SOUL - Osemdesiatsedemročný Kim U-čong je čiastočne ochrnutý, chudobný a býva sám v malom byte v juhokórejskej metropole Soul. Teraz sa ale považuje za najšťastnejšieho muža v celej Južnej Kórei. V Diamantových horách sa tento týždeň po prvýkrát od kórejskej vojny zíde so svojou mladšou sestrou žijúcou v Severnej Kórei, ktorú nazýva "kvetinou a princeznou svojej rodiny". Stretnutia príbuzných rozdelených vojnovým konfliktom z rokov 1950-1953 v severokórejskom pohraničnom letovisku sa od utorka zúčastní asi 640 Juhokórejčanov.
Kimova osemdesiatjedenročná sestra Kim Čong-hu je jediným jeho priamym príbuzným, ktorý je ešte nažive. Bola medzi šiestimi súrodencami jediným dievčaťom. "Striedali sme sa s bratmi a odprevádzali ju do škôlky, pretože sme sa báli, aby ju chlapci neobťažovali," spomína U-čong so smiechom. "Poviem jej, že by sme mali žiť čo najdlhšie, aby sme sa mohli vidieť znova." To je ale len zbožné želanie; žiadnemu Kórejčanovi totiž nebolo dovolené zúčastniť sa podobného stretnutia druhý raz.
Očité svedectvá severokórejských utečencov: Kim robí na ľuďoch strašné chemické pokusy
Kim hovorí, že si so sebou nevzal žiadne fotografie, keď krátko po začiatku vojny v roku 1950 utiekol do Južnej Kórey. Predpokladal totiž, že sa čoskoro vráti. Nikdy mu nenapadlo, že to bude trvať tak dlho. Každý z Juhokórejčanov, ktorí sa na stretnutie tento týždeň chystajú, má iný príbeh o roztrhnutí rodiny počas vojnového chaosu. Jeden pocit ale zdieľajú všetci - šok z toho, že Severná a Južná Kórea zostávajú aj desiatky rokov po vojne rozdelené nepriateľstvom.
Deväťdesiatpäťročný Čche-Hjong-čin sa vraj stále nemôže zbaviť pocitu viny, pretože počas svojho úteku zo severokórejskej provincie Hamgjong pukto v roku 1951 nechal doma manželku s dvoma malými dcérami. Zima bola vtedy tak krutá, že sa bál, že by nemuseli cestu prežiť. Čche by sa mal už o pár dní stretnúť so svojou mladšou dcérou, ktorá mala v čase jeho odchodu z domova len dva roky. Teraz má 64. "Ani neviem, či ju spoznám. Už si ani nepamätám, ako ako dieťa vyzerala."
Sedemdesiatročná Pak Pok-nam sa ide do Severnej Kórey stretnúť aspoň so svojimi vzdialenými príbuznámi. Jej matka a traja bratia sú už po smrti. "Som zvedavá, či mi budú môcť povedať o tom, aký život prežila moja mama. Už si na ňu veľmi nespomínam," dodala s plačom.