Bývali časy, keď každý literárny prejav prozaika, esejistu a publicistu Vladimíra Mináča (1922 – 1996) bol v kultúrnej obci zoširoka diskutovaný. Súviselo to s jeho renomé, s akousi aureolou bojovníka, ktorý sa nebojí zadrapiť aj do straníckych funkcionárov či použiť i proletársky vulgárnejšiu kritiku nedotknuteľných.
Preto sa zdá, že kniha s príťažlivým názvom Zakázané prózy (Literárne informačné centrum) z Mináčovho pera by mala vzbudiť mimoriadnu pozornosť. Titul zaujme, ale iste nie natoľko, ako by to bolo pred niekoľkými desiatkami rokov. Časy sa zmenili, odvaha zlacnela, slovo umelca už nemá váhu, aká sa mu kedysi právom či neprávom prisudzovala. Niektorí vravia, že je to dobre, iní bedákajú. Chlebíček zarobený umeleckou činnosťou je teraz dvakrát tenší.
Odhliadnuc od toho, vydanie rukopisu Z nedávnych čias, ktorý zásahom cenzúry nevyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1957, a krátkej alegórie Koza rohatá a somár v jednej knihe má svoje opodstatnenie. Je síce pravda, že v archívoch viacerých literátov alebo v ich pozostalosti by sa našli smelé, najmä prozaické a publicistické útvary, ktoré nielen vinou oficiálnej cenzúry, ale aj prihorlivých redaktorov boli hneď z rôznych dôvodov autorom navracané, ale vynesenie Mináčových próz zo Slovenského národného archívu k širokej čitateľskej verejnosti vrhá dodatočné svetlo na vtedajšie praktiky ideologického bašovania. Navyše, vďaka predslovu a doslovom renomovaných literárnych vedcov Pavla Matejoviča, Vladimíra Petríka a Milana Hamadu sú prózy výstižne zaradené do súvislostí doby i Mináčovej tvorivej genézy.
Problémom však ostáva, ako prózy uchopiť: či ako dokument, alebo umelecké dielo, ktoré sa pokúša po rokoch utajenia o svojprávnu existenciu s ostatnou tvorbou. Nech sa už rozhodneme pre hociktorú možnosť, prózy Svedomie, Strach, Papuľa II, Nedorozumenie, Zápisky cynika či Pamäti redaktora piatej platovej stupnice, ktoré tvoria nevydanú zbierku próz Z nedávnych čias, spája dusivá atmosféra obáv a strachu vyplývajúca z existujúcej politickej situácie. Nie je pritom podstatné, či Mináč nadväzuje na rurálne tendencie našej literatúry, alebo využíva satiru, jeho slovo je vždy až úzkostne presné. Preto často pôsobí ako buchnutie upracovanou päsťou do stola.
Ak sa literárni vedci pýtajú, čo primälo Mináča, aby sa až na ojedinelý pokus neskôr už nepokúšal o publikovanie týchto próz, odpoveď treba zrejme hľadať v publicistickej aktuálnosti, ktorá bola asi i hlavným spúšťačom pri ich písaní. Keď sa politická situácia istým spôsobom poupravovala, Mináč, pravdepodobne sám vediac, že umelecká hodnota neprekrývala dostatočne tú politickú a pre novú situáciu v spoločnosti už neboli zobrazené témy natoľko potrebné, zanevrel na ich znovuoživenie. V tom treba hľadať odpoveď aj na otázku, či vydanie týchto textov má pre súčasnosť väčší prínos dokumentárny alebo umelecký.
Ľuboš Svetoň
- reklamná správa -
