„Perfektné (nielen) letné čítanie, ktoré si vychutnáte v pokojný večer na terase s pohárom vína,“ napísal The Denver Post a dodáva: „Len nebuďte prekvapení, ak budete netrpezlivo otáčať stránky do neskorej noci.“
Ide o úžasnú ságu o štyroch generáciách rodiny, ktorá žije a miluje sa na čarovnom ostrove pri pobreží Talianska. Romantika, magická atmosféra, očarujúce prostredie, ale aj tajomstvá, záhady a skúšky, ktoré musia podstúpiť. Taká je novinka Dom na sklonku noci.
Na malom idylickom ostrove Castellamare neďaleko sicílskeho pobrežia stojí majestátny Dom na sklonku noci so starým barom. Práve sem zavial osud mladého doktora Amedea, najdúcha, ktorého na pevnine vychoval starý doktor Esposito a naučil ho aj svojmu medicínskemu umeniu.
Amedeovi učaroval nielen ostrov pod ochranou svätej Agáty, ale najmä krásna ostrovanka Pina, učiteľka s tvárou gréckej sochy, s ktorou sa napokon oženil.
V noci, keď prišiel na svet ich prvorodený syn, porodila „dvojča“ aj manželka miestneho boháča Carmela...
Tri generácie žien z rodu Espositovcov sa od obdobia pred vypuknutím prvej svetovej vojny celé nasledujúce búrlivé storočie snažia udržať rozrastajúcu sa rodinu pohromade, ochrániť ju pred hrozbami, čo sa valia k ostrovným brehom.
Ožívajú prastaré legendy, dejú sa zázraky, ostrov sa dvíha a upadá spolu s jeho obyvateľmi zmietanými vášňami aj tragédiami.
Catherine Bannerová začala písať román už v štrnástich rokoch. Dom na sklonku noci je rozsiahla, strhujúca rodinná sága odohrávajúca sa na krásnom a romantickom talianskom ostrove, určená fanúšikom Mandolíny kapitána Corelliho či Domu duchov.
Začítajte sa do ságy Dom na sklonku noci:
ZBERATEĽ PRÍBEHOV
1914 – 1921
Ostrov Castellamare kedysi trápila kliatba plaču. Šíril sa z jaskýň pri mori, a keďže ostrovania si postavili domy zo sopečných skál, plač sa čoskoro ozýval spoza múrov všetkých budov a na uliciach. Dokonca aj mestská brána v noci kvílila ako opustená nevesta.
Ostrovania sužovaní kliatbou plaču bojovali a hádali sa medzi sebou. Otcovia nesúhlasili so synmi, matky sa obrátili proti dcéram a susedia sa prestali spolu rozprávať. Skrátka, nikto na ostrove nemal pokoj.
Takto to pokračovalo veľa rokov, kým raz v jeseni neprišlo veľké zemetrasenie. Ostrovanov zobudilo silné chvenie šíriace sa zo samého srdca ostrova. Zemetrasenie roztancovalo kamenné dlažbové kocky na uliciach aj taniere v kredencoch. Budovy sa roztriasli ako kôpky syra ricotta. Do rána boli všetky domy zrovnané so zemou.
Kým popadané kamene žialili a plakali, ostrovania sa zhromaždili, aby rozhodli, čo ďalej.
Mladej dcére roľníka menom Agáta sa zjavila Madona a prezradila jej, čo je príčinou ich prekliatia. „Do kameňov ostrova vsiakol smútok,“ oznámilo dievča ostatným. „Musíme pozbierať trosky a vybudovať z nich nové mesto. Až keď dokončíme toto skvelé dielo, zbavíme sa kliatby plaču.“
Ostrovania ju poslúchli a mesto postavili znovu, kameň za kameňom.
Úryvok zo starej povesti o ostrove, ktorú mi prvý raz porozprávala Pina Vellová a ktorú zaznamenali na slávnosti svätej Agáty v roku 1914.
I
Zobudilo ho škrabkanie na okenicu, čo znamenalo, že zaspal. „Dieťa prichádza na svet!” volal naňho ktosi. „Signor il dottore!“
Vo veľkom zmätku si pomyslel, že hovoria o manželkinom dieťati. Omotal okolo seba prikrývku, vstal a pribehol k oknu. Vzápätí si však spomenul, že Pina spí v posteli vedľa neho. Tvár v okne patrila roľníkovi Rizzovi a v tme plávala ako mesiac na čiernej oblohe. „Čie dieťa prichádza na svet?“ spýtal sa doktor.
„Dieťa signora il conte. Koho iného?“
Aby nezobudil manželku, zamieril k dverám. V mesačnom svetle na dvore všetko vyzeralo neprirodzene jasné. Dokonca aj Rizzu sa mu zdal iný ako zvyčajne. Roľník mal na sebe svoju nedeľnú vestu s kravatou a stál v nej meravo, akoby mu ju priklincovali k telu. „To bude omyl,“ vyhlásil doktor. „Nepožiadali ma, aby som priviedol na svet grófovo dieťa.“
„Ale mňa po vás poslal sám signor il conte!“
„Nežiadali odo mňa, aby som pomáhal la contesse pri pôrode,“ zopakoval doktor. „Počas celého tehotenstva sa o ňu starala pôrodná babica. D´Isantu určite chcel, aby si priviedol ju, nie mňa.“
„Nie, nie, pôrodná babica tam už je. Gróf potrebuje aj vás. Odkazuje vám, že je to naliehavé.“ Rizzu sa naparoval od dôležitosti. „Pôjdete so mnou? Hneď teraz?“
„Aj moja žena bude čoskoro rodiť. Nechcem sa príliš vzďaľovať z domu, pokiaľ tomu môžem zabrániť.“
Rizzu sa však nevzdával. „Contessino dieťa prichádza na svet práve teraz. Obávam sa, že tomu už nezabránite, dottore.“
„Babica si s tým sama neporadí?“
„Nie, dottore. Pôrod je… komplikovaný. Potrebujú vás, lebo dieťa bez tých vašich strieborných klieštikov na cukor nevyjde von.“ Rizzu tuho zovrel pery. Nepáčilo sa mu, že musí hovoriť o takých chúlostivých záležitostiach. Nebol pri pôrode ani jedného zo svojich deviatich detí. Radšej si predstavoval, že vyskočili zo zeme ako Adam a Eva. „Tak idete?“ súril ho netrpezlivo.
Doktor v duchu zahrešil, lebo mu bolo jasné, že tam musí ísť. „Vezmem si kabát a klobúk a o päť minút prídem za vami. Prišli ste sem na voze, alebo musíme ísť pešo?“
„Nie, nie, dottore. Som tu vozom.“
„Tak ho pripravte na cestu.“
Potme sa obliekol. Jeho hodinky ukazovali trištvrte na dve. Zabalil si nástroje: pôrodné kliešte, oceľové nožnice a súpravu injekčných striekačiek – všetky mal pripravené na blížiaci sa pôrod svojej vlastnej ženy –, ako aj morfium a síran horečnatý pre prípad núdze. Keď skončil s prípravami, jemne potriasol manželku. „Ako často ťa budia bolesti, amore?“ spýtal sa jej. „Grófova žena začala predčasne rodiť – dočerta s ňou! – a zavolali ma k nej.“
Zamračila sa, že ju budí. „Mám ešte dosť času… nechaj ma spať…“
Ak Boh dá, podarí sa mu odrodiť grófkino dieťa a vrátiť sa včas, aby pomohol pri pôrode svojej žene. Pred odchodom prebehol cez námestie a zobudil starú Gesuinu, ktorá pracovala na ostrove ako pôrodná babica, kým nezačala strácať zrak. „Signora Gesuina, mi dispiace,“ oslovil starenu. „Počkali by ste pri mojej manželke? Zavolali ma k inej pacientke a mojej žene sa už začali pôrodné bolesti.“
„Kto je tá druhá pacientka?” vyzvedala Gesuina. „Požehnaná svätá Agáta, zomiera na tomto Bohom zabudnutom ostrove ďalšia úbohá duša, že musíte manželku opustiť v takej ťažšej chvíli?!”
„Grófovej manželke sa začal predčasný pôrod a nastali komplikácie – potrebujú ma tam aj s pôrodnými kliešťami.“
„Takže grófka rodí? A vás zavolali, aby ste jej pomohli?“
„Áno, signora.“
„Podľa toho, čo som počula, máte svoje dôvody, aby ste nepomáhali na svet dieťaťu signory la contessy.“ Starena sa veľavravne odmlčala.
„Čo ste počuli, signora Gesuina?“ Doktorovi sa nepodarilo skryť podráždenie.
„Klebety,“ odsekla Gesuina.
„Tak pôjdete si k nej sadnúť, alebo nie?“
Gesuina sa pozbierala. „Pravdaže pôjdem, pri svätej Agáte! Kde si, chlapče? Dovoľ mi, aby som sa ťa chytila, inak sa pošmyknem na tých prekliatych kameňoch.“
Žena už bola takmer slepá. Nasledovala doktora cez námestie, pričom sa držala lemu jeho kabáta. Nakoniec sa usadila do kresla v kúte jeho spálne. Doktor dúfal, že pohľad na starenu manželku príliš nevyľaká, až sa zobudí.
Už bolo po druhej hodine. Pobozkal ženu na čelo a opustil ju.
Hromžil, keď odišiel pohľadať Rizza a jeho voz so somárom. Dočerta s grófom a s grófkou! Odmietla jeho ponuku, že sa o ňu bude starať počas tehotenstva, a uprednostnila duchovnú útechu ostrovnej pôrodnej babice. Prečo ho teraz tak naliehavo volajú do vily o druhej ráno? Pôrodné komplikácie pravdepodobne spôsobila len zamotaná pupočná šnúra alebo veľmi silná bolesť, takže kliešte vôbec nebude potrebovať. A jeho vlastná žena zostane bez pomoci, zatiaľ čo on sa na ich žiadosť potrepe na opačný koniec mesta.
Rizzu naňho čakal s klobúkom v rukách ako počas omše. Obaja nasadli do voza so zapriahnutým somárom, bláznivého zeleno-žltého výmyslu. Namaľované bočné panely rozprávali príbehy o veľkých bitkách, stroskotaniach lodí a zázrakoch, ktoré sa udiali na ostrove. Tento voz nebol vhodný na rýchlu jazdu. Prechádzali spiacimi ulicami v tichu, ktoré prerušoval iba hukot mora. Mesačné svetlo sa odrážalo od palmových listov a dopadalo na zaprášený chrbát somára. „Na celom ostrove sa majú narodiť len dve deti mojej žene a contesse,“ zašomral doktor, „a obe sa pýtajú na svet naraz. Kto bude medico condotto?“
„Ááách,” zatiahol Rizzu, ktorý sa nechcel miešať do sporu vidieckych doktorov. „To je predsa dvojité požehnanie, nemyslíte, dottore? Dve deti sa narodia v tú istú noc. Na tomto ostrove sa to ešte nikdy nestalo.”
„Skôr dvojitá nepríjemnosť.“
K bráne grófskeho panstva dorazili dvadsať minút po druhej. Doktor si sňal kabát, klobúk, tašku aj stetoskop a rozbehol sa po príjazdovej ceste k vile, aby to mal čo najrýchlejšie za sebou.
Gróf stál na stráži pred manželkinou spálňou v modernej časti domu. Jeho prenikavý pohľad spôsobil, že vyzeral ako spotený plaz. „Idete neskoro,“ privítal doktora. „Poslal som po vás takmer pred hodinou.“
„Pri tomto pôrode som vôbec nemal byť,“ odsekol doktor podráždene. „Aj moja žena už začala rodiť – bolesti silnejú a slabnú už niekoľko dní. Ani trochu sa mi nehodilo, že som ju musel teraz opustiť. Myslel som si, že la contessa chce mať pri pôrode len babicu.“
„Máte pravdu. To ja som po vás poslal. Carmela je vnútri, ale radšej sa pozrite sám.“
Gróf odstúpil a doktor sa pretlačil okolo jeho veľkého brucha do grófkinej izby. Vo vile nedávno zaviedli elektrinu a všetko v miestnosti teraz vyzerali bledé. Babica velila ako generál: nadýchnuť, tlačiť, nadýchnuť, tlačiť. Carmela však nedýchala ani netlačila a doktor hneď pochopil, že problémom nie je iba zamotaná pupočná šnúra a nezvyčajne silná bolesť. Ak pacientka v tejto fáze pôrodu netlačila, neveštilo to nič dobré. Pri svojej práci len zriedka pocítil strach, ale teraz mu skĺzol po lopatkách ako prúd studenej vody.
„No konečne!“ pohŕdavo zvolala babica.
Malá slúžka sa triasla pri záhlaví postele. Ako sa volá? Pierangela. Kedysi jej ošetril pľuzgiere. „Prines mi niečo na umytie rúk,“ prikázal jej. „Ako dlho je pacientka v tomto stave?“
„Božemôj, celé hodiny, signor il dottore!“ nariekala Pierangela, keď priniesla mydlo a horúcu vodu.
„Poslednú hodinu má kŕče,“ opravila ju babica, „a potom záchvaty z vyčerpania, keď nič a nikoho nevníma.“
„Kedy sa jej začali kontrakcie?“ zaujímal sa doktor.
„Zavolali ma k nej včera zavčasu ráno. O siedmej.“
O siedmej. Takže bojujú už celých devätnásť hodín. „Tehotenstvo prebiehalo normálne?“
„Vôbec nie.“ Babica mu hodila kopu papierov akoby pomohlo, keby si teraz prečítal jej poznámky! „La contessa strávila posledný mesiac v posteli s opuchnutými rukami a so silnými bolesťami hlavy. Myslela som si, že o tom viete,“ zašomrala.
„Opuchnuté ruky!“ zvolal doktor. „Bolesť hlavy! Prečo ste ma nezavolali?“
„La contessa odmietla,“ bránila sa babica. „Ale vy ste veru mohli zavolať. Doktor z pevniny ju minulý týždeň navštívil a vyhlásil, že to nie je nič vážne. Tak čo som mala robiť?“
„La contessa by mala rodiť v syrakúzskej nemocnici, nie tu!“ Doktor obišiel babicu a vystrašenú Pierangelu. „Nemám nástroje potrebné na cisársky rez! Nevzal som so sebou ani dostatok morfia.“
„Nechcela vás navštíviť,“ prezradila babica. „Mala som podozrenie na preeklampsiu, dottore, ale mňa nikdy nikto nepočúva.“
Jej bezmocné lamentovanie doktora nahnevalo. „Mali ste bojovať, aby ste ju dostali do nemocnice,“ vyhlásil. „Mali ste na tom trvať!“
Pierangela sa rozbedákala: „Svätý Ježiš a Mária, Matka Božia, Svätá Agáta, ochrankyňa trpiacich, a všetci svätí...“
Vedomie, čo treba urobiť, mu spevnilo ruky. Vždy sa to stalo, skôr alebo neskôr. „Pošlite všetkých preč, aby mi neprekážali,“ prikázal jej. „Potom dajte variť vodu a pripravte čisté plachty. Všetko musí byť sterilné.“
O chvíľu priniesli dnu vodu a spod Carmelinho bezvládneho tela vytiahli posteľnú plachtu. Doktor sterilizoval injekčnú striekačku, naplnil ju síranom horečnatým a pichol jej ihlu do paže. Postupne vykonával jednotlivé úkony ako nejaký rituál, poludňajšie zvonenie na modlitbu alebo odriekanie ruženca. Pripravil si morfium, oceľové nožnice a pôrodnícke kliešte. „Nájdite ihlu a niť,“ požiadal babicu. „Pripravte tampóny a jód. Všetko nájdete v mojej taške.“
Carmela v jasnej chvíli prehovorila: „Chcela som len babicu, nie vás.“
Doktor jej odpovedal, ani na ňu nepozrel: „S tým sa už nedá nič robiť. Musíme čo najskôr priviesť vaše dieťa na svet.“
Pripravil si morfium a znovu jej pichol injekčnú ihlu do štíhlej ruky. Zatiaľ čo Carmela klesala pod váhou liekov, zdvihol nožnice a naplánoval si zákrok, najprv len vo vzduchu. Jeden čistý nástrih dlhý asi dva centimetre. Plachty – počkať, kde sú? „Prineste mi nejaké čisté plachty,“ prikázal. „Hneď!“
Vydesená Pierangela sa už potkýnala k dverám. „Všetko musí byť čisté!“ zúril doktor, ktorý sa naučil svoje remeslo v zablatených a ľadom pokrytých zákopoch pri Trentine. „Úplne všetko! Ak ju nezabije bolesť, otrava krvi určite áno.“
Carmela, ktorá znovu nadobudla vedomie, mu opätovala pohľad. Od strachu prižmúrila oči ako počas vojny stovky vojakov omámených éterom tesne po prebudení. Chrbát ruky jej položil na plece. Jeho dotyk v nej niečo zmenil, presne ako predpokladal. Zdvihla hlavu a zlovestne zašepkala: „Za toto si zodpovedný ty!“
„Dajte jej viac morfia,“ poradila mu babica.
„Za toto si zodpovedný ty!“ zopakovala Carmela. „To dieťa je tvoje. Všetci okrem teba to už dávno tušia. Prečo sa na mňa nepozrieš, Amedeo?“
Pichol jej injekciu bez jediného pohľadu do jej tváre, no cítil, že vzduch v miestnosti oťažel pod ťarchou jej obvinenia. Len čo Carmela znovu stratila vedomie, kľakol si, nastrihol rodičku, nahmatal vnútri dieťa a otočil ho o deväťdesiat stupňov. Napokon ho pomocou pôrodníckych klieští jediným pohybom vytiahol von.
Bol to chlapec – a už dýchal. Doktor prestrihol pupočnú šnúru a položil dieťa pôrodnej babici do náručia. „Matka nie je v bezpečí, kým neporodí aj placentu,“ poznamenal. O chvíľu jej vykĺzla z tela v jednom kuse a všetko sa skončilo v záplave krvi a plaču.
Carmela o niekoľko minúť opäť nadobudla vedomie, ako predpokladal. S námahou sa nadvihla na vlhkej plachte a požiadala, aby jej ukázali dieťa. Úľava a únava z jej správania spôsobili, že sa mu zdvihol žalúdok. Podišiel k oknu a pozrel na aleju vedúcu odo dverí grófovho domu k ceste. Lampy medzi stromami vyzerali ako zelené svietiace gule a ponúkali dosť deprimujúci výhľad na prázdny svah kopca a na čierne, nekonečné more. Od jeho poslednej návštevy sa tu všetko zmenilo izba, Carmela... Ani jednu z nich nespoznával.
Keď sa trochu pozbieral, vrátil sa k svojim pacientom. Skontroloval tep Carmele aj dieťaťu. Zašil ranu po nástrihu a dôkladne ju očistil tampónom namočenom v jóde. Dohliadol, aby spálili placentu, zakrvavené plachty, tampóny a obväzy. Až potom sa poriadne pozrel na Carmelu. Nevšímala si ho, lebo sústredene pozorovala dieťa. Pripadalo mu čudné, že telo roztrhané pôrodom, do ktorého pichol ihlu a s ktorým pred chvíľou tak hrubo zaobchádzal, bolo počas ich posledného stretnutia celé a mladé. Za toto si zodpovedný ty, vmietla mu do očí. To dieťa je tvoje. Odvážil sa letmo pozrieť na dieťa. Zdravý chlapec s chumáčom čiernych vlasov. No a čo? V tejto fáze by mohlo patriť komukoľvek. Keď sa dieťaťu prizrel lepšie, zdalo sa mu, že vidí grófove črty, jeho podbradok a vypúlené oči.
Carmela ho však obvinila a na inom nezáležalo.
Keď skončil svoju prácu, padla naňho obrovská únava. Gróf prišiel k dverám a Carmelu rýchlo utreli a zakryli. Doktorovou úlohou bolo oznámiť narodenie dieťaťa. Splnil ju s predstieraným nadšením, zahral svoju rolu a vysúkal zo seba očakávané vety: „Je to pekné dieťa... silný chlapec... došlo k eklampsii... dúfam v skoré uzdravenie.“
Gróf si skúmavo prezrel dieťa aj manželku a potom prikývol doktorovi, ktorý pochopil, že ho prepúšťajú.
Keďže tam už nebol vítaný, očistil a zabalil si nástroje a tmavými chodbami vily vyšiel späť na svetlo. Slnko prenikalo cez oblaky a rozjasnilo Stredozemné more. Bolo tesne po šiestej hodine.
Medzi kmeňmi paliem uvidel bežiacu postavu. Bol to Rizzu. „Signor il dottore!“ volal naňho natešene starec. „Narodil sa vám syn!“
Bol taký unavený, že to hneď nepochopil. „Je to chlapec!“ zopakoval Rizzu, pričom vyplašil holubice sediace na palmách. „Žena vám porodila syna!“
Cazzo! Celkom na to zabudol. Rozbehol sa k Rizzovi. „Pôrod prebehol veľmi rýchlo,“ informoval ho roľník, pričom zabudol na svoju zvyčajnú hanblivosť. „Len hodinu. Gesuina vyhlásila, že by vaše dieťa odrodila aj so zatvorenými očami!“ Starec sa na chvíľu zamyslel. „A to je len dobre. Ha! Chvála Bohu a svätej Agáte, chvála všetkým svätým...“
Doktor odmietol únavnú cestu vozom a rozbehol sa zobúdzajúcimi sa ulicami. Cikády sa rozospievali. Aleje a námestia pomaly zalievalo svetlo. Stovky okien v stovkách dvorov sa otvárali, vydali krátky, netrpezlivý zvuk. Počas behu cítil, ako sa svetlo v ňom aj mimo neho zlieva, až sa zdalo, že zaplavuje celý svet.
V spálni sa vznášal zápach krvi a potu. Gesuina sedela vzpriamene na stoličke pri peľasti postele a driemala. Aj dieťa spalo, schúlené v záhybe matkinho pásu. „Mrzí ma to, amore,“ zašepkal.
„Išlo to ľahšie, ako som čakala,“ odvetila nevzrušene ako vždy. „Toľko strachu a o hodinu bolo po všetkom! Gesuina a ja sme si poradili aj bez teba.“
Zotrel zvyšok placenty a pôrodných obalov. To malé, vystierajúce sa a mrnčiace stvorenie mu pripadalo cudzie ako čerstvo narodené mača. Zdvihol ľahké telíčko, prezrel chlapcovi ruky aj nohy, zatlačil na chodidlá, oddelil prsty a so záchvevom pýchy počúval cez stetoskop tlkot srdca znejúci ako mávanie vtáčích krídel. Zaplavila ho taká radosť, že zmäkol ako vosk. Och, už chápal, že byť otcom je viac ako byť len milencom! Prečo so splodením dieťaťa čakal tak dlho? Pochopil, že iná časť jeho života nie je dôležitá, rýchlo smeroval k tejto zázračnej hodine.
S tým druhým dieťaťom však bude problém. Vďaka bosorke Carmele napoludnie tá správa dorazí do každého kúta ostrova zázrak, dvojičky, ktoré sa narodili rôznym matkám a vyskočili na svet, akoby sa na tom vopred dohodli! Vedel, že ľudia budú o tom klebetiť.
Jeho žena ležala unavene ako bežec po maratóne. Celú ju prezrel a vybozkával – v skutočnosti vášnivejšie, než mal v úmysle, lebo ho poháňali výčitky svedomia. Vedel, že sa blíži búrka – pôrodná babica a Pierangela počuli Carmeline obvinenia. Taká klebeta stačí, aby si znepriatelil vlastnú manželku aj susedov. Možno ho nakoniec vyženú z ostrova. Teraz však v sebe nezniesol nič okrem pocitu šťastia.
