Režisér, dramaturg, herec a spisovateľ Laco Kerata (1961) vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jeden zo spoluzakladateľov legendárneho divadla Stoka knižne debutoval v roku 1991 zbierkou básní Hriešny spánok, na konte však má aj divadelné a rozhlasové hry Večera nad mestom, Chrobáci v škatuli a Do teplých krajín, zbierku poviedok Mám sa... (2004) či román Zlý herec (2009). Ani v jeho novej zbierke Malé domov (KK Bagala 2013) nechýba tragikomický akcent...
Vaša literárna tvorba je rozmanitá. Román, básnické zbierky, poviedky, divadelné i rozhlasové hry... Podľa čoho si vyberáte žáner, do ktorého sa pustíte?
Väčšinou podľa toho, čo sa mi chce v danej chvíli vytvoriť. Niekedy plánujem napísať inscenáciu, inokedy sa celkom spontánne pustím do poviedky. Buď sa teda hrám a hra so slovami ma obohacuje, alebo je to skôr účelové. Takto plánovane a účelovo tvorím aj sitkom pre rozhlas a keď si chcem oddýchnuť, napíšem poviedku.
Najnovšie vám vyšla kniha poviedok Malé domov. Čo Vás inšpirovalo k výberu jej názvu?
Jednak futbalový žargón: „malá domov“ sa povie, keď hráč kopne loptu vlastnému brankárovi, aby sa na ihrisku upokojila situácia. Na druhej strane ide prevažne o malé poviedky, väčšinou s témou domova. Táto slovná hračka sa mi zapáčila, lebo z môjho pohľadu vystihuje celú knihu.
V poviedkach ste minimalista. Sú krátke prozaické útvary vašou parketou?
Minimalizmus v rozsahu je mi veľmi blízky. Sadnem si k písaciemu nástroju, zvyčajne je to, samozrejme, počítač, a neviem, čo a koľko idem napísať. Niekedy mám iba názov, jednu vetu alebo prostredie, obraz – starý človek sa díva na svet z balkóna; inokedy vôbec nič a začnem písať... Neustále ma to však podvedome tiahne zachytiť komorné súkromné témy a okolnosti. Aby to nakoniec bolo smutno-smiešne, intímne, aby to „voňalo“ aj archaizmom a evokovalo rozprávkovosť. Mám rád „šľachetnejší“ tón. Manželka vydavateľa nazvala moje poviedky starosvetskými, akoby z prvej republiky.
Vždy ste inklinovali k literárnej tvorbe?
Asi do dvadsiatich ôsmich rokov som ani netušil, že raz budem písať. Chcel som byť hercom. Od siedmej triedy som chodieval do Ludusu, kolegovia si zo mňa vtedy robili žarty, že na herca som príliš malý a možno budem dobrý režisér. A skutočne som už na strednej škole po nociach rád čítal zložité antické hry a teoretické knihy o divadle a umení. Začal som sa teda pripravovať na „prijímačky“ na réžiu, predsa som však skúsil aj herectvo, kam ma, našťastie, neprijali, a tak som nastúpil na réžiu. Bol to výborný krok, lebo práve tam som mal možnosť pozrieť sa na divadlo zo širšieho uhla a vytvoriť si omnoho komplexnejší pohľad na umenie.
Kratšie literárne útvary sa otvárajú pohodlnejším čitateľom, pod vašimi poviedkami sa však skrýva viac ako len rýchla zábava...
Prostredníctvom svojich poviedok sa snažím vyjadriť ľudské vzťahy, ktoré majú nekonečne mnoho podôb. Zároveň je v nich čosi stereotypné, pretože, keď človek nemá lásku, jednoducho ochabuje. Nemyslím tým iba romantickú lásku. Človek potrebuje niekoho, kto je naňho dobrý, kto ho pochopí, počúva, má o neho záujem, to je tá najzákladnejšia potreba v našich životoch. Z nej vychádzam. Vzťahy sú pre mňa hlavnou nosnou témou a inšpiráciou.
Príbehy v knihe Malé domov charakterizujú otvorené konce. Je to váš spôsob, ako prinútiť čitateľa popremýšľať, alebo ani vy sám neviete, ako to s postavami nakoniec dopadne?
Všetko, čo píšem, odráža moje subjektívne pocity, nesnažím sa nikoho poučovať, ani netvrdím, že mám v rukáve pravdu. Vo všeobecnosti neobľubujem v literatúre definitívne konce, keď sa autor tvári, že práve on na niečo prišiel a on je ten „nad“. Pokiaľ sa, napríklad, na konci filmu nájde vrah a autor zdôvodní jeho zločin tým, že ho v detstve bila mama, príde mi to veľmi zjednodušené a banálne. Veď tak mohol konať preto, že zloba je súčasťou človeka, je v nás prítomná a nemusí mať za sebou vysvetliteľnú genézu. Práve to je na živote zvláštne, hrozné, divné alebo pekné, že si niektoré veci nedokážeme zdôvodniť. Osobne preto svoju tvorbu v akejkoľvek forme považujem za komunikáciu s človekom. Umenie je pre mňa dialóg.
Hovoríte, že vaše umenie je dialóg. K nemu však treba aj zapojenie diváka či čitateľa. Majú oň dnešní ľudia záujem?
Na môj vkus malý. Myslím si, že v 90. rokoch boli ľudia kolegiálnejší, tolerantnejší, otvorenejší v pohľade na svet. Dnešní mladí ľudia sa mi zdajú omnoho prudérnejší. Nedávno som si bol pozrieť predstavenie Lysistraty, v ktorej sú použité aj vulgarizmy, majú tam však svoje opodstatnenie a zmysel. Prekvapilo ma, že práve mladých ľudí to pobúrilo. Neviem, či to spôsobila škola, výchova alebo doba a nechcem z toho mladých ľudí viniť, ale mám pocit, že v pohľade na umenie zaostávame. Keď som v Luduse uvádzal svoju hru Fantázia, zdalo sa mi, že ľudia namiesto toho, aby sa uvoľnili a bavili, pristupovali k absurdnému humoru opatrne, nedôverčivo.
Pripravila Diana Mašlejová
Foto Peter Procházka
Rozhovor s Lacom Keratom si môžete prečítať v Knižnej revue 8 (17. apríla).
