WASHINGTON - Vo väčšine Spojených štátov sú nesmierne populárne akcie, na ktorých vystupujúci rozprávajú príbehy, pričom čím ďalej tým viac ľudí platí za to, aby ich videli a počuli oznamovať na pódiu svoje intímne zážitky. Nie sú však niektoré z nich až príliš intímne? pýta sa spravodajský server BBC News.
Miestnosť plná cudzích ľudí čaká. Graham Campbell je v zákulisí, sem-tam sa prejde pod svietiacim nápisom "východ" a niečo si hundre. Keď mu konferenciér dá pokyn, aby vystúpil na javisko, prizná, že má hrozný strach. To však nie je nijako prekvapujúce vzhľadom na to, že sa práve chystá 1200 ľuďom v publiku rozprávať o svojej zahanbujúcej návšteve lekára, ktorá skončila gumovou rukavicou uviaznutou v jeho análnom otvore. "Bol to príšerný zážitok," hovorí 38-ročný bývalý policajt, ktorý teraz pracuje ako konzultant.
Ale nebude prvým, kto v tento večer na javisku rozprával niečo krajne osobné. Témou dnešných príbehov sú zážitky zo života, kedy človek konal naivne a urobil chybu. A tak jedna žena rozprávala, ako omylom odpovedala na inzerát a získala prácu prostitútky. Iný rečník zas vykreslilo, ako ho prichytili, keď predával drogy stovke spolužiakov a ako bol odsúdený. A istá učiteľka, ktorá sa do USA vrátila po tom, čo pracovala v Británii, sa s divákmi podelila o zážitok z opileckej noci s kolegami, kedy si objednala sexuálne hračky za stovky libier, a ráno zistila, že objednávku nemožno zrušiť.
Môže sa zdať, že informácie, ktoré by sotva mohol chcieť niekto oznamovať cudzím ľuďom. Podľa Campbella ale rozprávači po prednesení týchto príbehov pred divákmi získavajú pocit, že ich druhí chápu a bezvýhradne neodsudzujú. "Ak sa niekomu páči môj príbeh, potom sa mu páči súčasť mňa samého, a to je vždy príjemný pocit," povedal.
Večer, ktorý usporiadala skupina StoryDistrict, je časťou širšieho trendu oživeného záujmu o rozprávanie príbehov v USA. Jeho priekopníkom bola napríklad organizácia The Moth založená v New Yorku v roku 1997, a od tej doby sa hnutie rozprávačov životných príbehov rozrástlo z malých skupiniek schádzajúcich sa v obývacích izbách a malých kaviarňach do vypredaných vystúpení vo veľkých divadlách. A navyše sa rozšírilo naprieč anglofónnym svetom napríklad až do Austrálie.
Poslednou akciou The Moth vo Washingtone bol večer voľného mikrofónu, kedy mohol ktokoľvek vystúpiť bez predbežnej prípravy či prihlásenia. Avšak nie všetky príbehy boli rozprávané rovnako dobre a niektoré vyniesli na svetlo sveta nepríjemné témy vrátane zranenia mozgu, rasizmu či školského šikanovania. Niektorých rečníkov bolo navyše ťažké počúvať, pretože ich príbehy boli viac trápne ako zábavné. "Vždy existuje nebezpečenstvo, že príbeh skĺzne od zábavného rozprávania k osobnej terapii," vysvetľuje Steven Henegar z vedenia Národnej siete rozprávačov. On osobne namiesto svojich zážitkov radšej rozpráva mýty a folklórne príbehy. Rozprávanie príbehov môže byť terapeutické, ale zároveň chcú diváci dostať protihodnotu za svoje peniaze a nielen, aby počúvali problémy iných ľudí.
Preto sa rozprávači musia snažiť udriť na tú správnu strunu, a ako sa zdá, Grahamovi sa to podarilo. Keď konečne prekonal strach a postavil sa pred mikrofón, začal opatrným opisom toho, ako si našiel v stolici krv a začal sa báť, že by mohol mať rakovinu hrubého čreva. Hanblivo pripustil, že lekárku si vybral preto, že bola atraktívna, a to už sa začali diváci smiať. A keď sa dostal k okamihu, keď mu jej ruka uviazla v zadku, pretože z nervozity stiahol zvierač, vybuchol publikum hurónskym smiechom. Príbeh mal nakoniec šťastný koniec, teda svojím spôsobom. Rukavicu sa podarilo bezpečne vytiahnuť. Rakovina sa nepotvrdila, išlo o hemoroidy.
