MARTIN - Depozity SNK uchovávajú príbehy mnohých známych i menej známych osobností. Meno Jonáša Záborského poznáte z čítaniek pre základné a stredné školy. Viete však o ňom aj niečo viac? Podľa Štefana Krčméryho bol jednou z najboľavejších postáv našej histórie. Zaujímavý životný príbeh „národného hriešnika“ vám ale ukáže, že jeho dielo má čo povedať aj dnešnému čitateľovi.
Z chudobného zemana za farára a spisovateľa
Svoj príbeh začal Jonáš Záborský „písať“ 3. februára 1812 v Turčianskej obci Záborie, v rodine chudobných zemanov Jozefa Záborského a Anny Tomčáni. Hoci rodina mala vlastný erb, neoplývala majetkom, preto všetky deti, aj Jonáš, museli pomáhať s hospodárstvom. Na rozdiel od sestry a brata, on svojou ctižiadosťou, srditosťou a vzdorovitosťou vždy chcel dosiahnuť viac.
Kodifikátor slovenčiny používal tajné pseudonymy: Jeho priezvisko malo nelichotivý význam
Preto, keď ho uznali za investície do vzdelania hodného, učil sa v Záborí, Hornom Jasene, Záturčí i Necpaloch. Ako vyzerala výučba na začiatku 19. storočia opísal vo Vlastnom životopise (LA SNK, sign. 170 A5, s. 3 – 5):
„…Na druhý rok dali ma už do hornojasenskej školy, kde sa počaly pädagogické nesmysly so mnou vystrájať. Rechtor mi hneď s príchodom vyučil latinsky písanú latinskú grammatiku. Musel som sa hneď učiť s ukrutným namáhaním, … bez toho, že by mi bol jediným slovom vysvetlil, čo sa učím, alebo že by som bol slovíčka z toho rozumel. Latinčina bola vtedy to, čo je teraz pre slovenských pre chlapcov*maďarčina. Netáž sa čo sa učíš, len sa uč. … Ale i môj profesor tiež nič iného nevedel, ako vykázať z Donáta, toto sa naučíš a potom za každú chybu pamäti hrozne prutovať. Vo prúte ležalo celé jeho pädagogické umenie.“
* Súčasné moderné ženy odpustia, no začiatkom 19. storočia vyššie školy naozaj navštevovali iba žiaci mužského pohlavia, o čom svedčí aj bájka „O učenej panne“ (Literárny archív SNK, sign. 170 A4).
Tak potom šlo i s vedami v Gemeru. „… Učil som sa zemepis, ale mappy som nevidel. Učil akúsi historiu Uhorska, ale bolo to len bezdušné vypočtenie kráľov a rokov. … Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok nebol ukázaný.“ (Vlastný životopis, LA SNK, sign. 170 A5, s. 4)
Dôraz na jazyky (latinčina, maďarčina) a humanitné vedy, pripravili Jonáša na ďalšie štúdium na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Tu svoje jazykové znalosti obohatil o nemčinu a pod národne orientovanými profesormi Kraľovanským a Benediktim mu začalo svitať na lepšie časy. Hľadal spôsob, ako byť prospešný ľudu. Aktívne pracoval v Slowenskej Spoločenosti, ktorej členovia si dopisovali s Jánom Kollárom v Pešti. Možno práve pod vplyvom kontaktov s národným buditeľom, zmenil svoj zámer stať sa právnikom. Aj bez hlbšieho náboženského presvedčenia, sa rozhodol študovať teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, pretože „tíšina oltárov je najpríhodnejšia ku prácam literárnym“.
O študijných výsledkoch ctižiadostivého Jonáša svedčí zápis č. 160 v Informatio de Juventute Scholastica … Collegii – „študoval s veľmi dobrým prospechom, jedinú dostatočnú známku mal v maďarskom jazyku.“ (In Lazar, E., 1956, s. 14)
„Z tíšiny oltárov“ knižkami k ľuďom
V čase kaplánky v Pozdišovciach (dedina pri Michalovciach) Jonáš Záborský debutoval ako básnik, keď pod jedným z neskorších mnohých pseudonymov – Magurský, napísal klasicizmom inšpirovanú ódu Na Slowáků (almanach Zora, 1836). Oslavnú báseň ocenili Ján Kollár, Ľudovít Štúr aj Karol Kuzmány.
V Pozdišovciach či na „stratenej varte Slovenska“, sa snažil bojovať s nedostatkom vzdelania, alkoholizmom či úžerou, ktoré trápili jeho farníkov. Roku 1838 odtiaľto ale odišiel, aby na univerzite v nemeckom Halle „sa lepšie uspôsobil ku nemu (básnickému spisovateľstvu), … majä pred očima i väčšie zdokonálenie i skušenosť“ (Literárny archív SNK, sign. 170 A5, s. 20).
Tu popri teologických dišputách spoznal básnictvo grécke i anglické a zoznámil sa aj s modernou Heglovou filozofiou. Na rozdiel od Ľ. Štúra ale zostal verný klasickým formám. Ako absolvent univerzity r. 1840 prišiel za kaplána k M. M. Hodžovi do Liptovského Mikuláša, kde sa jeho Bájky dostali ku Gašparovi Féjer-Pataky Belopotockému. Vydavateľ sľuboval, že s nimi „rozmnoží sa dobrá jeho spisovateľská povesť“. Nestalo sa.
V archívnych dokumentoch sa dočítame, že Bájky a ďalšie jeho diela nemali odbytu vďaka negatívnym kritikám v tlači, ale najmä preto, že „ľud ten. To čítať ničoho nechce, krajciara za knižku nedá.“ (LA SNK 170 A5, s. 23)
V neskoršej korešpondencii s vydavateľom J. Viktorinom (1866) Jonáš Záborský pesimisticky skonštatoval: „Nekúpi (ľud) Vám nič, okrem modlitebnej knižky, čo by na deravom moste peniaz našiel. Tu ani kalendára v desiatich dedinách jednoho nenájdete, jestli nie u učiteľov.“*
* Z dostupných informácií sa dozvedáme, že v roku 1870 bolo na východnom Slovensku (oblasť Šariša a Spiša) cca 71 % obyvateľov negramotných. Pripomíname ale tiež, že Mária Terézia v monarchii reformou školstva (Ratio educationis) zaviedla povinnú školskú dochádzku už v roku 1777.
Dnes Záborského bájky ako Tulipán a fialka nájdeme v čítankách. Porozumeli by ste ich ponaučeniam v jazyku 19. storočia?
Sám proti všetkým – prebehlík, pansláv, hriešnik
Ani v ďalšom pôsobisku v Rankovciach (1841 – 42), nemal farár Záborský na ružiach ustlané. Po požiari, pri ktorom do tla vyhorela fara, kostol a škola, boli však jeho problémy existenčné. Východisko sa mu ponúkalo v prestupe na katolícku vieru, čo ako racionalista, ktorý k náboženstvu nemal citový vzťah, prijal a roku 1843 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Stal sa z neho „prebehlík, ktorého neakceptovala ani jedna zo strán“, pretože na obe hľadel kritickým pohľadom.
Ako nemecký kaplán v Košiciach (1843 – 50), sa po uzákonení štúrovskej spisovnej slovenčiny, v „búrkach rečových“ postavil na stranu staršej generácie vedenej J. Kollárom a P. J. Šafárikom, zastávajúcej biblickú češtinu proti modernej štúrovčine. Záborského názory sa od tých štúrovských líšili i potom. Kým štúrovci ako romantickí idealisti počas revolúcie (1848 – 49) verili Viedni a bojovali za zmenu vychádzajúcu priamo z ľudu, Záborský, možno aj pod vplyvom pôvodu, mal iný názor. Uprednostňoval zmenu postavenú na inteligencii a vyšších vrstvách obyvateľstva. Upozorňoval pritom na zlú sociálnu situáciu širokých vrstiev obyvateľstva.
O revolúcii v meruôsmych rokoch Záborský aj po rokoch uvažoval veľmi triezvo: „Zápas vedie Nemectvo s Maďarstvom, my Slováci sme len prsty medzi dverami. Ktokoľvek zvíťazí, my budeme bití… To bola moja reč… Nazvali ma „národným hriešnikom.“*
* Záborského „národným hriešnikom“ nazval Jozef Hložanský v Slovenských novinách (12/1870), za nepriaznivý posudok jeho literárnej práce.
Za výtlačok Žiadostí slovenského národa, na ktorých ani priamo nespolupracoval, Záborského policajné orgány zatkli a väznili ako pansláva. Ďalšie problémy na mieste učiteľa gréčtiny na právnickej fakulte, ho vyhnali z Košíc do Viedne. V hlavnom meste ríše sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín spolu s D. G. Lichardom. Noviny už vychádzali v češtine a Záborský v nich okrem domáceho a zahraničného spravodajstva uverejňoval aj populárno-náučné rubriky.
Vo Viedni vyšli jeho Žehry. Básně a dvě řeči (1851), v ktorých miesta až pichľavo (Žihadlice) obhajoval klasickú literatúru a všeobecne zrozumiteľný jazyk Biblie – češtinu. Klasicistické formy podľa vzoru antiky (písané v časomernom verši), boli síce prekonané, ale jeho pohľad na uplatnenie jazyka bol vždy reálny: „ak už žiadame slovenčinu, musíme trvať na tom, aby ju uviedli i do škôl, ak chceme mať inú reč v školách a inú v literatúre, rozdvojíme život a urobíme to, čo žiaden národ pod slnkom…“ Štúrovci (J. Kalinčiak, M. Dohnány) na ostré výzvy reagovali s rovnakým zápalom v Slovenských pohľadoch.
Po čase sa redaktor, ktorý sa nechcel vzdať národných tém, stal nepohodlným pre absolutistický režim. Kvôli rastúcej cenzúre novín počas Bachovho absolutizmu odišiel v roku 1853 na faru do Župčian (obec pri Prešove). V tíši župčianskeho oltára začal písať v štúrovskej slovenčine, proti ktorej predtým bojoval a stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej (1863), prispieval do jej vydaní i do rôznych slovenských časopisov. Na fare v odľahlej dedinke Jonáš Záborský 23. januára 1876 vydýchol naposledy, jeho knihy tu ale zostali.
Od satirických kúskov až po historické veľdielo
Jonáš Záborský v slovenskej literatúre, to nie sú iba Bájky a Žehry. Pod rôznymi menami Záborský (pseud. Rečislaw Záborský, Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla a iné) napísal čo do množstva i formy rozsiahle dielo. Či už budeme čítať jeho didaktické poviedky (Panslavistický farár, 1870; Dva dni v Chujave, 1873) alebo Básne dramatické (historické alebo satirické s prvkami hyperbolizácie ako napríklad Najdúch, 1866), vždy v nich nájdeme obraz ľudu.
V satiricko-kritických kúskoch (Faustiáda, Frndolína či Chruňo a Mandragora, ktorý je paródiou na klasický epos Slávy dcéra a romantickú skladbu Marína) bude tento obraz, ale zároveň bude tvoriť protipól romantickým tendenciám, aby mohol čitateľ racionálne zhodnotiť situáciu v diele popísanú.
Náboženské diela z pera farára, ktorý najprv duchovným ani byť nechcel, kvalitou ničím nezaostávajú – od kázní (Múdrosť života v chrámových rečiach…, 1853) až po náboženský epos veľkých rozmerov (Vstúpenie Krista do Rája, 1863).
Najväčšie Záborského dielo však nie je ani didaktické ani dramatické (hoci divadlo v Prešove nesie jeho meno). Ide o dielo historické, ktoré vyšlo až po 137 rokoch od vzniku rukopisu, napísaného na 2 300 stranách. Dejiny kráľovstva uhorského od začiatku až do čias Žigmundových (rukopis z r. 1875), a ktoré s ďalšími historickými štúdiami vystihuje autorov výrok: „ktokoľvek sa chápe života, ten sa chápe i dejepisu: kto pak o minulosť nedbá, ten i budúcnosť ponecháva iným.“
Sme už čitateľsky pripravení – dostatočne čitateľsky gramotní na tvrdé kritické postoje Jonáša Záborského? Začítajte sa s nami v Digitálnej knižnici SNK a v online katalógu SNK.
