BRATISLAVA - Ak by všetci poslanci v rokovacej sále parlamentu rešpektovali etiku, morálne normy a správali sa slušne, vôbec by sa o novele rokovacieho poriadku nemuselo uvažovať. Viacerí však vo svojom správaní nemajú zábrany, vnášajú do rokovacej sály rôzne vizuálne pomôcky, ktoré do nej nepatria, alebo si priamo počas rokovania vyrábajú vlastné videá na mobil.
„Som presvedčený, že takýmto spôsobom sa z parlamentu robí cirkus. Ak by to robili všetci, rokovanie sa zasekne a nebude možné byť konštruktívny,“ povedal pre TABLET.TV ústavný právnik a poslanec za Most–Híd Peter Kresák na margo pripravovanej novely rokovacieho poriadku. Ak chcú poslanci zaujať svojich voličov kontroverzným vizuálom, majú to podľa neho urobiť na svojej tlačovej konferencii, ale nie v rokovacej sále Národnej rady.
„Mám problém s vnášaním vecí do parlamentu. Celý názov tohto orgánu je odvodený z francúzskeho výrazu 'parler', čo znamená 'hovoriť'. Tvrdím, že v parlamente môžeme vystúpiť s emotívnym prejavom, možno sa dá použiť nejaký expresívny výraz, ale v parlamente máme vyjadrovať myšlienky slovne, máme argumentovať,“ povedal Kresák. „To, čo prináša dnešná doba a technika, že sa vnášajú veci do parlamentu a to vyjadrovanie sa podporuje rôznymi materiálmi, to nepovažujem ani za správne, ani za potrebné,“ dodal.
Už v minulosti podľa neho sporadicky chodili poslanci do rokovacej sály parlamentu s rôznymi manifestačnými nadpismi alebo so štátnym znakom, s veľkou štátnou zástavou. „Nebolo to správne ani v minulosti. Podľa mňa je skôr na škodu, že sa už v minulosti táto vec neriešila, pretože potom to nemá koniec. Keď dnes nemáme upravený zákaz takéhoto správania, tak sa môžem nahlas opýtať, že keď dnes je to takýto plagát alebo iný manifestačný predmet, zajtra to môže byť stádo oviec, ako sme to už videli na verejných priestranstvách, alebo to môže byť kopa hnoja. Takéto veci nemajú miesto v rokovacej miestnosti,“ zdôraznil Kresák.
Nesúhlasí ani s rozbiehajúcou sa praxou niektorých poslancov vyrábať priamo v rokovacej sále NR SR vlastné videá na mobil či priame prenosy na sociálne siete. „Nechcem menovať, ale je všeobecne známe, že poslanci dvoch politických strán sú práve známi tým, a vyzerá to tak, že je to naschvál tak robené, že jeden z nich provokuje a druhý stojí za jeho chrbtom a točí reakcie toho, koho jeho kolega provokuje. To je tiež činnosť, ktorá podľa mňa absolútne nie je v súlade s etickými a morálnymi normami a nie je slušná,“ povedal Kresák.
„Je to také kampaňovanie. Opäť sa to zvrháva na divadlo. Môžeme sa baviť o tom, ako zabezpečiť verejnoprávne prenosy z parlamentu. Ale nie je to dôvod na to, aby sa poslanci snažili takto dopĺňať alebo nahrádzať oficiálne záznamy,“ zdôraznil.
Takéto správanie poslancov, zvlášť ak je doplnené urážlivými osobnými útokmi na politických oponentov, podľa neho negatívne pôsobí na voličov, ktorí to začínajú považovať za etalón správania a sami sa správajú podobne. V tejto súvislosti spomenul nedávny hrubý a nenávistný slovný útok dvoch mužov na expremiéra Mikuláša Dzurindu. Novela rokovacieho poriadku je podľa Kresáka zatiaľ v štádiu úvodných diskusií, reálne by mohla byť schválená niekedy v októbri a novembri, s účinnosťou od 1. januára 2017. „Nemyslím si, že je dôvod na skrátené konanie a myslím si, že to ani nehrozí,“ poznamenal.
Osobne by privítal, keby novela okrem riešenia problémov s vnášaním vecí do rokovacej sály, neslušného správania poslancov či výroby vlastných videí riešila aj vznik parlamentnej stráže, ktorá by mala ako jediná právomoc fyzicky zasahovať voči poslancom. Aj dnes má totiž predseda parlamentu právo v určitých prípadoch vykázať poslanca zo sály, nemá však žiadny inštrument, ako tento príkaz realizovať, ak ho poslanec nerešpektuje. „V minulom volebnom období to bolo napríklad v súvislosti s ťahaním sa o maketu premiéra Roberta Fica,“ spomína Kresák.
Parlamentná stráž je podľa neho bežný inštrument v mnohých štátoch, vrátane USA a Veľkej Británie, a ak je to potrebné, tak aj reálne zasahuje. „Poslanec by mal zniesť aj určité zásahy, ktoré súvisia so zabezpečením výkonu jeho poslaneckej funkcie. Nevidím problém v tom, aby parlamentná stráž, ktorá by sa mala podľa môjho názoru zriadiť ako orgán, ktorý výsostne patrí pod kompetenciu predsedu Národnej rady alebo predsedajúceho jednotlivých schôdzí, bola oprávnená aj fyzicky zasiahnuť voči poslancovi, ktorý nerešpektuje buď písané pravidlá, alebo rokovací poriadok, respektíve sa v sále správa neslušne a napriek výzve od tohto správania neupustí,“ povedal Kresák.
Na druhej strane je skeptický k myšlienke podpredsedu parlamentu Bélu Bugára (Most-Híd), podľa ktorého by sa mohlo uvažovať aj o obmedzení dĺžky rozpravy podľa rakúskeho vzoru. Diskusiu o tom, že by bolo možné časovo limitovať opakované neúspešné zvolávanie mimoriadnych schôdzí NR SR s cieľom odvolávať konkrétneho ministra podobne, ako je to v prípade neschválenia konkrétneho návrhu zákona, Kresák zatiaľ v kuloároch nezachytil. Osobne by však takúto zmenu považoval za problém.
V diskusii sa vyjadril aj k rozhodnutiu prezidenta Andreja Kisku nevymenovať do funkcie ústavného sudcu ani jedného z kandidátov, ktorých mu ešte v minulom volebnom období zvolil parlament. Kresák nesúhlasí s názormi tých právnikov, podľa ktorých je prezident povinný vymenovať jedného z dvoch kandidátov ponúknutých parlamentom.
„Môj osobný názor je, že prezident má právo konečného slova. Vzhľadom na význam a postavenie Ústavného súdu je nesprávne a nemožné, aby sa sudcovia Ústavného súdu vyberali iba jedným orgánom, teda iba Národnou radou,“ uviedol. „V tejto výnimočnej situácii dokonca jedným orgánom a jednou stranou, ktorá má v tom orgáne absolútnu väčšinu. Reakcia prezidenta z tohto pohľadu je prirodzená, nie kvôli tým menám, ale kvôli tomu, že chcel do toho vstúpiť ako ďalší ústavný orgán, ktorý sa podieľa na kreovaní toho tretieho,“ dodal.
Na druhej strane jedným z dôsledkov rozhodnutia prezidenta je, že Ústavný súd má namiesto 13 len desať sudcov, čo logicky vedie k predlžovaniu súdnych konaní. Okrem toho, plénum súdu rozhoduje väčšinou siedmich sudcov, ktorú je pri celkovom počte desiatich ťažšie zabezpečiť, takže je vyšší počet prípadov zamietnutých z procesných dôvodov. „Samozrejme, Ústavný súd je v tomto prípade ten, ktorý ťahá za kratší koniec. Platí, že keď má plénum rozhodnúť, musí rozhodnúť väčšina z ústavného počtu trinástich sudcov. Ústavný súd v počte desiatich musí fungovať pomalšie,“ konštatoval Kresák, ktorý neočakáva skoré vyriešenie tejto problematickej situácie.