Myseľ ako miestnosť

V trinástich rokoch mu totiž diagnostikovali vážnu formu autizmu a v rovnakom čase napísal aj knihu. Ako uvádza, chcel by prispieť k osvete a predstaviť nám niekoľko negatívnych javov súvisiacich s autizmom. Vysvetľuje „záhadné“ správanie sa autistov a dokazuje, že im nechýba humor ani fantázia.

            Prvým pozitívom knihy je stručnosť. Nepodáva ucelený príbeh, ale súhrn výstižných rád a vysvetlení, ktoré čitateľa jednoducho uvedú do autistického sveta. Na príkladoch z každodenného života sa tak dá pochopiť, prečo autisti robia to, čo robia.

            Skúste si napríklad predstaviť, že ste stratili schopnosť rozprávať, usporadúvať svoje myšlienky a všetko sa vám v hlave pomiešalo, rovnako ste stratili schopnosť vnímať čas: „Vaša myseľ je ako miestnosť, v ktorej vyhráva dvadsať rádií naladených na dvadsať rôznych staníc.“ V tomto zdanlivo bezmocnom autistickom svete však bdie myseľ, ktorá je zvedavá a plná fantázie.

            Vnímanie autistov je odlišné, napríklad, ak sa na vec pozerá „normálny“ človek, najprv ju vníma ako celok. Naopak autista si najskôr všíma detaily. Celok sa mu vybaví až postupne. Kniha čitateľovi vysvetľuje, prečo majú autisti záľubu v číslach a tabuľkách, prečo sú takí neposední a trpia záchvatmi paniky alebo prečo nás ignorujú, keď sa im prihovárame.

            Text dotvárajú a príjemne podtrhujú čiernobiele ilustrácie od umeleckého dua Kai a Sunny, v ktorých dominujú motívy prírody v spojení s geometriou. Na konci knihy Prečo skáčem sa nachádza autorova poviedka s názvom Som stále tu, cez ktorú nám sprostredkováva  pocit každého autistu – neschopnosť vyjadriť svoje pocity ľudom, ktorých miluje. Mladý japonský autor si praje, aby verejnosť pochopila, že autisti nie sú zlí ľudia vyhľadávajúci problémy a že negatívne javy spojené s týmto ochorením nepramenia z ich sebectva a egocentrizmu, ale skôr z neznalosti a nepochopenia nášho „normálneho“ sveta.

Nina Chybíková

Zobraziť galériu (2)

- reklamná správa -