Labyrint bol iba začiatok. Našli síce cestu von; tešili sa, že vyviazli so zdravou kožou...no nič sa nekončí. Skutočný boj sa práve začína. Labyrint - Zhorenisko je druhá časť úspešnej fantasy trilógie Labyrint, ktorá bola sfilmovaná a premieta sa aj v našich kinách.
Už žiadne hlavolamy a žiadne behanie v labyrinte.
Dostali sa von.
Tam ich však čakala planéta spálená slnečnými erupciami a nová klíma zmenila Zem na nehostinnú pustatinu. Vláda sa zrútila a s ňou aj poriadok. Mestá sa rozpadajú, ľudí pokrývajú hnisajúce rany a infekčná choroba ich doháňa do vražedného šialenstva. Hľadajú, kde by našli ďalšiu obeť...a potravu.
Žiadne pravidlá. Trest za zlyhanie – SMRŤ!
Thomas veril, že útek z Labyrintu prinesie Flekárom slobodu, ale nemohol sa väčšmi mýliť. Život nie je ani zďaleka taký jednoduchý a ukazuje sa, že to, čo spočiatku vyzeralo ako koniec trápenia, je iba jeho začiatkom. Po krátkom oddychu sa Flekári stretávajú s mužom, ktorý výzorom pripomína potkana, a dozvedajú sa, že testovanie vstupuje do druhej fázy. Ich úlohou je za dva týždne prejsť cez najhorúcejšiu časť sveta – Zhorenisko. No Thomasova priateľka Teresa záhadne zmizne.
Na Zhorenisku neexistujú žiadne pravidlá. Flekári sa musia spoľahnúť iba na seba, nijaká pomoc nepríde a trestom za zlyhanie je smrť. CHAOS sa prostredníctvom nových premenných postaral, aby ich šance čo najväčšmi znížil.
Skúška v Zhorenisku otestuje silu priateľstva aj súdržnosti. Flekári musia čeliť aj novému nepriateľovi, ktorý je rozhodnutý prežiť aj za cenu toho, že by mal Thomasa a jeho priateľov zničiť.
James Dashner kedysi študoval účtovníctvo a pracoval v oblasti finančníctva, už niekoľko rokov sa však živí písaním kníh pre mládež a čísla mu ani trochu nechýbajú. Okrem iného je autorom série The 13th Reality (Trinásta realita). Vo voľnom čase s obľubou číta, pozerá filmy a (dobré) televízne seriály, lyžuje a číta. (Čítanie sa dvakrát spomína úmyselne.) Je veľmi vďačný, že si môže zarábať písaním príbehov, a považuje sa za najšťastnejšieho človeka na svete.
Začítajte sa do pokračovanie vynikajúcej série Labyrint: Zhorenisko:
Prvá kapitola
Oslovila ho skôr, než sa svet úplne rozplynul.
Ešte spíš?
Thomas sa zamrvil na posteli, tma sa naňho tlačila zo všetkých strán ako zhmotnený vzduch. Najprv ho zachvátila panika a prudko otvoril oči – predstavil si, že je opäť v kabíne, v tej strašnej kocke z chladného kovu, ktorá ho vyviezla na Flek a do Labyrintu. Zaregistroval však slabé svetlo a v obrovskej miestnosti sa postupne sformovali matné tiene. Poschodové postele. Bielizníky. Počul mäkký dych a bublavé chrápanie chlapcov ponorených do hlbokého spánku.
Zaliala ho úľava. Je v bezpečí. Zachránili ho a uložili do spoločnej spálne. Koniec starostí. Už nijaké plačlivce. Žiadna smrť.
Tom?
Hlas mu znel v hlave. Patril dievčaťu, ktoré nepočul ani nevidel. A predsa ho cítil, hoci nevedel vysvetliť, ako je to možné.
S hlbokým výdychom sa uvoľnil, hlava zaborená do vankúša, nervy napnuté ako struna povolili, spamätali sa z krátkeho okamihu hrôzy. Odpovedal jej, slová formoval v myšlienkach.
Teresa? Koľko je hodín?
Neviem, odvetila. Ale nemôžem spať. Asi na hodinu som zadriemala. Možno na dlhšie. Dúfala som, že nespíš a budeš mi robiť spoločnosť.
Thomas potlačil úsmev. Aj keby ho nevidela, hanbil by sa zaň. Nedala si mi veľmi na výber. Ťažko sa človeku dá spať, keď sa mu niekto tlačí do lebky.
Tak si spi, usmrkanec.
Ďakujem, netreba. Hľadel na spodok postele nad sebou – v tme vyzeral neforemne a rozmazane –, na ktorej Minho odfukoval, akoby mal hrdlo plné hlienu. Na čo myslíš?
Hádaj. Do toho jedného slova sa jej akosi podarilo vpašovať sarkazmus. Stále vidím plačlivce. Ich nechutnú kožu a rozkysnuté telá s kovovými ramenami a ostňami. Boli sme pri nich nepríjemne blízko, Tom. Ako čosi také dostaneme z hlavy?
Thomas si o tom myslel svoje. Tých obrazov sa už nikdy nezbavia – Flekárov budú desivé zážitky z Labyrintu strašiť do konca života. Usudzoval, že väčšina z nich – ak nie všetci – bude trpieť vážnymi psychickými problémami. Alebo im z toho úplne preskočí.
V pamäti mal nezmazateľne ako horúcim železom vypálený najmä jeden obraz: Jeho priateľ Chuck s prebodnutou hruďou krváca a zomiera v Thomasových rukách.
Vedel, že na to nikdy nezabudne. Ale Terese povedal: Časom to prejde. Len musíš vydržať.
Klameš, až sa hory zelenajú, odsekla.
Jasné. Aké je to absurdné, že sa mu páči, keď s ním takto hovorí! Akoby jej uštipačnosť znamenala, že všetko sa na dobré obráti. Si hlupák, povedal si v duchu a dúfal, že dievča to nezačuje.
Nepáči sa mi, že ma dali spať inde ako vás, povedala.
Lenže Thomas tomu rozumel. Teresa je medzi Flekármi jediné dievča, ostatní sú -násťroční chlapci – banda šracov, ktorým zatiaľ nedôverujú. Asi ťa chceli chrániť.
Asi máš pravdu. S jej slovami mu do mozgu presiakol smútok; zliepal ich ako sirup. Ale zostať po všetkom, čo sme prežili, sama, je nanič.
Kam ťa vlastne odviedli? Hlas jej znel tak nešťastne, že mal chuť vstať a ísť ju pohľadať, vedel však, že to nie je dobrý nápad.
Na druhý koniec tej veľkej spoločenskej miestnosti, kde sme večerali. Ležím v malej izbe s niekoľkými lôžkami. A som si takmer istá, že ma tu zamkli.
Veď hovorím, že ťa chceli chrániť. Rýchlo dodal: Niežeby si to potrebovala. Stavil by som na teba najmenej proti polovici týchto šracov.
Iba proti polovici?
No dobre, tak proti trom štvrtinám. Vrátane mňa.
Nadlho sa odmlčali, ale Thomas aj tak cítil prítomnosť dievčaťa. Podobne, ako si bol istý tým, že nad ním spí Minho, i keď svojho priateľa nevidel. A nenapovedalo mu to iba chrápanie. Keď je pri vás niekto blízko, jednoducho to viete.
Napriek spomienkam na posledné týždne bol Thomas prekvapivo pokojný a čoskoro ho opäť premohol spánok. Na svet padla temnota, ale Teresa ho neopúšťala. Takmer sa ho dotýkala.
Stratil pojem o čase. Napoly spal, napoly sa tešil z jej prítomnosti a z pomyslenia na to, že ich pred tým strašidelným miestom zachránili. Sú v bezpečí a s Teresou sa môžu opäť spoznávať. Veril, že život môže byť príjemný.
Blažený spánok. Nejasná tma. Teplo. Fyzická žiara. Takmer sa vznášal.
Svet akoby sa rozplýval. Znehybnel a naplnila ho láskavosť. Tma chlapca, napodiv, upokojovala. Ponoril sa do sna.
Je veľmi mladý. Má štyri či päť rokov. Leží na posteli, prikrývka vytiahnutá až pod bradu.
Sedí pri ňom žena s rukami zloženými v lone. Má dlhé hnedé vlasy a na tvári prvé známky starnutia. V očiach má smútok. Všimne si ho, i keď žena sa ho pokúša zamaskovať úsmevom.
Chce niečo povedať, položiť jej otázku, ale nemôže. Nie je tu naozaj. Iba sa na to díva z miesta, ktorému celkom nerozumie. Žena prehovorí, príjemný a zároveň nahnevaný hlas Thomasa znepokojí.
„Neviem, prečo ťa vybrali, ale jedno viem určite: si výnimočný. Nikdy na to nezabudni. A nikdy nezabudni, ako veľmi...“ hlas sa jej zlomí, po lícach stekajú slzy. „Nikdy nezabudni, ako veľmi ťa ľúbim.“
Chlapec odpovie, ale napriek tomu, že je to Thomas, slová nevychádzajú z jeho úst. Nedáva to zmysel. „Zblázniš sa ako tí ľudia v televízii, mamička? Ako... otecko?“
Žena vystrie ruku a prstami mu vojde do vlasov. Žena? Nie, nemôže ju tak volať. Je to jeho matka. Jeho... mamička.
„Netráp sa tým, zlatko,“ odvetí. „Neuvidíš to, pretože tu nebudeš.“
Jej úsmev zmizol.
Sen sa rýchlo stratil v tme a Thomas zostal visieť uprostred ničoho iba so svojimi myšlienkami. Vynorila sa z hĺbky jeho mysle ďalšia spomienka? Naozaj videl mamu? Naozaj otec zošalel? Trýznila ho hlboká, hlodavá bolesť. Pokúsil sa ponoriť hlbšie do zabudnutia.
Neskôr – nevedel, koľko času prešlo – ho znova oslovila Teresa.
Tom, niečo je zle.
Druhá kapitola
Tak sa to začalo. Počul tie štyri slová, ale zdalo sa, akoby prichádzali z veľkej diaľky – akoby ich Teresa vyslovila cez dlhý a zaprataný tunel. Driemoty sa premenili na hustú, lepkavú tekutinu, ktorá ho uväznila. Uvedomoval si sám seba, ale zároveň vnímal, že je odtrhnutý od sveta, pochovaný pod nánosom vyčerpanosti. Nemohol sa zobudiť.
Thomas!
Teresa kričala. V hlave sa mu odrážala prenikavá ozvena. Pocítil prvé známky strachu, ale bol to viac sen ako skutočnosť. Dokázal iba spať. Sú v bezpečí, nemajú sa čoho báť. Áno, iste je to iba sen. Terese nič nehrozí a všetci sa zachránili. Opäť sa uvoľnil a utopil sa v driemotách.
Do vedomia sa mu zakrádali iné zvuky. Údery. Rinčanie kovu o kov. Trieštenie. Výkriky chlapcov. Presnejšie ozvena výkrikov – veľmi vzdialená a tlmená. Odrazu sa zmenili na vreskot. Jačanie prezrádzalo neľudské utrpenie. No stále prichádzalo zďaleka. Akoby bol zabalený v hrubom zámotku z tmavého zamatu.
Napokon ten príjemný spánok niečo narušilo. Čosi nie je v poriadku. Volala ho Teresa a povedala mu, že niečo je zle. Zápasil s hlbokým spánkom, ktorý ho prehltol, zúfalo dvíhal ťarchu, ktorou ho privalil.
Zobuď sa! kričal sám na seba. Zobuď sa!
Vtom z jeho vnútra čosi zmizlo. V jednej chvíli to tam bolo a vzápätí sa to stratilo. Mal pocit, akoby mu z tela vytrhli dôležitý orgán.
Bola to ona. Dievča je preč.
Teresa! vykríkol v mysli. Teresa! Si tam?
Odpovede sa však nedočkal, a navyše prestal cítiť jej upokojujúcu blízkosť. Opäť na dievča zavolal a potom znova, pričom neprestával bojovať s temnou príťažlivosťou spánku.
Naveľa ho zasiahla realita a odplavila tmu. Thomasa zachvátila hrôza. Otvoril oči, prudko sa posadil a posúval sa po posteli, až kým sa chodidlami nedotkol zeme. Vyskočil a obzeral sa na všetky strany.
V izbe sa rozpútalo šialenstvo.
Flekári s výkrikmi pobehovali sem a tam. Vzduchom sa niesli strašné, príšerné, desivé zvuky pripomínajúce žalostný kvikot týraných zvierat. Kastról ukazoval prstom na okno, v tvári bledý ako stena. Newt s Minhom bežali k dverám. Winston si držal ústa a na uhrovitej tvári sa mu zračil výraz, akoby videl zombiu požierajúcu ľudské mäso. Ostatní chlapci sa o seba potkýnali v snahe vyzrieť z okien, ale k sklu sa nepribližovali. Thomas si bolestivo uvedomil, že nepozná mená väčšiny z dvadsiatich Flekárov, ktorí prežili Labyrint. Uprostred chaosu to bola zvláštna myšlienka.
Kútikom oka zachytil čosi, čo ho prinútilo obzrieť sa k stene. Naskytol sa mu pohľad, ktorý ho okamžite zbavil pocitu pokoja a bezpečnosti nadobudnutého po rozhovore s Teresou. Zapochyboval, že v tomto svete môžu podobné emócie vôbec existovať.
Asi meter od postele sa nachádzalo okno zakryté farebnými závesmi, spoza neho sa šírilo oslepujúce svetlo. Sklo sa rozbilo, ostré črepiny sa opierali o oceľové mreže. Za oknom stál muž a krvavými rukami zvieral tyče. Z rozšírených, krvou podliatych očí sršalo šialenstvo. Úzku, od slnka spálenú tvár pokrývali rany a jazvy. Nemal vlasy, iba chorobou napadnuté chumáče čohosi, čo vyzeralo ako zelenkavý mach. Na pravom líci sa mu otváral zlovestný rez; Thomas cez hnisajúcu ranu uvidel zuby. Z mužovej brady viseli ružové sliny a hojdali sa zboka nabok.
„Som pomätenec!“ kričala hrôzostrašná postava. „Som prekliaty pomätenec!“
A potom začal jačať dokola tie isté slová, z úst mu pritom fŕkali sliny.
„Zabite ma! Zabite ma! Zabite ma!...“
