Táto kniha prekvapí svojou silou, akčnosťou, dynamikou, zápletkou a napätím. Možno aj preto po nej siahli filmári a v slovenčine vychádza prvý diel Labyrint: Útek s filmovou obálkou.
Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám.
Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.
Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.
Labyrint: Útek vás vtiahne od prvých strán do víru udalostí, bez nejakého hlbšieho vysvetlenia, či úvodu. A to je dobré. Máte totiž pocity, ktorými si prechádza aj hlavný hrdina Thomas. Čoskoro sa však dozvedáte viac, rýchlo sa zorientujete a už ste lapení. A Dasher pridáva plyn, preraďuje na vyššiu rýchlosť a vy sa nedokážete odlepiť od jeho príbehu.
James Dashner sa narodil a vyrastal v štáte Georgia, ale v súčasnosti žije s rodinou v Rocky Mountains. Má štyri deti, pre niekoho azda priveľa, ale podľa Jamesa je to tak akurát. Kedysi študoval účtovníctvo, už niekoľko rokov sa však živí písaním kníh pre mládež a čísla mu ani trochu nechýbajú. Okrem iného je autorom série The 13th Reality (Trinásta realita).
Vo voľnom čase s obľubou číta, pozerá filmy a (dobré) televízne seriály, lyžuje a číta. (Čítanie sa dvakrát spomína úmyselne.) Je veľmi vďačný, že si môže zarábať písaním príbehov, a považuje sa za najšťastnejšieho človeka na svete.
Labyrint: Útek je prvou časťou úspešnej fantasy trilógie Labyrint, ktorá bola sfilmovaná a premieta sa aj v našich kinách.
Prečítajte si prvé dve kapitoly novinky Labyrint: Útek:
Prvá kapitola
Svoj nový život začal postojačky, obklopený studenou tmou a plesnivým vzduchom plným prachu.
Kov zaškrípal o kov, dlážka sa pod ním nečakane zachvela. Spadol, oprel sa o ruky a spätkoval ako obrátený pavúk. Napriek chladu mu na čele vyrážali kvapky potu. Chrbtom bolestivo narazil do kovovej steny. Posúval sa popri nej, až kým sa nedostal do kúta miestnosti. Sadol si, pritiahol k brade kolená a dúfal, že oči si čoskoro zvyknú na tmu.
Miestnosť opäť poskočila nahor ako starý výťah v banskej šachte.
Od stien sa odrážala ozvena škrípania reťazí a kladiek, dutý, chrapľavý rachot pripomínal pracovný ruch v prastarej oceliarni. Neosvetlený výťah sa pri výstupe hojdal dopredu a dozadu, chlapcovi sa z toho dvíhal žalúdok. Pocit nevoľnosti zhoršoval zápach spáleného oleja. Chcel plakať, ale z oka sa mu nevykotúľala ani slza, a tak mu zostávalo iba sedieť a čakať.
Volám sa Thomas, pomyslel si.
Nič iné si nepamätal.
Nerozumel tomu. Myseľ mu pracovala bezchybne. Pokúšal sa odhadnúť okolie aj závažnosť situácie, v ktorej sa ocitol. Mozog mu zaplavila riava vedomostí, fakty a obrazy, spomienky a podrobnosti o svete a jeho fungovaní. Videl sneh na stromoch, bežal po ceste pokrytej lístím, jedol hamburger, mesiac vrhal na trávnatú lúku bledú žiaru, plával v jazere a na námestí pozoroval stovky ľudí ponáhľajúcich sa za svojimi povinnosťami.
A predsa nevie, odkiaľ prišiel, ako sa dostal do tmavého výťahu alebo kto sú jeho rodičia. Nepozná ani vlastné priezvisko. Pred vnútorným zrakom sa mu mihali neznámi ľudia, namiesto tvárí mali zlovestné farebné škvrny. Nevedel si vybaviť jediného známeho človeka či rozhovor z minulosti.
Miestnosť naďalej stúpala; Thomas si zvykal na neutíchajúce rinčanie reťazí, ktoré ho ťahali nahor. Prešiel dlhý čas. Minúty sa naťahovali na hodiny, hoci si tým nemohol byť istý, pretože každá sekunda mu pripadala ako večnosť. Nie. Nie je až taký hlúpy. Dal na svoj inštinkt a vedel, že v pohybe je približne pol hodiny.
Strach odrazu zmizol ako roj komárov odviaty vetrom a vystriedala ho neukojiteľná zvedavosť. Chcel zistiť, kde je a čo sa s ním deje.
Výťah zaškrípal. Nasledovalo buchnutie a miestnosť zastala. Thomas sa pri prudkom trhnutí roztiahol na tvrdej zemi. Kým sa zbieral, hojdanie výťahu sa spomaľovalo, až napokon úplne znehybnel. Nastalo ticho.
Prešla minúta, potom dve. Thomas sa obzeral na všetky strany, ale videl iba tmu. Znova ohmatával steny. Hľadal východ, ale dlane prechádzali iba po studenom kove. Znechutene zastonal a zosilnená ozvena sa k nemu vrátila ako strašidelný výdych smrti. Opäť sa rozhostilo ticho. Thomas kričal, volal o pomoc a päsťami udieral do stien.
Nič.
Zasa sa schúlil do kúta, ruky si založil na prsia a triasol sa. Strach sa vrátil. V hrudi cítil znepokojujúci pohyb, akoby mu srdce chcelo uniknúť z tela.
„Pomôžte... mi... niekto!“ každé slovo mu trhalo hlasivky.
Nad hlavou sa ozval rachot. Pozrel hore a zadržal dych. Cez strop prenikol lúč svetla a rýchlo sa rozširoval. Nasilu otvárané dvojité dvere vydávali ťažký škrípavý zvuk. Svetlo ho po dlhom čase v tme pichalo do očí. Odvrátil zrak a oboma rukami si zakryl tvár.
Zhora k nemu doľahli hlasy. Od hrôzy mu zovrelo hruď.
„Pozri na toho šraca.“
„Koľko má rokov?“
„Vyzerá ako čľup v tričku.“
„Ty si čľup, tupoň.“
„Človeče, smrdí to tam, akoby sa vyzul!“
„Dúfam, že si si užil cestu, zelenáč.“
„Cesta späť je nemožná, kamoš.“
Thomasa sa zmocnil zmätok a lomcovala ním panika. Hlasy zneli zvláštne, so slabou ozvenou, niektoré slová mu boli cudzie, iné dôverne známe. Žmúril oproti svetlu, nútil oči rozoznať postavy nad sebou. Najprv videl iba pohyblivé tiene, ale čoskoro sa zmenili na siluety – nad dierou v strope sa skláňali ľudia a ukazovali naňho.
A potom, akoby zaostril objektív fotoaparátu, uvidel tváre. Dívali sa naňho samí chlapci – mladší i starší. Thomas nevedel, čo čakal, ale pohľad na nich ho zaskočil. Boli to iba tínedžeri. Deti. Strach sa čiastočne rozplynul, ale srdce mu stále cválalo.
Zhora mu spustili lano s veľkou slučkou na konci. Po krátkom zaváhaní do nej stúpil pravou nohou a chytil sa lana. Rýchlo ho vyťahovali k diere. Načiahli sa k nemu ruky, schmatli ho za oblečenie a dvíhali. Pred očami sa mu krútil rozmazaný vír tvárí, farieb a svetla. V žalúdku sa mu rozpútala búrka emócií – zvierala ho a naťahovala. Chcelo sa mu kričať, plakať a dáviť. Zbor hlasov stíchol, ale keď ho zdvihli nad ostrý okraj tmavej miestnosti, oslovil ho jeden z chlapcov. Thomas hneď vedel, že na tie slová nikdy nezabudne.
„Vitaj na Fleku, šrac!“
Druhá kapitola
Nápomocné ruky Thomasa prepustili, až keď stál na vlastných nohách, a oprášili mu tričko a nohavice. Stále trochu oslepený sa mierne zatackal. Horel zvedavosťou, no stále sa mu príliš krútila hlava, aby sa poriadne rozhliadol. Kým obracal hlavu z jednej strany na druhú, jeho noví spoločníci mlčali.
Pomaly sa krútil dookola. Deti ho pozorovali a chichúňali sa, niektoré doňho strčili prstom. Bolo ich najmenej päťdesiat, v špinavých a prepotených šatách, akoby ťažko pracovali, všetkých tvarov, veľkostí a rás a s vlasmi rozličnej dĺžky. Thomas odrazu dostal závrat, oči mu kmitali od chlapcov k bizarnému miestu, na ktoré ho vytiahli, a späť.
Stáli na rozľahlom dvore veľkom ako niekoľko futbalových ihrísk, obklopení štyrmi obrovskými stenami zo sivého kameňa, miestami zarasteného hustým brečtanom. Múry vysoké niekoľko desiatok metrov tvorili dokonalý štvorec a stredom každého sa po celej výške tiahla trhlina. Thomas za nimi rozoznával spleť dlhých chodieb.
„Pozrite na zelenáča.“ Thomas nevedel určiť, komu patrí škrípavý hlas. „Div si krk nevykrúti, ako si obzerá nový kvartír.“ Niekoľko chlapcov sa zasmialo.
„Zavri chlebáreň, Gally!“ zahriakol ho hlbší hlas.
Thomas prešiel pohľadom po desiatkach cudzích tvárí okolo seba. Bolo mu jasné, že vyzerá totálne mimo – mal pocit, akoby ho nadrogovali. Vysoký chalan s plavými vlasmi, hranatou čeľusťou a bezvýrazným pohľadom opovržlivo odfrkol. Nízky bruchatý chlapec prestupoval z nohy na nohu a upieral na Thomasa rozšírené oči. Mohutný, svalnatý ázijských mladík si Thomasa prezeral so založenými rukami, vyhrnuté tesné rukávy mu odhaľovali bicepsy. Chlapec tmavej pleti, ktorý ho privítal, sa mračil. Nevedel zrátať, koľkí naňho vyvaľujú zrak.
„Kde som to?“ opýtal sa a vlastný hlas ho zaskočil. Znel čudne – nepamätal si ho taký vysoký.
„Určite nie v raji,“ odvetil tmavý chlapec. „Zatni zuby a upokoj sa.“
„Ktorého dozorcu dostane?“ vykríkol hlas z davu.
„Hovorím ti, že je to čľup, tupoň!“ zvolal prenikavý hlas. „Čistý bigoš,“ chlapec sa zasmial, akoby práve vymyslel najlepší vtip.
Thomas si opäť bolestne uvedomoval vlastný zmätok – mnohé slová a frázy mu vôbec nedávali zmysel. Šrac. Tupoň. Dozorca. Bigoš. Chlapci ich vyslovovali s takou samozrejmosťou, že mu nešlo do hlavy, prečo im nerozumie. Akoby so stratou pamäti zabudol aj časť slovnej zásoby. Miatlo ho to.
V hlave i v srdci mu bojovali o nadvládu rôzne emócie. Zmätok. Zvedavosť. Panika. Strach. No predovšetkým ho dlávil pochmúrny pocit úplnej beznádeje. Akoby sa preňho skončil svet. Vymazali mu ho zo spomienok a nahradili čímsi príšerným. Chcel ujsť a ukryť sa pred cudzími deťmi.
Chlapec so škrípavým hlasom pokračoval: „... ani toľko, na to dám svoju pečeň.“ Thomas mu stále nevidel do tváre.
„Povedal som, aby ste zavreli chlebárne!“ zvolal tmavý chlapec. „Ak neprestanete mlieť, najbližšia prestávka bude o polovicu kratšia!“
Thomasovi svitlo, že to musí byť ich vodca. Nepáčilo sa mu, ako naňho vypliešťajú oči, preto obrátil pozornosť na priestor, ktorý chlapec nazval Flekom.
Dvor dláždili veľké bloky kameňa, mnohé z nich popraskané a zarastené vysokou trávou a burinou. Neďaleko jedného z rohov so sivým kameňom ostro kontrastovala zvláštna, rozpadávajúca sa drevená budova. Obklopovalo ju niekoľko stromov, ich korene sa ako hrčovité ruky zarývali pod kamennú dlažbu za živinami. Druhý kút rozľahlého uzavretého priestoru tvorili záhrady; Thomas spoznal kukuricu, rajčiny a ovocné stromy.
Oproti miestu, kde stál, videl drevené ohrady s ovcami, prascami a kravami a v poslednom kúte rástol väčší háj. Najbližšie stromy vyzerali zmrzačene a na pokraji smrti uschnutím. Na modrej oblohe neplával jediný oblak, ale Thomas napriek jasnému dňu nevidel ani stopu po slnku. Plazivé tiene múrov neprezrádzali ani čas, ani smer svetelného zdroja – mohlo byť skoré ráno, ale aj neskoré popoludnie. Keď sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil, do nosa mu udrela zmes pachov: čerstvo vykopaná zemina, hnoj, borovica, niečo zhnité a niečo sladkasté. Typický zápach farmy.
Thomas pozrel na svojich väzniteľov. Cítil sa nepríjemne, ale na jazyku ho svrbeli otázky. Väznitelia, pomyslel si. Prečo sa mi v mysli vynorilo práve toto slovo? Prebehol im po tvárach, všímal si výrazy a hodnotil ich. Zarazilo ho, že oči jedného z chlapcov horia nenávisťou. Vyzeral taký nahnevaný, že Thomasa by vôbec neprekvapilo, keby sa naňho vrhol s nožom. Mladík mal čierne vlasy, a keď sa im stretli pohľady, pokrútil hlavou, zvrtol sa a vykročil k mastnej kovovej žrdi vedľa drevenej lavičky. Na vrchole tyče visela v bezvetrí farebná vlajka, jej vzor nevedel rozoznať.
Otrasený upieral oči na chlapcov chrbát, až kým si chlapec nesadol. Thomas rýchlo odvrátil zrak.
Približne sedemnásťročný vodca skupiny urobil krok vpred. Na sebe mal obyčajné šaty – čierne tričko, džínsy, tenisky – a na ruke digitálne hodinky. Jeho odev Thomasa zaskočil. Zdalo sa mu, že by bolo logickejšie, keby mali všetci natiahnuté čosi hrozivejšie – napríklad väzenskú uniformu. Tmavý chlapec mal nakrátko ostrihané vlasy a hladko oholenú tvár. Okrem zamračeného výrazu z neho nevyžarovalo nič strašidelné.
„Je to dlhý príbeh, šrac,“ oslovil Thomasa. „Postupne sa všetko dozvieš – zajtra ťa vezmem na prehliadku. Dovtedy... skús nič nepokaziť.“ Podal mu ruku: „Volám sa Alby.“ Očividne čakal, kedy mu gesto opätuje.
Lenže Thomas mu odmietol potriasť rukou. Premohol ho inštinkt. Bez slova Albymu ukázal chrbát, vykročil k neďalekému stromu, klesol na zem a oprel sa o drsnú kôru. Znova v ňom narastala takmer neznesiteľná panika. Zhlboka sa nadýchol a nasilu sa nútil zmieriť so situáciou. Ber to ako fakt. Ak podľahneš strachu, nič nevymyslíš.
Čo najvyrovnanejším hlasom zvolal: „Tak mi ho povedz celý.“
Alby pozrel na kamarátov a prevrátil oči. Thomas sa znova zameral na dav. Jeho pôvodný odhad nebol ďaleko od pravdy. Stálo tam päťdesiat či šesťdesiat chlapcov, od pubertiakov až po dorastencov ako Alby, ktorý patril k najstarším. V Thomasovi hrklo, keď si uvedomil, že nevie, koľko má rokov. Srdce mu spadlo do žalúdka. Ako to, že si to nepamätá?
Vzdal sa pokusov pôsobiť odvážne. „Ale vážne – kde som?“
Alby k nemu podišiel, sadol si a prekrížil nohy. Ostatní chlapci sa nahrnuli zaňho. Tu a tam trčali hlavy, deti sa vykláňali, aby lepšie videli.
„Kto sa nebojí, nie je človek,“ povedal Alby. „Tvár sa ako hrdina a zhodím ťa z útesu, lebo to znamená, že si magor.“
„Z útesu?“ Thomasovi z tváre zmizla všetka krv.
„Kruci,“ Alby si pretrel oči. „S takými ako ty sa ťažko hovorí. Sľubujem ti, že šracov nezabíjame. Hlavne sa snaž prežiť a neotrčiť kopytá.“
Odmlčal sa a Thomasovi napadlo, že pri posledných slovách určite ešte väčšmi zbledol.
„Došľaka!“ Alby vydal dlhý vzdych a uhladil si krátke vlasy. „Nejde mi to. Si prvý zelenáč od Nickovej smrti.“
Thomas vyvalil oči. Z davu vystúpil chlapec a zo žartu plesol Albyho po hlave. „Šetri sa na prehliadku, Alby,“ poradil mu s výrazným cudzím prízvukom. „Chceš, aby chlapca porazilo, skôr než sa niečo dozvie?“ Sklonil sa a vystrel ruku k Thomasovi. „Volám sa Newt, zelenáč. Prepáč nášmu novému vodcovi, že má namiesto mozgu čľup.“
Aj Thomas mu podal ruku – videl sa mu oveľa príjemnejší než Alby. Newt bol aj vyšší, hoci vyzeral asi o rok mladší. Na tričko mu padali dlhé plavé vlasy a na svalnatých rukách mu vystupovali žily.
„Sklapni, tupoň,“ zavrčal Alby a stiahol Newta k sebe na zem. „Mne rozumie aspoň každé druhé slovo.“ Ozval sa roztrúsený smiech a zvyšní chlapci sa tesnejšie natlačili za tých dvoch. Čakali, čo sa bude diať.
Alby roztiahol ruky dlaňami nahor. „Toto miesto sa volá Flek, jasné? Žijeme tu, stravujeme sa, spíme... Hovoríme si Flekári. To je všetko, čo...“
„Kto ma sem poslal?“ prerušil ho Thomas. Strach v ňom vystriedal hnev. „Ako som...“
Albyho ruka vystrelila a zdrapila Thomasa za tričko. Tmavý chlapec na k nemu naklonil. „Postav sa, šrac!“ Alby vstal a ťahal ho nahor.
Thomas ho vystrašene poslúchol. Zaspätkoval k stromu, ale Alby mu neprestal dýchať do tváre.
„Neskáč mi do reči, chlapče!“ zvolal. „Keby som ti všetko vyklopil, čľupneš si do gatí a vyvalíš sa hore bruchom. Keď ťa odvlečú vreciari, budeš nám figu platný, jasné?“
„Vôbec ti nerozumiem,“ pomaly odvetil Thomas, žasnúc, aký má pokojný hlas.
Newt chytil Albyho za plecia. „Daj mu vydýchnuť. Väčšmi mu ubližuješ ako pomáhaš.“
Alby Thomasa pustil a ustúpil. Hrudník sa mu prudko dvíhal. „Nemám časť na zdvorilosti, zelenáč. Starý život sa skončil, teraz ťa čaká nový. Rýchlo sa nauč pravidlá. Namiesto rozprávania počúvaj. Rozumieš?“
Thomas pozrel s nádejou na Newta. Zvieralo mu žalúdok a celé telo ho bolelo. V očiach ho pálili slzy, ale zatiaľ neplakal.
Newt prikývol. „Rozumieš, však, zelenáč?“ opäť kývol hlavou.
Thomas zúril. Najradšej by niekomu vrazil. Namiesto toho iba odsekol: „Hej.“
„Jasná správa,“ povedal Alby. „Dnes je tvoj prvý deň, šrac. Blíži sa noc a čoskoro sa vrátia bežci. Kabína prišla neskoro, na prehliadku nemáme čas. Až zajtra ráno po budíčku.“ Obrátil sa k Newtovi: „Zožeň mu posteľ a uspi ho.“
„Jasná správa,“ súhlasil Newt.
Alby pozrel na Thomasa a prižmúril oči. „O niekoľko týždňov budeš šťastný ako blcha, šrac. Šťastný a užitočný. Ani my sme v prvý deň nechápali. Zajtra sa ti začne nový život.“
Alby sa zvrtol, pretlačil sa davom a zamieril k naklonenej drevenej budove v kúte Fleku. Väčšina detí sa rozišla, no každé z nich Thomasovi ešte predtým venovalo dlhý pohľad.
Thomas si založil ruky na prsiach, zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Vnútro mu zožierala prázdnota, no vzápätí ju vystriedal smútok. Od bolesti mu išlo puknúť srdce. Zosypalo sa toho naňho priveľa. Kde je? Čo je toto za miesto? Nejaké väzenie? Prečo ho sem poslali a na ako dlho? Hovoria tu čudným jazykom a chlapcom je očividne fuk, či bude žiť, alebo zomrie. Zasa ho pálili oči, ale nedovolil, aby mu ich zaliali slzy.
„Čo som urobil?“ zašepkal sám pre seba. „Za čo ma sem poslali?“
Newt ho potľapkal po pleci. „Všetci sme sa cítili ako ty, zelenáč. Každý z nás prežil svoj prvý deň, keď sme vyliezli z tmavej kabíny. Pravda je taká, že je to zlé a čoskoro to bude ešte horšie. Ale ty sa zatneš a budeš bojovať. Vidím na tebe, že nie si žiadna padavka.“
„Sme vo väzení?“ opýtal sa Thomas. Ponoril sa do temnoty svojho vedomia a hľadal škáru do minulosti.
„Samé otázky, čo?“ odvetil Newt. „Dobrá odpoveď neexistuje. Lepšie je mlčať a zmieriť sa so zmenou. Zajtra príde nový deň.“
Thomas nereagoval. Sklonil hlavu a hľadel na popraskanú skalnatú zem. Popri okraji kamenného bloku vykúkali rastliny s malými lístkami, žlté kvety akoby vyzerali slnko, ktoré dávno zmizlo za obrovskými stenami Fleku.
„S Chuckom budete dobrí parťáci,“ povedal Newt. „Je to krpatý, tučný šrac, ale inak celkom milý trpák. Zostaň tu, hneď sa vrátim.“
Ledva dokončil vetu, vzduch preťal prenikavý výkrik. Takmer neľudský škrek sa odrážal medzi kamennými múrmi. Všetky deti obrátili hlavy za jeho zdrojom. Thomas pochopil, že vyšiel z drevenej stavby a krv sa mu premenila na ľadovú kašu.
Ešte aj Newt podskočil a znepokojene pokrčil čelo.
„Kruci!“ vydýchol. „Tí prekliati medikusi nevydržia s chlapcom bez mojej pomoci ani desať minút,“ pokrútil hlavou a zľahka kopol do Thomasa. „Nájdi Chuckieho a povedz mu, aby sa ti postaral o spanie.“ Zvrtol sa na päte a rozbehol sa k budove.
Thomas sa zošuchol popri drsnom kmeni stromu. Na zemi sa schúlil a zatvoril oči. Veľmi si želal, aby sa z toho desivého sna zobudil.
