Už pred rokmi, keď Agda Bavi Pain (spisovateľ, scenárista, výtvarník a i.) vstupoval do literatúry zbierkou básní Kosť & koža som si nebol istý, kedy sa to vlastne narodil: v 1966, 1969? Kdesi som našiel už aj 1979.
Potom som si nebol istý menom, navyše sa priznáva k ďalším pseudonymom... No a napokon, ten okrídlený prídomok, s akým sa zvykne Pain vyskytovať: slovenský autor tureckého pôvodu! Tureckého pôvodu, vraj ako pozostatku osmanskej invázie v 17. storočí! Takýchto Turkov je medzi nami zaiste viac a nevešajú to okázalo každému na nos, no pointa týchto úvodných riadkov spočíva v tom, že mystifikácia naplno pokračuje aj po rokoch a po ďalších dielach a úspechoch: medzi nami, v aktuálnej knihe More. Love. Čajky (KK Bagala 2014) je Pain uvedený ako turecký spisovateľ slovenského pôvodu. Inými slovami to znamená, že identitu človeka za označením Pain oficiálne nepoznáme, poznáme len jeho rôzne manifestácie a sám Pain tak vyznieva ako pseudoreálny koncept – výtvor.
Pritom ale Agdu Baviho Paina (tú osobu) normálne stretnete napríklad na čítačke, čo vás ešte viac zneistie a čo je v zásade odlišné od iných literárnych mystifikácií, ktoré slúžia práve na dosiahnutie anonymity (Matkin a pod.). Aký to má účel? Črtala by sa aj možnosť uveriť, čím by ale celá hra pôsobila zbytočne, lebo také vývrtky okolo základných biografických údajov sú naozaj cez. Akceptovateľná odpoveď tým pádom zostáva jediná: interpretovať mystifikáciu nielen personálne, ale esteticky v súlade s literárnymi textami. Tak nám neistota vyplývajúca z mystifikácie môže pomôcť odhaľovať, ak už nie identitu Paina, tak aspoň texty: skúsme teda použiť neistotu ako vodiaci ideový prvok pri čítaní i samých textov. Argument nachádzame už v dešifrovaní názvu novej zbierky poviedok More. Love. Čajky.
Pri obrazoch mora, lásky a čajok treba totiž zneistieť a neprijať ich, skôr treba rátať s Painovuu náchylnosťou k rómčine, maďarčine, slangu a slovným hračkám, potom sa pôvodne asociačná idylka otvoreného plenéru obráti k úplne opačnému, problémovému pólu: jáj, dig more, no! Deväť poviedok knihy je pozvánkou na objavovanie neistôt v istotách, na vnímanie tragických obratov k dezilúzii. Napríklad prvá poviedka Ranný vtáčik sa začína: „Po nábreží uteká starší muž v šuštiakovej súprave.“ Je to pán Plnka a športuje, je dôležitý, bohatý a strážia ho dve gorily – jeho istoty. Hádajte, ako sa to s ním skončí?
Radoslav Matejov
Esej si môžete prečítať celú v Knižnej revue 19 (vychádza 17. septembra)!
