MARTIN - Viete, že Ľudovít Štúr ovládal okrem slovenčiny ešte desať ďalších jazykov? Že ho spolužiak na nižšom gymnáziu liečil vínnou kúrou, keď ochorel? A možno ste ani netušili, ako sa potom, keď dospel, bránil láske. Zašiel dokonca až tak ďaleko, že svojich priateľov hádavo odhováral od svadby.
Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.
„Koncom roka si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov. SNK sa pri tejto príležitosti snaží čitateľom poskytnúť to najlepšie z našich depozitov,“ zdôraznila generálna riaditeľka Katarína Krištofová.
V písanke nájdeme Štúrov krasopis z latinčiny, maďarčiny, nemčiny, gréčtiny a slovakizovanej češtiny z rokov 1827- 1929. V tých časoch študoval na gymnáziu v Rábe (dnes Gyor). Okrem toho však vedel aj po francúzsky, poľsky, srbo-chorvátsky i rusky. Učil sa aj po hebrejsky a anglicky, istý čas koketoval s myšlienkou študovať indický jazyk. „Já nyní se učím všem slavenským nářečím, přejdem nezadlouho na indickou řeč neb podobnost má s starou slavskou, i židovčinu sem vzal hore a francoužštinu,“ píše Štúr v liste Pavlovi Čendekovičovi 9. mája 1835. Pravdaže, nie všetky jazyky ovládal aktívne. Na túto – ale aj na našu – dobu, je to však úctyhodné množstvo.
Prísna a skromná výchova
Budúceho národovca vychovávali rodičia prísne a skromne. Jeho otec Samuel, učiteľ v uhrovskej škole (vtedy Zay-Uhrovec), svojich synov pripravoval osobitne na stredoškolské štúdiá. Takže už v rodičovskom dome nadobudli viac vedomostí – napríklad základy latinčiny. Od roku 1821 do 1827 navštevoval Ľudovít ľudovú školu v Zay-Uhrovci pod pedagogickým vedením prísneho otca Samuela, starostlivosťou milovanej matky Anny a staršieho brala Karola. „Chlapec rástol, učiac sa v škole otcovej a sajúc do duše všetky možné vtisky obcovania v dome rodičovskom. Jeho dom a tu tento vidiek mnohotvárny, malebný, opanoval snivú myseľ čiperného chlapca,“ píše o v jeho životopise Jozef Miloslav Hurban.
Na formovanie povahy mladého Ľudovíta vplývala aj príroda v okolí Zay-Uhrovca a matkina starostlivosť. Láska k prírode ho sprevádzala aj na štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave a usiloval sa ju preniesť na svojich spolužiakov, keď ich vo voľnom čase miesto do viechy pozýval na výlety do okolia Bratislavy. V čase dospievania vplýval na Ľudovíta starší brat Karol, ktorý sa po gymnaziálnych štúdiách v Rábe vrátil domov ako uvedomelý vlastenec.
Spolužiak ho liečil vínovou kúrou
V roku 1827 poslali rodičia do Rábu aj 12-ročného Ľudovíta, aby si osvojil maďarčinu. „Odprevadil ho tam otec spolu s dvoma chlapcami od susedstva a zveril ho do rúk toho istého profesora Leopolda Petza, u ktorého študoval aj jeho starší syn Karol,“ píše Pavel Horváth v knihe Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Ten si nového študenta veľmi obľúbil a čoskoro zbadal u neho zvláštne nadanie, ktoré rozvíjal. A tak mladý Štúr vedel po dvoch rokoch výborne po maďarsky a nemecky, získal prehľad o slovanskej spisbe a osvojil si aj vedomosti potrebné na štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave.
Hoci školské roky 1827-29 patrili medzi úspešné, úplne bez problémov sa nezaobišli. Keď Štúr vážne ochorel, opatroval ho spolužiak Ján Kiš a liečil ho – zarytého odporcu alkoholu - „kúrou vínovou“. Nevieme, ako dlho a intenzívne ho „kuríroval“, podstatné je, že kúra zabrala a na jeseň 1829 mohol náš budúci jazykovedec začať štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave. Z Rábu išiel naozaj skvele pripravený, pretože sa zapísal rovno do sekundy (trieda rétoriky a poetiky). Čoskoro sa stal jedným z najlepších žiakov a vplýval na ostatnú mládež.
Prázdniny v Uhrovci
Prázdniny trávieval u rodičov v Uhrovci. S kamarátmi podnikali výlety do okolia, čítali obľúbených básnikov, so záľubou počúvali piesne ľudu. Podľa Hurbanovho životopisu trávieval celé dni a noci čítaním kníh takmer vo všetkých slovanských jazykoch: „Kamaráti Kiš, Melfeeber, Jehring a náš Ľudovít trávili celé dni v rozkošnej prírode. Ale už to nebolo toho preháňania sa, ale pod starým dubom ležali si šarvanci a Ľudovít vykladal Slávy dceru alebo rozprával, ako sa to tam nad Dunajom žije v kruhu veselom nadšených za národ a jeho slávu študentov.“
A tak uplynulo jedno leto, potom ďalšie a ďalšie. Z mladého chlapca sa stal dospelý uvedomelý národovec, ktorý v roku 1838 odišiel študovať na univerzitu v Halle dúfajúc v tom, čo každý mladý človek – že raz zmení svet k lepšiemu.
Trpko-sladká láska k Adele
Pri sledovaní osudov Ľudovíta Štúra patrí medzi zvlášť zaujímavé objasnenie jeho vzťahov a názorov na mladícke ľúbosti a na úlohu ženy v rodine a národe. Faktom je, že ľúbostné a manželské vzťahy a zväzky pokladal za prekážku v oddanej národnej práci. Bytostné obetovanie sa práci a službe pre národ vyžadoval nielen od seba ale aj od svojich druhov a spolupracovníkov. Takto vzhliadal aj k manželstvám svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov Sama Chalupku a Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého dokonca od svadby odhováral.
Keď sa veľmi nádejný básnik a horlivý národovec Samo Chalupka v roku 1836 oženil s Eufrazínou Turanskou, Štúr v liste Ctibohovi Zochovi 14. októbra 1836 napísal: „Sam. Chalupkovi po Všeslávii zazvonili; mne již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost, lichotící žena zakopala. Pokoj prachu!“ (LA SNK, sign. 26 B 11, strana 3) A českého redaktora Karola Boleslava Štorcha 21. apríla 1837 informoval, že „Chalupka, ten někdy nejučinlivější nejzapalenější Chalupka v loně jedné ženy usnul…“(Listy Ľ. Štúra I, s. 84, 107) Chalupkov sobáš s „lichotící ženou“ podľa Štúra teda zahatal jeho sľubný tvorivý rozlet, čo sa, žiaľ, akoby potvrdilo, lebo básnik sa načas odmlčal.
Hádky o ľúbostnom živote
Celkom odchodné názory a oveľa častejšie hádky o ľúbosti, manželstve a rodinnom živote mal Štúr s oddaným priateľom J. M. Hurbanom. Často si vymieňali názory, ktoré neraz prepukli do hádok. Ako po rokoch zaznamenal J. M. Hurban: „Hádky teoretické o predmete tomto trvali za dlhý čas medzi nami dvoma. Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva…“
A ako tento spor rozriešil J. M. Hurban? „Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi, pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel – ako písal priateľom – »Miloslavovi na pohrab!« A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš. Darmo! Vec bola medzi nami riešená nadlho prakticky.“ (J. M. Hurban: Ľudovít Štúr, 1959, s. 194 – 195.) Ako vieme, Štúr sa s ťažkým srdcom preniesol ponad Hurbanovu ženbu, ale ostali naďalej najbližšími priateľmi a spolupracovníkmi.
V týchto súvislostiach si vieme predstaviť, aký vnútorný boj, koľko sebazaprenia musel obetovať tento„prvý mládenec slovenský“, ako ho charakterizoval J. M. Hurban, aby sa zriekol lásky k žene, kvôli láske a práci pre vlastný národ. Tak potlačil v sebe ľúbostné vzplanutie k očarujúcej deve Márii Pospíšilovej, ku ktorej zahorel láskou počas krátkeho pobytu v rodine Pospíšilovcov v Hradci Králové v septembri 1840. Doklady o tomto vzťahu máme v Štúrových listoch, v básnických textoch i v Hurbanovom životopise Ľ. Štúra. O vzplanutí však písal aj v liste Máriinmu bratovi Jaroslavovi Pospíšilovi: „Hradec Váš mě náramně ranil. Rána na pravici se již snad brzo zhojí, ale ona do srdce, již mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky, jímž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovati a pro jednu oulohu pojité všecky síly vynaložiti mohl?“ (Listy Ľ. Štúra I, s. 194-195)
Veľký vnútorný žiaľ a bôľ zastihol Štúra v zložitom osobnom rozpoložení v porevolučnom období modranského pôsobenia. Jeho ľúbostný vzťah k Adele Ostrolúckej sa rozvíjal, ona však ako 29-ročná zomrela 18. marca 1853. V ťažkých chvíľach si Štúr uvedomoval, že na zemskom bytí si nemožno veľa zakladať, lebo tu „klame a hynie všetko!“, ako napísal v liste J. M. Hurbanovi.
Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc (Odbor správy a výskumu pôvodných prameňov, SNK)
