Začal sa súdny proces s nevlastným otcom mladej Johany. Jasón sa inšpiroval praktikami basajuana, a znásilnil a zohavil svoju dospievajúcu dcéru. V sále je aj tehotná inšpektorka kriminálnej polície Amaia Salazarová, ktorej sa pred rokom podarilo vyriešiť zločiny spojené práve s pánom lesov basajaunom. Tie vtedy naplnili život obyvateľov údolia Baztán strachom. A obavy sú opäť tu.
Po úspešnom Neviditeľnom strážcovi zažijete ešte viac vzrušenia, napätia, tajomných náznakov a nebudete sa vedieť dočkať záverečnej časti trilógie. Je tu druhý diel Dedičstvo kostí.
Inšpektorka Amaia zhromaždila obviňujúce dôkazy proti zvrhlému Jasónovi, no sudca nečakane oznámi, že pojednávanie sa odročuje. Obvinený totiž spáchal na toalete v súdnej budove samovraždu. Správa vyvolá medzi prítomnými rozhorčenie a hnev. Vzápätí miestna polícia Amaiu odvolá: obvinený zanechal list na rozlúčku a adresátom je práve ona.
Správa obsahuje stručný a znepokojujúci odkaz: Tarttalo.
Slovo, ktoré sa spája s bájnou bytosťou z baskickej mytológie.
Legenda hovorí, že tarttalo svoje obete jedol a kosti potom odhadzoval ku vchodu svojej jaskyne ako ukážku svojej krutosti a upozornenie pre každého, kto by sa odvážil priblížiť k jeho skrýši. Kosti neboli ani odhodené, ani zabudnuté, boli uložené maximálne pozorne, bol to odkaz.
Inšpektorka sa tak ocitá v spleti nečakaných udalostí, ktoré ju celkom pohltia a dovedú do nečakaného konca.
„Dedičstvo kostí je fascinujúce čítanie, ktoré vás chytí od prvej po poslednú stranu. Znepokojujúce, návykové, temné s množstvom intríg, v nezvyčajnom prostredí i atmosfére.“
Literary Rambles
Dolores Redondová začala písať najskôr krátke poviedky a rozprávky pre deti. Neskôr napísala román Anjelské privilégiá. Prvým románom trilógie o Baztáne Neviditeľný strážca si získala sympatie vydavateľov z mnohých krajín sveta. Okrem úspechu medzi čitateľmi si vyslúžila aj obdiv kritikov ako jedna z mimoriadne originálnych a veľmi pôsobivých autoriek kriminálnych románov v Španielsku.
V súčasnosti sa pripravuje aj filmová adaptácia tohto diela v réžii producentov trilógie Millennium od Stiega Larssona, či série s detektívom Vallanderom z kníh Henninga Mankella.
Začítajte sa do nového krimi prípadu Dedičstvo kostí hneď teraz:
Sledoval líniu, ktorú na zemi vykreslila voda padajúca z odkvapovej ríny, až napokon objavil hrob. Kľakol si, vytiahol spod šiat záhradnícku lopatku a motyčku a rozryl nimi stvrdnutý povrch tmavej zeme. Oddeľovala sa vo vlhkých kyprých hrudách, ktoré vydávali silnú vôňu dreva a machu.
Opatrne odstraňoval niekoľkocentimetrovú vrstvu, až sa napokon objavili sčerneté zdrapy zhnitej látky zmiešané s hlinou.
Hrabal rukami a snažil sa oddeliť zvršky. Ešte sa medzi nimi dala identifikovať prikrývka z kolísky, ale pri dotyku sa ihneď rozpadla. Pod ňou sa ukázalo voskované plátno a v ňom zabalené telo. Zvyšky povrazu, ktorým bolo previazané a ktorý na plátne zanechal zreteľné a hlboké stopy, bolo ledva vidieť. Odstránil špagát, čo sa mu medzi prstami zmenil na prach, a rukou jemne prešiel po povrchu. Hľadal okraj plátna, ktoré muselo byť viackrát obtočené, hoci to nemohol nevidel, iba tušiť. Vnoril prsty pod okraj batôžka a roztrhol posmrtný rubáš, ktorý sa roztvoril, akoby bol použil nôž.
Dieťa bolo pochované dolu tvárou, akoby spalo v akejsi pôdnej kolíske. Kosti, takisto ako plátno, vyzerali dobre zachované, aj keď poškvrnené tmavou baztánskou zemou. Natiahol ruku, ktorou takmer zakryl celé telíčko, pritlačil hrudník k zemi a bez námahy vytrhol z ostatkov pravú rúčku. Ako ju uvoľňoval, s jemným prasknutím sa zlomila drobná kľúčna kosť. Zaznelo to ako výdych vychádzajúci z hrobu, ktorý zanariekal nad touto krádežou. Zľakol sa a ustúpil, potom vstal. Kosti ukryl pod šaty a skôr ako nohami zhrnul pôdu dovnútra, ešte naposledy pozrel na hrob.
1
Vzduch v súdnej sieni bol nedýchateľný. Vlhkosť z dažďa, ktorou nasiaklo oblečenie prítomných, sa začala odparovať, miešajúc sa s dychom stoviek osôb, čo sa tlačili na chodbách pred jednotlivými sálami. Amaia si rozopínala kabát a zároveň zdravila poručíka Paduu. Ten po krátkej diskusii so ženou, ktorá ho sprevádzala a ktorú potom nasilu vtlačil do sály, sa predieral pomedzi ľudí k nej.
„Inšpektorka, som rád, že vás vidím. Ako sa vám darí? Nedúfal som, že tu dnes budete,“ povedal a ukázal na jej objemné brucho.
Siahla si naň rukou, bolo zrejmé, že je v poslednom štádiu tehotenstva.
„No, zdá sa, že ešte chvíľku vydrží. Videli ste Johaninu matku?“
„Áno. Čaká dnu aj so svojimi príbuznými a je dosť nervózna. Práve mi zdola volali, že auto doviezlo Jasóna Medinu,“ povedal a zamieril k výťahu.
Amaia vošla do súdnej siene a posadila sa do jednej zo zadných lavíc, ale aj odtiaľ mala dobrý výhľad na užialenú matku Johany Márquezovej. Bola ešte chudšia ako na pohrebe svojej dcéry. Žena akoby vycítila jej prítomnosť, obrátila sa a kývla jej na pozdrav. Amaia sa chcela usmiať, ale bezvýsledne. Obdivovala však upravený vzhľad tejto matky, ktorú trápila istota, že svoju dcéru nedokázala ochrániť pred beštiou, ktorú si sama priviedla do domu. Tajomník začal nahlas čítať mená obžalovaných. Amaia postrehla, že keď zaznelo meno jej muža, tvár sa jej kŕčovito stiahla.
„Jasón Medina,“ zopakoval tajomník. „Jasón Medina.“
Do sály zrazu vbehol policajt v uniforme, podišiel k tajomníkovi a niečo mu pošepkal do ucha. Potom sa naklonil a povedal čosi aj sudcovi, ten si ho vypočul, prikývol, zavolal si žalobcu aj obhajcu k sebe, niečo im stručne oznámil a postavil sa.
„Súd sa odročuje, budete predvolaní opäť po stanovení dátumu nového pojednávania.“ A bez ďalšieho komentára opustil sálu.
Johanina matka sa pustila do kriku, obracala sa k nej a dožadovala sa odpovedí.
„Nie,“ jačala, „ale prečo?“
Ženy, ktoré prišli s ňou, ju objali v márnej snahe zmierniť jej zúfalstvo.
Jeden zo strážnikov pristúpil k Amaii.
„Inšpektorka Salazarová, poručík Padua vás prosí, aby ste sa dostavili do väznice.“
Hneď ako vystúpila z výťahu, zbadala skupinu policajtov, ktorí stojacich pred dverami na toalety. Strážnik, čo ju sprevádzal, jej naznačil, aby vošla. Vnútri zbadala strážnika a väzenského dozorcu, ako sa s ustarosteným výrazom v tvári nehybne opierajú o stenu. Padua kontroloval vnútrajšok cely, oddelenej od záchodov priečkou, spod ktorej vytekala krv a vytvorila kaluž. Ešte sa nezačala ani zrážať. Keď zbadal inšpektorku, ustúpil nabok.
„Po strážnikovi som odkázal, že by ste si mali prezrieť toalety. Vidíte to čo ja, je spútaný, no i tak sa mu nejako podarilo podrezať si hrdlo. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo, strážnik sa odtiaľto ani nepohol. Keď ho počul kašlať, vošiel dnu, ale už sa nedalo nič robiť.“
Amaia urobila krok smerom dnu, aby si lepšie obzrela miesto činu. Jasón Medina sedel na záchode s dozadu zaklonenou hlavou. Krk mu pretínal hlboký tmavý rez. Predok košele mu premáčala krv, akoby mal červený podbradník, ktorý sa mu zošmykol pomedzi nohy a cestou všetko zababral. Telo bolo ešte teplé, ale vo vzduchu sa už vznášal pach nedávnej smrti.
„Čím si to urobil?“ spýtala sa Amaia, keďže nevidela žiadny predmet.
„Orezávačom. Keď mu došli sily, vypadol mu z rúk a spadol do vedľajšieho záchoda,“ povedal a potlačil druhé dvere.
„A ako ho sem prepašoval? Je kovový, na detektore ho predsa museli zachytiť.“
„Nepriniesol ho sem on, inšpektorka. Pozrite sa,“ povedal a na niečo ukazoval, „pri pozornejšom skúmaní zistíte, že na rukoväti noža je prilepený kúsok lepiacej pásky. Niekto si dal ozaj veľkú námahu, aby sem ten nožík dostal. Potom ho skryl, určite za splachovačom, a on si ho už len odlepil z úkrytu.“
Amaia si vzdychla.
„Lenže to nie je všetko,“ dodal Padua znechutene. „Toto vytŕčalo z vrecka Medinovho saka,“ dvíhal jednou rukou v rukavici bielu obálku.
„List na rozlúčku,“ tipovala Amaia.
„Nie tak celkom,“ povedal Padua a podával jej pár rukavíc spolu s listom. „A je adresovaný vám.“
„Mne?“ nestačila sa čudovať Amaia.
Navliekla si rukavice a vzala si obálku.
„Smiem?“
„Isteže.“
Obálka bola zalepená slabým lepidlom, ktoré okamžite povolilo, nemusela ju roztrhnúť. Vnútri bol biely papier s jediným slovom napísaným uprostred.
„Tarttalo.“
Amaiu zrazu silno pichlo v bruchu. Snažila sa potlačiť bolesť tým, že zadržala dych. Obrátila papier, aby zistila, či nie je niečo napísané aj na druhej strane. Nebolo, tak ho vrátila Paduovi.
„Čo to znamená?“
„Dúfal som, že mi to poviete vy.“
„Ale ja to neviem, poručík Padua, mne to vôbec nedáva zmysel,“ odpovedala Amaia, trocha vyvedená z miery.
„Tarttalo je predsa nejaká mytologická bytosť, nie?“
„No... asi áno, pokiaľ viem, v grécko-rímskej, ale aj v baskickej mytológii ide o kyklopa, jednookého obra. Máte nejaký nápad?“
„Pracovali ste na prípade pána lesov, basajauna, to bola tiež mytologická bytosť. A teraz človek, obžalovaný z vraždy Johany Márquezovej, ktorý úplnou náhodou napodobnil zločin toho basajauna, aby odviedol pozornosť od svojho, spácha samovraždu a zanechá jediný odkaz, a ten je určený vám. A stojí na ňom „Tarttalo“. Iste mi dáte za pravdu, že je to prinajmenšom zvláštne.“
„Áno, pripúšťam,“ povzdychla si Amaia, „je to čudné. Ale vtedy sme jednoznačne dokázali, že svoju nevlastnú dcéru znásilnil a zavraždil Jasón Medina a potom sa dosť babrácky snažil napodobniť basajaunov zločin. Veď to napokon aj sám priznal a vyrozprával do najmenších podrobností. Chcete azda povedať, že on nie je páchateľ?“
„Nie, to nie, ani najmenej nepochybujem, že to urobil,“ prisvedčil Padua a díval sa na mŕtvolu so zjavným odporom. „Ale je tu tá amputovaná ruka a dievčenské kosti, ktoré sa našli v jaskyni Arri Zahar, no a teraz toto. Tak som si myslel, že vy by ste azda vedeli...“
„Neviem, čo to znamená ani prečo je to adresované mne.“
Uprene na ňu hľadiac, si Padua povzdychol.
„Jasné, inšpektorka.“
