné, ale je to solídny, spoľahlivý mladý muž s úctyhodnou kariérou a vynikajúcimi perspektívami. Čo viac by si ešte chcela?“
Annabelle matkine slová nahnevali, ale rozhodla sa nedať to najavo. „Byť zaľúbená do muža, za ktorého sa vydám,“ odvetila pokojne. „Už hovoríš ako otec,“ dodala po chvíli mierne. „Prosím ťa, mami, dovoľ mi, aby som sama našla východisko z tejto situácie a nemusela robiť kompromisy. Manželstvo nie je riešenie, nikdy nebolo. Som zdravotná sestra – hoci momentálne bez práce – a zúfalo si potrebujem očistiť meno a pokračovať v tom, na čo som prišla na tento svet. To je všetko, čo ma v tejto chvíli zaujíma.“
Camille si zhlboka vzdychla. „Tušila som to a rada by som ti pomohla.“
„Domov sa nevrátim, mami, ak ide o to.“
„Nie, nie, o to vôbec nejde.“ Roztvorila drahú koženú kabelku a vybrala obálku. „Vezmi si to.“
Annabelle zalapala po dychu, keď si uvedomila, že obálka je napchatá bankovkami. „Mami! To si nemôžem vziať. Ak otec zistí, že si mi dala peniaze, bude zúriť – a obe vieme, čoho je schopný.“
Camille sa na ňu potuteľne usmiala, naložila Annabelle na tanierik zákusok s cukrovou polevou a sebe punčový rez à la Madeira. „Daj si, Annabelle.“
Annabelle si uvedomila, že matka jej o tých záhadných peniazoch nepovie nič, kým nezje zákusok, a hoci bola hladná a zákusok bol vynikajúci, od nervozity sotva cítila jeho chuť.
Camille súhlasne prikývla, vložila si kúsok punčového rezu do úst a pôžitkársky vzdychla. „Je takmer taký dobrý ako parížska torta,“ zamrmlala. „Dáš si ešte jeden?“
Annabelle bola čoraz podráždenejšia a obálka v jej lone sa jej každou ubiehajúcou minútou zdala ťažšia a ťažšia. „Nie, mami,“ ozvala sa napokon. „Radšej mi prezraď, prečo si myslíš, že mi môžeš dať toľko peňazí bez obáv, že to otec zistí.“
Camille si vychutnávala ďalší kúsok rezu. „Edwin nevie, že ich mám,“ prehodila nonšalantne.
„Ty predsa nemáš vlastné peniaze,“ robila si starosti Annabelle. „A ja na sto percent viem, že otec má prehľad o každej penci, čo si utratila.“
Camille to vôbec nevyviedlo z rovnováhy a ďalej si pochutnávala na zákusku. Annabellehorúčkovito uvažovala, o čo tu vlastne ide a – čo je dôležitejšie – odkiaľ pochádzajú tie peniaze. Ešte nikdy nevidela matku takúto a naháňalo jej to strach.
„Pred časom som začala šetriť na domácnosti a odkladať si sousem, sou tam,“ prehodila Camille nenútene.
Annabelle pokrútila hlavou. „Ušetriť takú sumu by ti trvalo celé roky, mami. Kde si ich naozaj vzala?“
Camille si zhlboka vzdychla. „Nuž, mám takú drobnú záľubu, občas mi vynesie extra kapitál,“ vyjadrila sa neurčito.
„Akú záľubu?“ nástojila Annabelle podráždene.
Camille pokrčila plecami a vzápätí sa šibalsky usmiala. „Sem-tam si zahrám karty -- piket alebo bridž. Býva to celkom výnosné, keď hráš so ženami, ktorým ide skôr o klebety než o hru.“
„Nevedela som, že hráš karty o peniaze.“ Annabelle zízala na matku, ktorá sa tvárila, že je sama so sebou výsostne spokojná, a uvažovala, či pri hre nepodvádza, keď jej vynáša toľko peňazí. Bola to však nepekná myšlienka a nemienila ju vysloviť nahlas. „Očividne hráš veľmi dobre,“ poznamenala opatrne, „ale prečo si si výhry odkladala? Prečo si si niečo nekúpila?“
Camille sklonila hlavu a začala sa prehrabovať v kabelke. „Tvoj otec hazard neschvaľuje, takže som ich, samozrejme, nemohla minúť na nové šaty alebo apartný klobúčik – zaujímalo by ho, odkiaľ na to mám.“
Annabelle netrpezlivo sledovala, ako matka vyťahuje zlaté cigaretové puzdro a vyberá z neho ružovú cigaretu značky Sobranie.
„Istý čas som si myslela, že si tie peniaze nechám, keby som konečne nabrala odvahu Edwina opustiť,“ priznala Camille, „ale tešilo ma sledovať, ako pribúdajú, a keď nebol doma, zvykla som ich rátať a snívať o tom, ako by som ich minula, keby som na to mala príležitosť.“
Annabelle na ňu v úžase hľadela, pretože ešte nikdy nepočula matku takto hovoriť. Spamätala sa a posunula obálku po stole k nej. „Vezmi si ich späť, mami,“ nástojila. „Potrebuješ ich oveľa väčšmi ako ja. Môžeš odísť do Paríža k tete Aline, som si istá, že by sisi našla aj nejakú prácu alebo...“
Zarazila sa, keď si uvedomila, aký to bol od nej smiešny nápad, aby Camillebývala u sestry v prepchatom parížskom byte, nehovoriac o nejakom zamestnaní.
Camille sústredene vsúvala cigaretu do dlhej slonovinovej špičky. Keď sa plamienok zlatého zapaľovača dotkol tabaku, vtiahla do seba dym a hneď ho netrpezlivo vyfúkla. „Tie peniaze sú pre teba,“ povedala rozhodne. „Zvykla som si tu a som už pristará, aby som sa prispôsobovala svojej sestre v Paríži. Ty, Annabelle, si ešte mladá, a práve ty musíš začať u Aline nový život.“
„Ja nechcem ísť do Paríža,“ protestovala Annabelle. „Som Angličanka, chcem žiť tu.“
„Máš v sebe aj francúzsku krv, ma chère, a je načase, aby si spoznala aj iný svet okrem tohto.“ Opovržlivým gestom obsiahla dážď, bistro a Londýn vo všeobecnosti.
„Ale ja tu mám prácu,“ nevzdávala sa Annabelle. „A som presvedčená, že keď už som dostala odporúčanie, aspoň jedna nemocnica ma pozve na pohovor.“
Camille sklopila pohľad na stôl a odklepla popol z cigarety do skleneného popolníka. „Niekedy je lepšie odísť a začať odznovu niekde inde,“ stíšila hlas.
„Nie som pripravená hodiť všetko za hlavu a ujsť do Paríža,“ vyhŕkla Annabelle. „Chcem si očistiť meno a zamestnať sa ako sestrička tu v Londýne.“
Keď Camille zdvihla hlavu, v očiach mala smútok. „Vždy si bola silná, Annabelle, hoci niekto by to nazval tvrdohlavosťou a neposlušnosťou. Obdivujem tvoju guráž, no v tomto prípade nie je namieste.“ Načiahla sa ponad stôl za Annabellinou rukou. „Nestrácaj čas bojom, ktorý nemôžeš vyhrať. Nie tu. Nie v Londýne.“
Annabelle zamrazilo v zlej predtuche. „Čo tým chceš povedať?“
Camille si zhlboka vzdychla, odložila cigaretu do popolníka a oboma dlaňami zovrela dcérine. „Kiežby si tentoraz jednoducho poslúchla moju radu a netrápila ma otázkami, Annabelle. Vezmi si tie peniaze, choď do Paríža a začni odznova. Tu nič nedosiahneš.“
„Ako si tým môžeš byť taká istá?“ hlesla Annabelle.
Camille jej pustila ruky. „Zutalors, už žiadne otázky. Skúšaš moju trpezlivosť, Annabelle.“
Annabelle si všimla, že matka sa vyhla jej pohľadu a ako sa jej zatriasla ruka, keď opäť siahla po cigarete. „Čo predo mnou tajíš, mami?“
Camille s typicky francúzskym šarmom mykla plecom a našpúlila pery. „Prečo by som niečo tajila? Koniec koncov som iba žena v domácnosti a nič neviem.“
„Prestaň s tým, mami,“ oborila sa na ňu Annabelle po anglicky. „Prestaň sa vykrúcať a vysyp, o čo tu vlastne ide.“ Znovu potisla obálku k nej.
Camille zahasila cigaretu; všimla si, že ženy od susedných stolov na ne zvedavo pokukujú. Naklonila sa ponad stôl a tlmene prehovorila rýchlou francúzštinou. „Odporúčanie ti dali len preto, lebo na tom trval Carolinin otec, no v žiadnej londýnskej nemocnici nezískaš miesto zdravotnej sestry. Mám podozrenie, že to zariadil tvoj otec.“
Annabelle sa oprela o stoličku a zízala na matku, v hlave mala zmätok. „Otec? Ako to? Nechápem.“
„Samozrejme, že nechápeš, prečo aj? Nemám síce dôkaz, že to bol on, ale presne to zodpovedá jeho metódam. Je veľmi pomstychtivý a nikdy ti neodpustí, že si ho neposlúchla a šla do školy pre zdravotné sestry.“
„Ale to je už päť rokov,“ začudovala sa Annabelle. „Prečo by čakal tak dlho?“
Camille pokrčila plecami pod kožuchom. „Je trpezlivý. Bolo mu jasné, že skôr či neskôr sa dopustíš nejakej chyby – a len čo sa to stalo, nemilosrdne zasiahol.“
Annabelle vedela, že EdwinBlake je jeden z najobávanejších advokátov v Anglicku a vynikajúci žalobca – pánboh pomáhaj osobe na lavici obžalovaných. Dlhý zoznam obvinených, ktorí si momentálne vo väzniciach odpykávali trest, svedčil o jeho machiavelliovských schopnostiach. Annabelle ani najmenej nepochybovala, že by ich pomstychtivo použil aj proti vlastnej dcére, ktorá mu odoprela poslušnosť.
„Ty si taký blázonko,“ vzdychla si Camille. „Prečo si sa len musela zapliesť do tých nepokojov na CableStreet? A potom si napriek výslovnému zákazu nemocnice ošetrila jedného z jarrowských demonštrantov. Nemyslela si na následky?“
Annabelle sa veľmi dobre pamätala na ten deň v Hyde Parku. Odohralo sa to len niekoľko dní po tom, ako sa s Georgeom na Town Hille a CableStreet nechtiac priplietli do pouličných šarvátok medzi fašistami, unionistami a komunistami. Jazdecká polícia chránila nenávidené čierne košele, na dav nahuckala kone, ktoré pošliapali ženy a deti, vháňala ľudí do bočných uličiek.

Novinka Most lásky v Paríži sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber možný až na 101 pobočkách po celej SR >>