Agatha Christie a Puknuté zrkadlo

Malebná dedinka Mary St. Mead je oázou pokoja. Tak ju vníma aj jedna z najstarších obyvateliek slečna Marplová, a preto sa tu rozhodne usadiť aj známa herečka Marina Greggová. V Gossingtonskom sídle by chcela zabudnúť sa osobnú traumu.

Nie je to však ľahké, keďže tu postupne zavraždia troch ľudí. Je to iba omyl vraha, ktorý chcel pripraviť o život úspešnú herečku, čo menila manželov ako na bežiacom páse?
Alebo sa kľúč skrýva v minulosti obetí, nemenej temnej, ako je Marinina?

Slečna Marplová rozpletá klbko citov, vášní a ľudských vzťahov rovnako šikovne, ako pletie svetre na posiedkach so známymi, kde vytiahne z ľudí aj to, čo vonkoncom nechceli povedať.

Inšpiráciou pre Puknuté zrkadlo bola rovnako ako pri Vraždách v Orient-Exprese skutočná tragická udalosť. Nebudeme však o nej viac písať, pretože by výrazne prezradila zápletku príbehu. Táto kniha je ako posledná situovaná do bydliska Jane Marplovej. V ďalších príbehoch so slečnou Marplovou síce padne o St.Mary Mead zmienka, ale dej zavedie slečnu inam.

Začítajte sa do detektívky Puknuté zrkadlo:

Slečna Marplová rozčúlene vykríkla. Zasa jej ušlo očko. A nielen to, ušlo jej už dávnejšie. Prišla na to až teraz, keď musí začať uberať krčný výstrih a rátať očká. Vzala si voľnú ihlicu, naklonila pletenie bližšie k svetlu a ustarostene si ho prezerala. Ani nové okuliare jej už nepomáhajú. A to preto, uvažovala, že nadišiel čas, keď ani oční špecialisti s tými svojimi prepychovými čakárňami, modernými prístrojmi, oslepujúcimi svetlami, ktoré vám namieria do očí, a s vysočiznými poplatkami, aké vám naúčtujú, už pre vás nemôžu veľa spraviť. Trochu nostalgicky spomínala, aký dobrý zrak mala ešte pred niekoľkými (no, možno nie tak celkom pred niekoľkými) rokmi. Z výhodného stanovišťa v záhrade, skade bolo vidieť všetko, čo sa odohrávalo v St. Mary Meade, bystrému oku slečny Marplovej takmer nič neuniklo. A cez okuliare, ktoré používala na pozorovanie vtákov (záujem o vtáky sa ukázal veľmi užitočný), mohla vidieť... Myšlienky jej zaleteli do minulosti. Ann Protheroeová v letných šatách kráča popri farskej záhrade. A plukovník Protheroe, chudák, veľmi nudný a nepríjemný človek, len čo je pravda – no aby ho takto zavraždili... Potriasla hlavou a v duchu si vybavila Griseldu, farárovu peknú mladú ženu. Drahá Griselda – veľmi verná priateľka – rok čo rok vianočný pozdrav. Z jej rozkošného bábätka už vyrástol mocný mladý muž, má veľmi dobré zamestnanie. Žeby strojný inžinier? Vždy veľmi rád rozoberal mechanické vláčiky. Za farou bol prielaz, potom poľná cesta a vzadu na lúkach sa pásol dobytok farmára Gilesa, tam, kde teraz – teraz...

Nová štvrť.

A prečo vlastne nie? spýtala sa slečna Marplová prísne. Jednoducho to muselo prísť. Nové domy boli potrebné, aj ich dobre postavili, aspoň tak počula. Bolo to „plánovanie“, či ako to volajú. No za nič na svete nevedela pochopiť, prečo každú ulicu pomenovali dvorom. Aubreyho dvor, Longwoodov dvor, Grandisonov dvor a kopa ďalších. A pritom to vôbec neboli dvory. Slečna Marplová vedela veľmi dobre, čo je dvor. Jej strýko bol kanonikom v chichesterskej katedrále. Ako dieťa bola uňho a videla kláštorný dvor.

Bolo to podobné, ako keď Cherry Bakerová volala prepchatý starosvetský salón slečny Marplovej hala. Slečna Marplová ju jemne opravila: „To je salón, Cherry.“ A Cherry, pretože bola mladá a milá, usilovala sa zapamätať si to, hoci bolo jasné, že sa jej zdá smiešne používať slovo salón, a napokon sa jej vždy vyšmyklo hala. Len celkom nedávno pristúpila na kompromis a hovorila o obývačke. Slečna Marplová mala Cherry veľmi rada. Cherry, ináč pani Bakerová, bývala v novej štvrti. Patrila k armáde mladých manželiek, ktoré nakupovali v samoobsluhe a prechádzali sa s kočíkmi po tichých uličkách v St. Mary Meade. Boli elegantné a dobre sa obliekali. Vlasy mali samá vlnka a kučierka. Smiali sa, rozprávali a pokrikovali jedna na druhú. Pripomínali kŕdeľ šťastných vtáčikov. Keďže nevedeli odolať zákerným nástrahám, aké so sebou prináša nákup na pôžičku, boli večne bez peňazí, hoci ich manželia dobre zarábali; a tak chodili pomáhať do domácností alebo variť. Cherry rýchlo a dobre varila, bola inteligentná, dobre vybavovala telefonáty a hneď si všimla každú nepresnosť v obchodníckych účtoch. Dosť nerada prevracala matrace a pokiaľ ide o umývanie riadu, slečna Marplová teraz prechádzala cez kuchynské dvere s odvrátenou hlavou, len aby nemusela vidieť Cherrinu metódu, podľa ktorej nahádzala špinavý riad do drezu a nasypala naň kopu čistiaceho prostriedku. Slečna Marplová nenápadne stiahla z obehu starú worcesterskú čajovú súpravu a odložila ju do rohového príborníka, odkiaľ ju vyberala len pri zvláštnych príležitostiach. Namiesto nej kúpila moderný servis s bledosivým vzorom na bielom podklade, bez zlatej ozdoby alebo čohokoľvek iného, čo by sa dalo v dreze poškodiť.

Aký to bol rozdiel v porovnaní s minulosťou... Napríklad verná Florence, vzor ideálnej slúžky – a potom Amy, Clara a Alice, tie chutné malé slúžtičky, ktoré prišli zo Sirotinca svätej viery, aby sa zacvičili, a potom šli ďalej na lepšie platené miesta. Niektoré z nich boli trochu naivné, veľmi často hovorili fufnavo, a Amy, tá bola vyslovene slabomyseľná. Klebetili a trkotali s ostatnými slúžkami v dedine a chodili sa prechádzať s pomocníkom z obchodu s rybami, s pomocným záhradníkom z panského sídla alebo s niektorým z mnohých pomocníkov pána Barnesa, obchodníka s potravinami. Slečna Marplová na ne s láskou spomínala a myslela pritom na všetky tie vlnené kabátiky, ktoré neskôr uplietla pre ich deti. Nevedeli dobre telefonovať, a už vôbec nie rátať. Na druhej strane zase vedeli poriadne umyť riad a postlať. Boli šikovné, i keď nevzdelané. Čudné, že v dnešných časoch posluhujú v domácnostiach vzdelané dievčatá. Zahraničné študentky, aupairky, cez prázdniny zase študentky z univerzít alebo mladé vydaté ženy ako Cherry Bakerová, ktoré bývajú v nových štvrtiach vo falošných dvoroch.

Prirodzene, ešte vždy sa nájdu ľudia ako slečna Knightová. Táto posledná myšlienka prišla nečakane, keď sa pod krokmi slečny Knightovej, ktorá chodila v izbe nad jej hlavou, výstražne rozcinkali lampy na rímse kozuba. Vyzeralo to, že slečna Knightová si už odpočinula a čoskoro sa vyberie na svoju popoludňajšiu prechádzku. O chvíľu sa príde spýtať slečny Marplovej, či jej nemá dačo priniesť z mesta. Myšlienka na slečnu Knightovú vyvolala v mysli slečny Marplovej zvyčajnú reakciu. Prirodzene, drahý Raymond (jej synovec) sa zachoval veľmi šľachetne a slečna Knightová bola tá najláskavejšia osoba na svete, ale posledná bronchitída ju naozaj oslabila, takže doktor Haydock veľmi rozhodne vyhlásil, že nesmie ostať v dome sama, nestačí, ak je niekto pri nej iba cez deň, ale... Tu sa zarazila. Nemalo zmysel dokončiť myšlienku, ktorá pokračovala: „Keby to len mohol byť niekto iný, a nie slečna Knightová.“ No v dnešných časoch si staršie dámy nemôžu veľmi preberať. Oddané slúžky vyšli z módy. Pri vážnom ochorení si môžete s veľkými výdavkami a ťažkosťami zaobstarať riadnu nemocničnú ošetrovateľku alebo môžete ísť do nemocnice. No keď prejde kritická fáza choroby, ste vydaní napospas takýmto slečnám Knightovým.

V podstate, uvažovala slečna Marplová, takéto slečny Knightové majú len jednu jedinú chybu: vedia strašne liezť na nervy. Sú veľmi milé, súcitia so svojimi zverencami, spĺňajú ich želania, sú k nim prívetivé a veselé, skrátka, zaobchádzajú s nimi ako s duševne zaostalými deťmi.

No ja, povedala si slečna Marplová, hoci som možno stará, rozhodne nie som duševne zaostalé dieťa.

V tej chvíli slečna Knightová, trochu zadychčaná ako zvyčajne, bodro vyrazila z izby. Bola to vysoká päťdesiatšesťročná žena s trochu ochabnutým svalstvom; mala svetlé šedivejúce vlasy upravené do zložitého účesu, okuliare, dlhý tenký nos a pod ním dobromyseľné ústa a nevýraznú bradu.

„Tak tu sme!“ zvolala s hlučnou veselosťou, ktorou chcela spríjemniť a oživiť smutný podvečer staroby. „Dúfam, že sme si dobre pospinkali?“

„Ja som plietla,“ odvetila slečna Marplová s ľahkým dôrazom na jednotnom čísle, „a spadlo mi očko,“ pokračovala, zahanbene a znechutene sa priznávajúc k svojej nešikovnosti.

„Ach jaj,“ povedala slečna Knightová. „Nuž čo, hneď to napravíme, no nie?“

„Vy to napravíte,“ požiadala ju slečna Marplová. „Ja to, bohužiaľ, neviem.“

Mierna trpkosť v jej hlase ostala bez odozvy. Slečna Knightová ako vždy veľmi dychtila pomôcť.

„Tak,“ ozvala sa po chvíli. „Nech sa páči, drahá. Už je to v poriadku.“

Hoci slečna Marplová nemala nič proti tomu, keď ju drahá (alebo dokonca holúbok) oslovovala predavačka zeleniny a ovocia alebo dievča v papiernictve, veľmi ju rozčuľovalo, keď ju tak oslovila slečna Knightová. To bola ďalšia z vecí, ktoré musia znášať staršie dámy. Spôsobne sa slečne Knightovej poďakovala.

„A teraz už pôjdem na svoju maličkú prechádzočku,“ vyhlásila slečna Knightová veselo. „Nebudem dlho preč.“

„Prosím vás, nech vám ani na um nezíde ponáhľať sa,“ namietla slečna Marplová zdvorilo a úprimne.

„Nerada by som vás nechala pridlho osamote, drahá, mohli by ste sa nudiť.“

„Naozaj mi to nebude prekážať,“ ubezpečovala ju slečna Marplová. „Možno si trochu,“ zatvorila oči, „zdriemnem.“

„Správne, drahá. Nemám vám niečo kúpiť?“

Slečna Marplová otvorila oči a uvažovala.

„Mohli by ste zájsť k Longdonovi a opýtať sa, či sú už hotové tie záclony. A hádam by som potrebovala ešte jedno klbko modrej vlny od pani Wisleyovej. A z lekárne škatuľku pastiliek z čiernych ríbezlí. A vymeňte mi knihu v knižnici – ale nech vám nedávajú nič, čo nie je na mojom zozname. Tá posledná kniha bola príšerná. Vôbec som ju nemohla čítať.“

Podala jej Prebúdzanie jari.

„No toto! Nepáčila sa vám? Myslela som, že budete nadšená. Taký pekný príbeh.“

„A ak vám to nie je priďaleko, hádam by ste mohli zájsť až k Hallettovi a pozrieť sa, či nemá šľahače na vajíčka, tie, čo sa nimi šľahá zhora nadol, nie tie s otáčavou rúčkou.“

Veľmi dobre vedela, že nič také nemajú, ale Hallettov obchod bol najďalej. „Ak to všetko nie je priveľa...“ zamrmlala.

„Vôbec nie. Bude mi potešením,“ odpovedala slečna Knightová so zvyčajnou úprimnosťou.

Slečna Knightová vášnivo rada nakupovala. Bolo to pre ňu rovnako dôležité ako dýchanie. Mohla pritom stretnúť známych, porozprávať sa, poklebetiť si s predavačmi, poprezerať si rozličný tovar v rozličných obchodoch. Tejto príjemnej činnosti sa mohla venovať dosť dlho a nemusela mať pocit viny, že jej povinnosťou je ponáhľať sa nazad.

Slečna Knightová ešte raz pozrela na krehkú starú dámu, ktorá pokojne odpočívala pri okne, a radostne sa vydala na cestu.

Slečna Marplová počkala niekoľko minút, či sa slečna Knightová náhodou nevráti po nákupnú tašku, peňaženku alebo vreckovku (bola veľmi zábudlivá a často sa musela vracať), a aj preto, aby sa zotavila z ľahkej duševnej únavy vyvolanej vymýšľaním toľkých nepotrebných vecí, o ktoré požiadala, potom rezko vstala, odhodila pletenie a cieľavedome vyšla z izby do predsiene. Z vešiaka zvesila letný plášť, zo stojana vzala paličku a prezula sa z papúč do pevných vychádzkových topánok. Potom vyšla z domu bočnými dvermi.

Potrvá jej to najmenej poldruha hodiny, odhadla v duchu slečna Marplová. Určite – pri toľkých ľuďoch z novej štvrte, čo teraz nakupujú.

Slečna Marplová si v duchu predstavila slečnu Knightovú, ako sa u Longdona predčasne informuje o záclonách. Jej predpoklad bol pozoruhodne presný. Práve v tej chvíli slečna Knightová zvolala: „Pravdaže, bola som si istá, že ešte nebudú hotové! No keď o tom stará pani hovorila, prirodzene, sľúbila som jej, že sa zastavím a opýtam sa. Chudáci starí ľudia, tak málo vecí ich už vie potešiť. Treba im urobiť po vôli. A stará pani je taká zlatá. V poslednom čase trocha upadla, ale to sa dalo čakať, jej telesné a duševné schopnosti postupne slabnú. No tamtá látka je naozaj pekná. Máte ju aj v iných farbách?“

Prešlo príjemných dvadsať minút. Keď slečna Knightová konečne odišla, staršia pomocná predavačka pohŕdavo poznamenala: „Tak teda upadá? Uverím tomu, až keď to uvidím na vlastné oči. Starej slečne Marplovej to vždy dobre myslelo, a stavím sa, že jej to myslí aj teraz.“ Vzápätí sa začala venovať mladej žene v priliehavých nohaviciach a tričku z plachtoviny, ktorá si pýtala krabmi potlačené voskované plátno na záves do kúpeľne.

Pripomína mi Emily Watersovú, pomyslela si slečna Marplová s uspokojením, aké pociťovala zakaždým, keď sa jej podarilo prirovnať nejakého človeka k niekomu z minulosti. Presne ten istý vrabčí mozog. Počkajme, čo sa stalo s Emily?

Usúdila, že vlastne nič. Raz sa takmer zasnúbila s jedným kaplánom, ale po niekoľkoročnom vzájomnom porozumení sa rozišli. Potom slečna Marplová pustila svoju ošetrovateľku z hlavy a začala si všímať okolie. Rýchlo prešla cez záhradu a kútikom oka si stačila všimnúť, že Laycock zrezal staromódne ruže spôsobom vhodnejším pre čajové hybridy, no vôbec ju to nezarmútilo ani jej to nepokazilo lahodný pôžitok z toho, že ušla a že podniká výlet na vlastnú päsť. Mala príjemný pocit dobrodruha. Zahla doprava, prešla farskou bránkou, dala sa cestičkou cez farskú záhradu a vyšla napravo od cesty. Na mieste niekdajšieho prielazu boli teraz železné otáčavé vrátka a za nimi asfaltový chodník. Viedol k peknému mostíku nad potokom. A na druhej strane potoka, tam, kde sa kedysi rozprestierali pastviny s pasúcimi sa kravami, bola nová štvrť.

Knihu nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma>>