OTTAWA - Keď David Moskovic vystúpil v lete 1944 z preplnenej dodávky na pôdu Osvienčimu, netušil, čo na neho čaká. Teraz to vie už celý svet. Hrôzu Holokaustu sa mu nakoniec podarilo prežiť, bol jedným z tých šťastnejších. A teraz vyrozprával pri príležitosti 70. výročia oslobodenia Osvienčimu Červenou armádou svoj životný príbeh kanadskému denníku Ottawa Citizen.
David pochádza z malej poľnohospodárskej obce Koňuš na východe Slovenska. "Neboli tam prívody vody, elektrina, nič. Celý čas som chodil bosý. Keď prišlo do dediny auto, bolo to ako štátny sviatok," spomína na svoje detstvo. Aj v Koňuši ale, hoci tak vzdialenej od okolitého sveta, kolovali chýry o tom, čo sa robí Židom. Obyvatelia si šepkali o tom, ako ich telá zviazané ostnatým drôtom plávajú v rieke.
Peklo menom Osvienčim
Krátko nato postihol krutý osud aj rodinu Moskovicovcov. Transporty Židov sa začali v máji 1944. Jedného dňa na vozidlo naložili aj Davida, jeho rodičov, brata a tri sestry. Auto bolo tak plné, že ľudia v ňom museli stáť. Do Osvienčimu cestovali dva dni, bez jedla a toalety. Prvé, čo David po príchode do koncentráku Auschwitz-Birkenau nachádzajúcom sa v Poľsku uvidel, boli kopy šatstva a obuvi a vzápätí zacítil odporný dym. "Nikto nevedel, čo to je a čo nás čaká," hovorí osemdesiatpäťročný senior. Keď ho poslali do koncentračného pekla, mal len štrnásť rokov a o svete nič nevedel. SS stráž rozdelila Židov na dve skupiny - ženy s deťmi, seniori a dievčatá išli doľava, zvyšok doprava. "Otec, ja a brat sme šli na jednu stranu. Moju mamu a tri sestry poslali rovno do plynových komôr."
O niekoľko dní neskôr poslali Davida spolu s ďalšími väzňami do Buny, pracovného tábora Osvienčimu vzdialeného asi sedem kilometrov. Tam pracoval ako stavebná sila pre konglomerát nemeckých chemických spoločností IG Farben. Takmer každý deň nad nimi prelietavali americké a ruské bombardéry. Robotníci sa vtedy len prikrčili a počkali, kým sa to skončí, aby sa opäť mohli vrátiť do práce. Dvanásťhodinová šichta začínala ešte pred úsvitom. Na raňajky dostávali zvyšky chleba, na obed polievku bez akejkoľvek nutričnej hodnoty, ktorá ich vôbec nezasýtila, a na večeru ešte viac tejto hnusnej polievky. Denný prídel stravy väzňom dával asi 700 kalórií, čo bolo vzhľadom na to, koľko energie museli zo seba každý deň vydať, pramálo. "Pamätám si, ako nás všetkých jedného dňa zhromaždili do stredu tábora, potom priviedli troch mužov a obesili ich. Len preto, že ukradli kúsok chleba a jablko," pokračuje v hrozivom rozprávaní Moskovič.
To ho ale neodradilo od toho, aby tiež nekradol. Ak chcel prežiť, musel. S ostatnými chlapcami sa mu občas podarilo prekĺznuť okolo stráže do kuchyne, odkiaľ potom vynášal zemiaky, mrkvu, jednoducho všetko, čo našli.
Priemerná dĺžka života v tábore Buna bola tri mesiace. Každý, kto bolo považovaný za príliš chorého alebo slabého, bol poslaný do plynu v Birkenau. Smrť tam bola tak bežná, že nikto pri jej zmienke ani nezažmurkal. "Nestarali sme sa. Boli sme tak zúfalí, tak hladní, že sme sa nezaujímali o iných ľudí. Boli sme ako zvieratá," vraví. Moskovic bol odľudšťovaný, nepamätal si ani vlastné meno, len číslo vytetované na jeho ľavom predlaktí - 6024.
V januári 1945, keď sa k Osvienčimu priblížila ruská armáda, v snahe zakryť svoje zločiny nacisti nariadili evakuáciu asi 58 tisíc Židov. Vyčerpaní muži a ženy museli pochodovať niekoľko dní v krutej zime, pričom na sebe mali len nejaké handry a dreváky. David a jeho otec "pochod smrti" prežili, brat bohužiaľ nie. Nevládal, a tak ho esesáci zastrelili. Mladého Slováka potom naložili do vlaku smerujúceho do ďalšieho koncetračného tábora Buchenwald v Nemecku. "Bolo to ešte horšie ako v Osvienčime. Tam som aspoň pracoval, do Buchenwaldu som išiel rovno zomrieť. David bol už v tom čase tak vychudnutý, že mu presvitali kosti a modré žily. Na svojom tele nemal takmer žiadne mäso.
Prežil, lebo bol príliš slabý
Ako sa americkí vojaci blížili do Buchenwaldu, SS jednotky zabili každý deň 500 až 1000 väzňov. Prinútili ich, aby si vykopali vlastný hrob a potom ich postrieľali. Aj Davida zavolali. Vedel, že keď sa dostane k plotu, už sa odtiaľ živý nevráti. Bol tak slabý, že spadol na zem a ostatní väzni po ňom šliapali vo svojich drevákoch. Akonáhle ich bolo dosť, stráž prestala počítať a poslala zvyšok späť do tábora. Takto sa podarilo Moskovicovi prežiť. 11. apríla 1945 prišli konečne Američania. Nacisti zmizli. David bol slobodný, ale len ťažko sa tomu verilo.
Nový život v Kanade
Mladík sa vrátil do rodnej dediny, dúfajúc, že tam nájde svojich rodičov. Po čase sa mu podarilo nájsť aspoň sestru Edith, ktorej sa akýmsi zázrakom podarilo v Osvienčime prežiť. Po vojne pracoval David ako inštalatér. V roku 1950 sa mu podarilo emigrovať do Kanady. Krátko nato si našiel prácu vo firme Francis Fuel. Keď sa po rokoch uchádzal o vyššiu pozíciu, zažil nepríjemné chvíle. Jeho nadriadený sa dozvedel o jeho židovskom pôvode a zahlásil: "Je to Žid, poďme ho stiahnuť z kože!" Davida šokovalo, že niečo také zažil práve v Kanade, slobodnej krajine.
Moskovic si neskôr založil vlastnú spoločnosť General Plumbing and Heating, ktorá podnikala v oblasti kúrenárstva a inštalatérstva. A funguje doteraz. David sa oženil a kúpil peknú vilku v Ottawe, kde sa mu narodili tri deti. Ako jednému z mála bývalých väzňov koncentračných tábor sa dokázal preniesť cez to, čo v živote prežil. "Mnohí sa s tým nikdy nedokázali vyrovnať. Ja nie som jeden z nich. Nikdy som tomu nepodľahol. Stal som sa Kanaďanom, dobrým občanom a nikdy som sa neobzrel späť. Mal som dobrý život a na tábor už nespomínam. Zakaždým, keď ráno vstanem, sa poďakujem Bohu za ďalší deň. Som šťastný človek," uzavrel David svoj príbeh. Pred piatimi rokmi mu zomrela žena a dal sa dokopy s vdovou Ruth Calofovou. Osem mesiacov žijú v Ottawe, zimu trávia na Floride. Jednoducho si užívajú pekný a pokojný dôchodok.
