PARÍŽ - Ukrajinská kríza je európskou, pretože Ukrajina i Rusko sa hlásia k Európe, a to geograficky i historicky. Viac ako o imperiálnych ambíciách Moskvy v podobe snahy zmocniť sa stratených sovietskych území však táto kríza svedčí o zle organizovanej koexistencii dvoch veľkých európskych hráčov, konštatoval v článku pre francúzsky denník Le Monde Dominique David, výkonný riaditeľ Francúzskeho inštitútu medzinárodných vzťahov (IFRI) a šéfredaktor revue Politique étrangere.
Vysvetľuje v ňom, že Moskva už viac ako 20 rokov vníma dynamický postup euroatlantického systému k svojim hraniciam. Ide pritom o systém, ktorý Rusku núka len marginálnu rolu a tú považuje za ponižujúcu. Na druhej strane, ruské zvláštnosti - sociálne, politické i kultúrne, ako aj zahrávanie sa s prechodom na demokraciu vyvolávajú u mnohých predstaviteľov Západu obavu, že hrozba - v podobe neporiadku a agresivity - sa blíži, preto takéto Rusko podľa ich názoru treba držať bokom a mať ho pod kontrolou.
Pokiaľ ide o Ukrajinu, Moskva (pred takmer dvoma rokmi) využila chaos, ktorý tam panoval dve desaťročia zásluhou tamojšieho "surrealistického vedenia". Chaotickú situáciu na Ukrajine Moskva vnímala ako šancu zastaviť to, čo 20 rokov vnímala ako tvrdohlavé odmietanie svojej moci. Moskva podľa Davida "chcela a mohla bez veľkých nákladov demonštrovať svoju schopnosť zablokovať systém", ale "táto schopnosť sa prejavovala silnejšie ako možnosť kontrolovať spomínaný systém".
Hovorí sa, že kríza pod kontrolou neexistuje - a Rusko sa do jednej takej nechalo zatiahnuť, uviedol David. Pripomína, že Rusko "premyslene a organizovane anektovalo Krym, ale potom sa mu dynamika vymkla spod kontroly". "Bolo by treba veľmi dôverovať systému v Rusku a na východe Ukrajiny, aby v udalostiach posledných mesiacov bolo možné vidieť pokrok - želaný, organizovaný a kontrolovaný Moskvou," konštatuje autor článku.
Okrem samotného znepokojujúceho diania obavy vyvoláva aj návrat starých hercov: Rusko sa vrátilo k svoju starému obrazu krajiny s imperiálnymi ambíciami, viac ako opatrne k modernej demokracii, od základu skôr reakcionárskej, zaťaženej dedičstvom cárov a popov. V Moskve zasa v dominujúcich médiách slávi úspech obraz Západu, ktorý je imperiálny a arogantný, nezodpovedný vo svojom údajnom boji s islamizmom, slabý a nejednotný, bezbožný a dekadentný.
V tejto situácii však podľa autora vyvstáva otázka, či Rusko skutočne podporuje nacionalistickú hystériu svojho súčasného vedenia, alebo či by v krajine mohlo dôjsť k akémusi rozkolu, napríklad pod vplyvom ekonomickej krízy. Súčasná pozícia prezidenta Vladimira Putina pritom nevyvoláva veľké nádeje, že by sa ruská opozícia v dohľadom čase dokázala postaviť na nohy a stať sa rozhodujúcou silou pre budúcnosť krajiny.
Autor článku sa súčasne zamýšľa, či by tieto faktory nemohli byť predohrou k akceptovaniu nového delenia v Európe. Európa už je rozdelená na "nich" a "nás", upozorňuje David a pripomína politické, ekonomické a morálne špecifiká Ruska, o ktorých sú presvedčení aj samotní Rusi.
V politike by Rusko podľa nich malo byť spravované podľa konceptu osobitnej, zvrchovanej demokracie, kým v ekonomike si možno (podľa autora mylne) predstaviť schopnosť Ruska byť sebestačné a prežiť vďaka rozlohe územia a prírodným zdrojom. Pokiaľ ide o morálku, mnohí Rusi sú presvedčení nielen o oprávnenosti eurázijskej ideológie, ale aj o nespochybniteľnej existencii ruskej cesty v kultúre. Západná univerzalita prežila v Rusku len krátko, poznamenal David.
To, čo je v stávke, je mentálna jednota, jednotná štruktúra európskeho kontinentu, píše sa v článku. Moskva anektovala Krymský polostrov a podľa všetkého zasahuje do vývoja na východe Ukrajiny, ale kontinent musí napriek tomu zostať jednotný, musí umožniť koexistenciu rôznych záujmov, ale nie nezmieriteľne antagonistických.
Ak by k rozkolu v Európe predsa len došlo, mal by závažné dôsledky pre Európu i svet, varuje David. Pre Európu preto, lebo žiaden z veľkých hráčov nemá záujem na tom, aby sa Rusko uzavrelo do seba, alebo uviazlo v hlbokej ekonomickej kríze. Rusko si tiež nemôže priať, aby sa mu zavreli dvere na Západ. Mimo Európy by táto situácia viedla k dezorganizácii a redefinovaniu mocností, upozornil David.
Podľa politológa "spejeme k prehodnoteniu pojmu rovnováha síl". Domnieva sa však, že je vhodné stlmiť tento rozklad mocností a ich hodnôt, lebo "Rusko, ktoré sa od svojich hodnôt vzdiali, bude neúspechom Západu, najväčším od skoncovania s bipolaritou sveta, ktorý by mal dnes nepredvídateľné dôsledky".
Aké je teda východisko z tejto krízy a miesto Ukrajiny v nej, pýta sa autor článku. Napriek extravagantnému politickému a ekonomickému vedeniu v uplynulých rokoch Ukrajina musí zostať suverénnym štátom, čo znamená, že musí mať slobodu zvoliť si svoj politický osud v súlade s okolnosťami a osobitým prostredím.
Spravovanie krajiny treba prispôsobiť jej rôznorodosti a rátať aj s dedičstvom po konflikte (na východe Ukrajiny), ktorého dôsledky budú stále citeľné. Medzinárodný status Ukrajiny bude musieť vždy brať do úvahy blízkosť Ruska, jeho váhu a dedičstvo v ekonomike, kultúre i samotnom národe Ukrajiny.
David upozornil, že Západ by mal garantovať nezávislosť Ukrajiny a integritu jej hraníc, organizovať a garantovať vzťahy medzi Kyjevom, Moskvou a Bruselom, ktoré by zodpovedali ašpiráciám a záujmom každého z týchto subjektov. Spočiatku by malo ísť o pomoc Ukrajine spravovať si verejné veci vlastnými silami. Podľa Davida ukrajinský národ nepotrebuje, aby ho niekto oslobodil, ale "potrebuje, aby sme mu pomohli zlikvidovať následky 20 rokov vládnej katastrofy".
Ukrajine teda treba pomôcť postaviť sa na nohy a definovať jej - pre všetkých prijateľný - medzinárodný status. A preto treba "vyjednávať, vyjednávať a vyjednávať" s Moskvou, pričom jasne stanoviť, čo je ešte tolerovateľné: vytvorenie pozemného koridoru medzi Ruskom a Krymom silou by bolo, napríklad, neprijateľné, upozorňuje autor článku.
Ďalšou možnosťou by podľa neho mohlo byť urýchlené prijatie Kyjeva do NATO, dodávky zbraní i vylúčenie Ruska z medzibankových systémov - ide však o ideologické a dobrodružné návrhy. Autor si v súvislosti s nimi kladie otázku, či po 20 rokoch fragmentácie nekontrolovateľných konfliktov okolo Európy môžeme ešte navrhnúť transfer zbraní, o ktorých nikto nevie, kam a ku komu idú a kde napokon skončia.
Autor uvádza, že okrem mobilizácie Nemecka a Francúzska by sa do prvej línie riešenia konfliktu na Ukrajine mala postaviť aj EÚ, pretože ona jediná disponuje celou paletou nástrojov: politických, právnych i ekonomických. Efektívnosť EÚ však závisí od jej jednoty, ktorú zatiaľ v prípade Ukrajiny veľmi nepreukázala.
