DUBLIN - Psychiatrické liečebne sa častokrát stávajú predlohou pre horory, v ktorých sa odohrávajú ilegálne medicínske pokusy a ľudí tu držia násilím v zvieracích kazajkách. Naomi má ale celkom inú skúsenosť. Prehovorila o tom, čo sa dialo, keď bola v takomto zariadení hospitalizovaná.
Väčšina z nás sa, našťastie, nikdy nedozvie, čo sa deje za zatvorenými dverami psychiatrie. Mladá Írka však tieto dvere pootvorila a porozprávala o tom, čo zažila, keď sa tam v vlani v lete po dobu šiestich týždňov liečila.
Naomi pred časom diagnostikovali cyklothymiu, tzv. chronickú poruchu nálady, kedy jej nálada kolíše medzi depresiou a naopak eufóriou. V deň hospitalizácie trpela silnou manickou epizódou a podľa svojho psychiatra predstavovala pre samú seba riziko. Halucinovala, počula hlasy a nemala tušenie, čo sa okolo nej deje, čo je realita a čo nie. "Keď ma prijali, dostavil sa nával emócií. Nekontrovateľne som plakala a mala som pocit, že mi šibe. Čakala som, že sa ocitnem v ústave plnom bláznov v kazajkách, ktorí kričia a sú násilní. Je to ale úplne inak. Boli tam pacienti, ktorí sa hrali monopoly, pozerali seriály a rozprávali sa spolu pri šálke čaju. Pekne ma privítali a uistili ma, že sa nemám čoho báť," spomínala pre Metro.co.uk.
Dievčinu umiestnili na izbu, na ktorej už ležala zhruba štyridsaťročná žena. Tá sa najprv hnevala, že sa musí o izbu deliť s niekým tak mladým, no časom sa obe skamarátili a sú v kontakte dodnes. Celkovo bola atmosféra na psychiatri veľmi pozitívna a priateľská. Na stenách viseli kresby, bola tam nádherná záhrada a ľudia. "Navzájom sme sa povzbudzovali, tancovali na pesničky z rádia, sestričky nám pomáhali, kedykoľvek sme to potrebovali."
Pacienti každý deň dodržiavali tú istú rutinu - raňajky, obed i večera v rovnakej miestnosti v ten istý čas a popritom kopec voľnočasových aktivít. Naomi užívala antipsychotické lieky, ktoré jej pomohli udržať si zdravý stav mysle. Ten ale dosiahla aj vďaka ostatným chorým kamarátom, ktorí sa vzájomne podporovali vo chvíľach, keď im bolo najťažšie.
Krátko pred prepustením Írke diagnostikovali bipolárnu poruchu. Vďaka liečbe sa jej ale darí, a tak sa mohla vrátiť domov. "Bola som na seba veľmi hrdá. Nemocnici vďačím za veľa, stala sa mojím bezpečným útočiskom. Pomohli mi uvedomiť si, že nie som šibnutá, len chorá. Ale najviac zo všetkého ma naučili, že netreba veriť všetkému, čo vidíte v televízii, že psychiatrie sa netreba báť. Vznikli na to, aby ľuďom ako ja pomáhali," dodala.
