Barbora Kardošová (1969) vyštudovala scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Knižne debutovala v roku 2000 románom Šialene milovaná, po ňom nasledovali knihy Anjeli nespia (2005), Sladko v ústach (2009) a Vydať sa a zomrieť (2011). Jej najnovší román Medium Love – Láska ako stejk (Vydavateľstvo Slovart 2012) čerpá námet z mediálneho prostredia, no zameriava sa najmä na prepletené vzťahy hlavných postáv...
Vo vašich románoch nechýba láska, smrť, humor, sklamanie či vzťahy, no najmä z nich vyžaruje veľa pohody...
Prišla som na svet priskoro a celá vystresovaná, tak teraz asi všade hľadám pohodu. Som presvedčená, že napísať traumatizujúci príbeh o sklamaní, strate či akomkoľvek nešťastí je o kúsok jednoduchšie, ako udržať rozprávanie v čomsi, čo nazývate pohodou. Teším sa, že to tam cítite i vy. Občas je veľmi ťažké nájsť v každodennom strese niečo pozitívne, posilňujúce a povzbudivé. Preto potrebujeme skutočných priateľov. A tí, ktorí na priateľa nemajú šťastie, často končia u psychoanalytikov.
Mali by teda Vaše knihy nahrádzať psychoanalytika?
Keď som sa rozhodla napísať svoj úplne prvý príbeh, potrebovala som čitateľom odovzdať práve toto svetlo či pohodu. Aby sa nebáli: nech to u nich vyzerá akokoľvek zle, ešte stále je tu nádej, že to dobre dopadne. Možno ma niekto považuje za chronického optimistu, ale nech! Radšej budem doživotne trpieť týmto „nedostatkom“, ako mať vredy či iné choroby, ktoré sa z pochmúrnej nálady rodia.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoje príbehy?
Niečo si vypočujem na ulici, niečo sa dozviem v rodine, iné zase na návšteve a verte mi, bývajú to veselé, ale aj veľmi smutné a ťažké zážitky. A potom s nimi pracujem a prežívam ich nanovo ja sama, zavretá vo svojej pracovni. Snažím sa vo všetkom nájsť aspoň odlesk niečoho dobrého, a keď to tam konečne uvidím, potrebujem to napísať aj ostatným. Ak sa potom dozviem, že to uvideli aj moji čitatelia, že sa im moja kniha stala priateľom, je to pre mňa najkrajší pocit.
Románom Šialene milovaná ste debutovali v roku 2000. Ako sa pozeráte na tento titul po rokoch?
Viacero čitateľov mi písalo, že nemôžu zohnať moju prvotinu, takže možno je čas na dotlač. Počula som síce názor, že autori svoje staršie knihy neradi dotláčajú, lebo už sú niekde inde, ale ja som na túto knižku možno ešte viac hrdá, ako keď som ju v päťstokusovom náklade vydala so Soňou B. Karvayovou.
Mnohí považujú názvy vašich kníh za originálne. Ako vznikajú?
Pamätám si, ako vznikol názov prvej knihy. Sledovala som dokument mladej českej dokumentaristky a jeden starý pán na záver filmárke poprial, aby „byla šíleně milována“. Mne vtedy napadlo, že to môže byť až nebezpečné. Šialenstvo až posadnutosť... Koľko duší sa už s touto témou snažilo vyrovnať? Prečo, keď sa zaľúbite, začnete zrazu k sebe priťahovať ďalších a ďalších mužov? Je to čistá chémia? Vylučovanie feromónov? Alebo je v tom aj niečo iné? Myslím si, že to je stále vzrušujúca, aktuálna a záhadná téma. A takto nejako vznikajú moje názvy. Som rada, že ich viacerí považujú za originálne.
V najnovšom románe Medium Love ste vstúpili aj do mediálneho prostredia, ktoré dôverne poznáte a pracujete v ňom. Nebáli ste sa, že odkryjete aj niečo zo svojho súkromia a že vás môžu pripodobniť k jednej z hlavných postáv?
Všetky situácie z mediálneho sveta, ktoré v knihe nájdete, sa istým spôsobom skutočne stali, ale, samozrejme, v celkom odlišných súvislostiach. Moje súkromie a práca v televízii sú dva celkom rozdielne svety. Po tomto prostredí som siahla práve preto, že ho za dvadsať rokov už dôverne poznám. Vždy sa niekto pokúša vidieť paralely medzi autorom a jeho postavami. Zodpovedne pri každej z mojich kníh opakujem, že v ktorejkoľvek postave je kúsok zo mňa samej, pretože každá začala dýchať a žiť vďaka mne, ale ani jedna podobná či rovnaká osoba v skutočnom živote neexistuje.
Vaše knihy majú aj napriek peripetiám svoje happyendy. Je pre vás dôležité, aby sa všetko skončilo šťastne?
Šťastné konce sú dobré na trávenie, pokojný spánok, zdravý sex a všeobecnú radosť v rodine. Nie vždy sú však možné. Ale aj ten menej šťastný, ba až nešťastný koniec môže byť v konečnom dôsledku pozitívny. Vždy totiž naznačuje nový začiatok. A tam už môže byť všetko vždy o kus lepšie.
Anna Podhradská
Celý rozhovor si môžete prečítať v Knižnej revue 4 (20. 2.)
-reklamná správa-
