Nemecké dievča neplače je remeselne veľmi dobre napísaný príbeh, už štvrtý od Michaely Elly Hajdukovej. Výborne nám priblížila strašné skutky členov organizácie Lebensborn, najmä únosy zahraničných detí na germanizáciu. Nečakané zápletky, tajomstvá, láska i prekvapenia – príbeh z druhej svetovej vojny, ale aj zo súčasnosti.
Ľudia sú ako domy. Majú veľa svetlých aj tmavých kútov, zatvorených dverí a svoju trinástu komnatu.
Nemecké dievča neplače je príbeh o tom, čo sa stane, keď sa rozhodneme niektoré dokorán otvoriť.
Markus a Emma vyzerajú navonok ako úplne bežný zaľúbený pár. Pracujú však pre tajnú organizáciu, ktorá vznikla po vojne ako pocta súrodencom Schollovcom (Die Weiße Rose – Biela ruža). Organizácia odhaľuje vojnové zločiny a zločincov.
Narazia na veľmi dôležitý objav, ale zároveň odhalia inú organizáciu, ktorá je nebezpečná a chce zostať utajená. Všetky stopy vedú k Lebensbornu – nacistami vytvorenému projektu, ktorého cieľom bolo, na základe nacistickej ideológie o rasovej hygiene, zvýšiť počet árijských detí vrátane detí pochádzajúcich z mimomanželských zväzkov. Lenže tam sa ciele nekončili. Svetlovlasé a modrooké deti v nacistami okupovaných krajinách neunikli záujmu a chápadlám vznikajúcej Tretej ríše.
Za mnohé odhalenia sa však platí životom a čas môže ukryť všetko, čo sa kedy stalo.
Stopy minulosti sa ale nikdy nedajú celkom vymazať, a preto pokojný život Slovenky Lucie naruší nečakané rodinné tajomstvo.
Ako veľmi zmení jej život pátranie po pravých rodičoch? Nájde to, čo hľadá? A zvládne skutočnosť, že odhalila omnoho viac?
Zistí, že s tým má niečo spoločné jej priateľka z Nemecka, Liesel. Obe sa púšťajú do nebezpečných vôd minulosti, ktoré mali pochovať celé životy, priateľstvá, ľudskú identitu aj všetky vyplakané slzy.
V príbehu sa prelínajú osudy viacerých zaujímavých postáv. Emma a Markus pátrajú po nacistoch a ich zločinoch. Dievča menom Frieda odhaľuje svoju dušu v denníkových zápiskoch, ktoré našla. Slovenka Lucia zasa hľadá svoje korene.
Začítajte sa do novinky Nemecké dievča neplače:
Prológ
Keď si prezerám svoje staré zápisky, rozmýšľam, ako veľmi bolo to dievča, ktoré ich písalo, iné. To dievča ešte stále patrilo do sveta s mojou mamičkou, rodinou a rodnou rečou. Trvalo niekoľko mesiacov, kým som znova otvorila zošit a písala. Hanbím sa, tak veľmi sa hanbím. Zabúdam svoju rodnú reč. Chce sa mi plakať, že som túto vetu napísala. Neviem po sebe dokonca prečítať svoje prvé zápisky. Slová mi unikajú, sú mi neznáme, nepoznám ich význam. Trápi ma to a mávam z toho zlé sny. Niekedy, keď som doma sama, skúšam nahlas hovoriť po česky, ale už to neviem. Pamätám si ešte slová, veľa slov, ale vety niekam zmizli. Azda som už naozaj Nemka?
1.časť
Vtáčatko a biele ruže
1. kapitola
Mníchov, november 1988
Zhlboka a rýchlo dýchala studený zimný vzduch, ktorý sa do nej zaprel, hneď ako vyšla von. Vedela, že nemá veľa času, a tak sa dych okamžite snažila upokojiť. Opatrne posunula nohu doľava a modlila sa, aby nebola kamenná rímsa zvetraná až tak, aby pod ňou pukla. Len štyri kroky, opakovala si v duchu. Vzápätí sa pošmykla na drobných kamienkoch, ale v poslednej chvíli sa ľavou rukou zachytila hromozvodu. Prudko vydýchla a čo najpomalšie sa otočila. Teraz stála čelom k stene. Chvíľu držala hromozvod a potom potichu zliezla na rímsu spodného okna. Odtiaľ
to bolo jednoduchšie.
Hneď ako nečujne zoskočila do trávy, na perách sa jej rozžiaril víťazoslávny úsmev. Ktosi ju však hneď potiahol za ruku do kríkov.
„Tak ako?“ v mužových očiach čítala strach a otázky.
„Neboj sa,“ pohladila ho po zarastenej tvári a vtisla mu roztopašný bozk. Silno ju objal a znova si v duchu nadával, že jej také šialenstvo dovolil urobiť.
„Je mi už hrozná zima,“ vytisla zo seba, keď z nej opadol adrenalín.
„Och, jasné, prepáč, miláčik,“ vyzliekol si kabát a okamžite ju doň zabalil. „V tej uniforme sestričky si naozaj chutná,“ žmurkol na ňu a potom sa obaja pustili cez kríky na chodník.
„Do riti! Do riti! Do riti!“
Hneď ako na nich padlo mesačné svetlo, zahliadli pri aute šeptom nadávajúceho Hermanna. Nadávky spustil v momente, ako ich zazrel. Odhodil na zem ohorok z cigarety a zašliapol ho. „Už mám tých vašich samostatných akcií až po krk! Šľak ma z vás trafí... Nehovor mi, že to vyšlo,“ zarazil sa pri pohľade na Emmino papiermi prepchané oblečenie.
Rozhalila kabát, lebo to bolo omnoho rýchlejšie ako akékoľvek vysvetľovanie. Zasmial sa a neveriaco krútil hlavou. „Vyšlo, všetko ti poviem, len už poďme preč, lebo zamrznem.“
Markus jej otvoril dvere a ona rýchlo vkĺzla dnu. O minútu neskôr sa policajné auto stratilo v tmavej noci.
Zobudilo ju slnko. A prsty na jej nahom chrbte.
„Dobré ráno!“ pobozkal ju na plece. Ona sa k nemu pritúlila a zamrmlala pozdrav do jeho hrude. „Už je osem,“ pripomenul jej nerád. Spali len slabé štyri hodiny. Musel však ísť do práce. A Emma mala tiež povinnosti. Vtisla mu bozk medzi tmavé chĺpky a neochotne sa vysúkala spod paplóna.
Pretrela si oči a nahá prešla niekoľko krokov do kúpeľne.
„Raz ma zabiješ,“ zaboril hlavu do vankúša. Zasmiala sa a pred dverami zastala.
„To by bola škoda,“ poslala mu vzdušný bozk a zmizla vnútri.
„Ako to vlastne včera šlo?“ snažil sa rýchlo zmeniť tému.
„Viac než dobre,“ počul ju, keď pustila vodu.
„Takže sa tam už nemusíš vrátiť. Odľahlo mi, mal som o teba obrovský strach. Viem, že je to len starec, ale aj tak.“
„Naopak, drahý. Ešte sme len začali,“ zastavila vodu a v župane sa vrátila k nemu.
„Čo si to povedala?“ posadil sa na posteli.
„To, čo som včera vzala, je nič oproti tomu, čo som objavila.
Zlatá baňa. Toto je iba začiatok. Ten starec je obrovská ryba a jeho rybník je stoka plná cennej špiny. Som o tom presvedčená.“
Otvoril ústa, ale nevedel, čo má povedať. Napokon sa len posunul bližšie k nej a pevne ju zovrel. „Zomriem od strachu.“
Objala ho. „Ja viem. Ale neboj sa. Je neškodný. Už je neškodný.“
„Prečo si vlastne skákala z okna, keď sa tam plánuješ vrátiť?“ pozrel sa na ňu, ale vzápätí sa uškrnul. Ako dobre ju poznal.
„Bolo to dobrodružstvo,“ zasmiala sa.
Knihu nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma>>