Jedna z najlepších súčasných austrálsko-britských autoriek ženských románov Tamara McKinley, ktorej knihy vychádzajú v mnohých krajinách vrátane Slovenska, sa vo svojej knihe Láska v plameňoch opäť vracia do austrálskeho vnútrozemia. Na pozadí tohto nehostinného, no krásneho kraja rozvíja strhujúcu ságu o láske, rodinných putách, utrpení, ale aj o odvahe a sile prekonávať nepriazeň osudu.
Strhujúca rodinná sága z austrálskeho vnútrozemia.
Rodina Becky Jacksonovej celé desaťročia vedie nemocnicu v odľahlej osade Morgan´s Reach uprostred buša. Keď sa Beckin manžel nevráti z vojny, mladá žena sa spolu so synom Dannym presťahuje do svojho rodiska a pokúsi sa začať odznova.
Morgan´s Reach je napriek svojmu drsnému čaru neveľmi súdržným spoločenstvom ľudí, kde platí, že krv nie je voda, a nevraživosť má hlboké korene. Obyvateľov osady navyše znepokojuje fakt, že už tri roky tam nepršalo. Nad krajinou visí hrozba ničivého požiaru a nemocnica sa dostáva do kritickej situácie. Jediná iskra môže za pár minút spáliť všetko, čo si ľudia tvrdo vydobyli, a odhaliť tajomstvá, ktoré mali navždy zostať skryté...
„Krásne, dojímavé a pútavé... Výnimočná kniha.“
Sunday Times
Oveľa skôr, ako do Austrálie prišli belosi, si aborigéni uvedomili dôležitosť ohňa, ktorý očisťuje a odstraňuje zvyšky starej vegetácie, a tak regeneruje, rozširuje a obnovuje kolobeh života v buši austrálskeho vnútrozemia.
Keď však požiar ohrozí rozľahlé a niekedy nejednotné spoločenstvo ľudí, prinesie nielen skazu a strach, ale ich aj prinúti sledovať spoločný cieľ – požiar zvládnuť a prežiť.
Po takomto požiari nastáva šanca zbaviť sa prastarej nenávisti, dávnej ľútosti či smútku, začať si odznovu budovať život a podporovať to, na čom záleží najviac. V popole minulosti totiž driemu zárodky nových začiatkov a nádej do budúcnosti, neskalená tým, čo jej predchádzalo.
„Krásne a dojímavé.
Už som zabudla, ako veľmi milujem takéto príbehy, pri ktorých mi tečú slzy potokom.“
Amazon, čitateľka Gill
Prečítajte si úryvok z knihy Láska v plameňoch:
Hlboké dunenie hromu sa rozliehalo nad pláňami vnútrozemia, obloha sa zatiahla búrkovými mračnami, nad vrchmi šľahali vidlicovité blesky a zrkadlili sa v nízkej hladine riek a jazierok. Panovala nesmierna horúčava, vzduch sa chvel elektrickými výbojmi mohutnej búrky, ktorá sa tvorila v juhozápadnej časti Morgan´s Reachu. Zúfalí farmári postávali na vyprahnutej pôde, hľadeli nahor na tie hrozivé mračná a modlili sa, aby tentoraz búrka prepukla a po troch dlhých rokoch čakania konečne prišiel dážď.
Morgan´s Reach jestvuje len vďaka prírodnému prameňu, ktorý vyteká aj v tých najsuchších rokoch. Malá osada pozostávajúca z ledva dvadsiatich obydlí leží hlboko vo vnútrozemí Queenslandu, ďaleko od hradskej na konci kľukatiacej sa poľnej cesty. Hlavná ulica je dlhá dva a pol kilometra a dosť široká, aby po nej prešiel volský záprah, no vedie iba k dobytčím a starým aborigénskym i zvieracím chodníčkom, ktoré pretínajú okolitý buš. Nijaké ukazovatele smeru k mestečku Morgan´s Reach tam nenájdete, pretože ľudia, čo žijú a pracujú na rozľahlých ovčích a dobytčích farmách, vedia, kde sa nachádza, a že vďaka jeho zemepisnej polohe zostáva pred cudzincami skryté.
Rhys Morgan, starý otec Rebeccy Jacksonovej, bol lekár, bádateľ, dobrodruh, mecenáš a excentrik, ktorý na túto odľahlú oázu naďabil už v roku 1889. Keď si uvedomil, že je to ideálne miesto na vybudovanie nemocnice, štyridsiate narodeniny oslávil položením základného kameňa nemocnice a pomenovaním osady po sebe. Potom potreboval už len manželku.
Gwyneth Daviesová mala dvadsať rokov a ustavične bola vystavená naliehaniu rodičov, aby sa vydala za niekoho, kto by podľa nich zvýšil ich prestíž v brisbanskej spoločnosti. Jej odhodlanie už začínalo ochabovať, keď na chodníku pred obchodom s textilom doslova vrazila do Rhysa Morgana. Za tú krátku chvíľku, kým si pozbierala veci a prijala jeho pozvanie na šálku čaju do blízkej kaviarne, sa Gwyneth stihla zaľúbiť.
Napriek dobrej výchove bola Gwyneth tvrdá Walesanka a nedala sa len tak ľahko zastrašiť vyhliadkou na život vo vnútrozemí, no vedela, že s týmto vzrušujúcim, energickým mužom po boku sa rúti do dobrodružstva.
Bola to však žena pevných zásad, a keď prvý raz zazrela chatrč z prútia a plechu, v ktorej mali podľa novomanžela bývať, dala mu veľmi jasne najavo, že to ani najmenej nemá v úmysle. Rhysa táto rázna mladá žena, s ktorou sa oženil, úplne ohromila, a hneď si uvedomil, že ak si ju chce udržať, musí postaviť skutočný dom. Gwyneth sledovala výstavbu obydlia prísnym okom až do najmenších podrobností, a keď sa presvedčila, že jej dom vyhovuje, rozložila nábytok, vysúkala si rukávy a vrhla sa do nového života plného výziev.
Nasledujúce desaťročia Gwyneth pracovala v nemocnici po Rhysovom boku, opatrovala chorých a utešovala ich pred smrťou. V tomto primitívnom prostredí znášala muchy a prach, naučila sa zvládnuť požiare, záplavy, horúčavy a suchá, vychovala šesť detí a presvedčila školský úrad, aby do malej školy, ktorú dala postaviť v centre mestečka, poslal učiteľa.
Rhys sa zblížil s troma zo svojich vnúčat, s Millicent, Rebeccou a Terenceom, a žil dosť dlho, aby spoznal aj pravnuka Dannyho. Dožil sa vysokého veku, deväťdesiatky, no napokon na jar roku 1939 podľahol drsným životným podmienkam a stresom svojej rozsiahlej praxe. Gwyneth takto prišla nielen o manžela, ale aj o najdrahšieho, najbližšieho priateľa a stále za ním smútila. No ďakovala Bohu, že odišiel v pokoji, s vedomím, že najstarší syn Hugh bude pokračovať v jeho celoživotnom diele a že Hughova manželka Jane a dcéra Rebecca mu budú stáť po boku.
Nemocnica sa od tých dávnych čias zmenila a služby, aké teraz ponúkala, boli oveľa modernejšie. Namiesto starej, polorozpadnutej chatrče na rozľahlom pozemku stála prízemná drevená budova, tienisté verandy a nazeleno natreté okenice ponúkali aj v tých najhorúcejších dňoch chládok a výhľad na poľnú cestu, ktorá vyúsťovala na hradskú. V nemocnici bolo jediné oddelenie, izolačka pre pacientov s infekčnými chorobami, vyšetrovňa s malou operačnou sálou pre akútne prípady, kuchyňa a kúpeľňa s toaletou. Lieky sa držali pod zámkou za masívnymi dverami a vysielačkou sa dalo spojiť so susednou usadlosťou, kde s rodičmi bývala Rebecca s deväťročným synom Dannym.
Rebecca zatvorila všetky okenice, aby dnu nepreniklo prudké poludňajšie slnko, takže na nemocničnom oddelení vládlo šero a relatívny chládok. Škrípajúci stropný ventilátor však horúčavu veľmi nezmierňoval, a keď chodila po oddelení, aby skontrolovala šiestich pacientov, v duchu si spravila poznámku, že ho musí dať naolejovať, kým niekoho nedoženie k šialenstvu.
Naškrobená zástera jej šušťala, keď v topánkach s gumenou podrážkou svižne prechádzala popri lôžkach. Zvyčajne neboli všetky lôžka obsadené, ale žiaden z týchto prípadov sa Leteckej zdravotníckej službe nezdal taký vážny, aby ho dala previezť do hlavnej nemocnice v Brisbane. Väčšina pacientov by mohla ísť na druhý deň domov. Keď sa ubezpečila, že pacienti sa po obede cítia dobre, nechala ich podriemkavať a vyšla na verandu.
Nad širokou poľnou cestou sa chvel horúci vzduch, ani lístok sa nepohol, taký bol ťažký, a bolo v ňom cítiť meď, čo ohlasovalo búrku. Eukalypty okolo takmer vyschnutého jazierka vädli, vtáky nespievali a slnko pražilo na strechy z vlnitého plechu a ostrovčeky žltnúcej trávy. Poriadne nepršalo už vyše troch rokov a hrozba požiarov narastala každým dňom, zatiaľ čo farmári na odľahlých dobytčích a ovčích farmách sa úporne snažili nakŕmiť a napojiť scvrkávajúce sa stáda.
Rebecca si rozopla horný gombík modro-bielych pásikavých šiat, vďačná, že nemá naškrobený golier a manžety, aké musela nosiť počas školenia v Sydney. Skontrolovala čas na hodinkách, pripnutých na náprsenke zástery, pozrela na tmavé mračná zbierajúce sa na západe a potom sa zahľadela na opustenú cestu, ktorá viedla cez malú osadu. Po Dannym nebolo ani stopy, hoci mu celkom jasne prikázala, že sa musí vrátiť do dvanástej. Ak to takto pôjde ďalej, pomyslela si zachmúrene, hrozí, že zmešká zajtrajšiu oslavu svojich narodenín.
Zahryzla si do pery, lebo si namrzene spomenula, ako ju dnes ráno odmietol počúvať, keď sa mu znovu pokúšala vysvetliť, že jeho otec Adam je mŕtvy a niet najmenšej nádeje, že sa vráti – a ako odpochodoval von a zatresol za sebou sieťové dvere. Zvyk jej syna potulovať sa bušom v nej vyvolával obavy – a najmä dôvod, prečo to robil. Dúfala, že teraz, keď začal chodiť do internátnej školy v Brisbane, z tejto posadnutosti vyrastie a uvedomí si, že to je len detská fantázia zrodená z hlbokej túžby – no zdalo sa, že sa nič nezmenilo, a že tieto školské prázdniny budú prebiehať rovnako ako predchádzajúce.
Rebecca dlho a úporne premýšľala, ako na Dannyho ísť – dokonca sa vybrala autom sto kilometrov na sever do Killigarthu, aby požiadala o radu svoju najlepšiu priateľku Amy Blakovú. Obe sa nachádzali v podobnej situácii, aj Amy bola vojnová vdova, jej manžel John zahynul v Malajzii tak ako Adam. Amy žila s rodičmi na ich dobytčej farme, takže rovnako ako Rebeccu aj ju rodina zahŕňala láskou a podporou, čo jej pomohlo prekonať bolestné obdobie trúchlenia a venovať sa výchove syna Georgea, rovesníka Dannyho. Ani múdra a rozvážna Amy jej však nevedela poradiť, a tak sa Rebecca občas cítila veľmi osamelá.
Nespokojná sama so sebou a s faktom, že sa začína ľutovať, Rebecca vyšla z tieňa verandy cez sieťové dvere a zbehla dolu schodmi do páliaceho slnka. Na vrtochy počasia vo vnútrozemí bola zvyknutá, pretože v Morgan´s Reachi sa narodila a strávila tu takmer celých tridsať rokov; bolo však smutné sledovať, ako milovanú záhradu jej matky pustoší dlhotrvajúce sucho.
Po vyschnutom trávniku zamierila k domu rodičov. Všimla si, že otcova dodávka je zaparkovaná pri schodoch. Strčila do sieťových dverí, ktoré chránili pred hmyzom verandu a dom. Od jej detstva sa tu veľa nezmenilo, nábytok bol odjakživa otlčený, záclony a koberce vyblednuté od slnka, no bol to domov – útočisko, kam sa s Dannym mohli uchýliť, keď bolo jasné, že Adam sa už z vojny nevráti.
