BRATISLAVA - Len málokto z nás by si zvolil za cieľ svojej cesty krajinu tak nehostinnú a nebezpečnú ako Afganistan. Redaktorka spravodajstva televízie Markíza Danica Kleinová však mala tú odvahu, aby ju navštívila spolu so slovenskými vojakmi a o ich živote a práci natočila unikátny dokument. Topkám sa zverila aj so svojím najemotívnejším zážitkom.
Prvá otázka, ktorá napadne snáď každému, znie, či nemala strach odísť do krajiny, ktorá je akoby jeho synonymom. Danica však obavy vôbec nepriznáva: "Síce som nevedela, do čoho idem, no život na vojenských základniach NATO v Afganistane má svoje prísne pravidlá a tie som sa musela pridržiavať. Počas nakrúcania boli pri nás neustále naši vojaci, tí nás chránili a na sebe som mala nepriestrelnú vestu a prilbu. Tu strach nie je na mieste."
Keď tvorcovia relácie 112 Peter Kaštíl a Tomáš Sládeček prišli s nápadom na vytvorenie tohto výnimočného filmu, nezaváhala a chopila sa šance. Vďaka ministerstvu obrany sa štábu podarilo dostať na vojenské základne v Afganistane. "Mojou úlohou bolo nájsť asi 14-tich vojakov a „vyspovedať ich“. V tomto mi veľmi pomohol Milan Vanga, ktorý ako zástupca veliteľa nášho kontingentu už bol v Afganistane pár mesiacov na misii. Vedel na koho sa môžeme obrátiť. Som vďačná, že vojaci mali dôveru v tento dokument a že nemali problém úprimne porozprávať tak o svojej práci, ako aj o svojich pocitoch. Aj za to som im vďačná," nezabúda Danica ani na ľudí, ktorí jej pomáhali.
Po prílete do Afganistanu ju najviac zarazila nepredstaviteľná chudoba. "Veľké teplo, sucho, všade prach, vysoké hory bez stromov, rastlín," hovorí redaktorka, ktorá si musela navyknúť na nepriazeň počasia. Na základniach v Kandaháre a Tarin Kowte strávila desať dní, kedy mala možnosť na vlastnej koži okúsiť, ako sa vojaci snažia zlepšiť životné podmienky miestnym obyvateľom. Cvičia ich políciu, hľadajú míny, zneškodňujú podozrivé objekty alebo v nemocniciach zachraňujú ľudské životy.
Keď sme sa jej opýtali na jej najnezabudnuteľnejší zážitok, zdôverila sa nám, že jedna spomienka jej obzvlášť utkvela v pamäti. Mala však obavy, či bude aj ostatným dostatočne zrozumiteľná: "Boli sme pozrieť letisko na základni v Kandaháre. Tam nakrúcať bolo zakázané. Po chvíli, keď sme stáli pred hasičskou stanicou za naším chrbtom na pristávaciu dráhu smeroval Black Hawk – MEDEVAC – je to vrtuľník s červeným krížom. Na okraji dráhy stála prevozová sanitka a záchranári. Hneď ako sa kolesá dotkli zeme, už sa z vrtuľníku ukázala hlava záchranára s prilbou, veľkým gestom vyzýval, aby si rýchlo prišli prevziať zraneného vojaka. Za týmto záchranárskym vrtuľníkom hneď vo dvojici pristál ozbrojený Black Hawk, ktorý vlastne chránil ten záchranársky. Z jeho okien tiež trčala prilba – ale vojaka, ktorý mal guľomet. Pacienta vyložili a okamžite opäť vzlietli kdesi do krajiny. Po 5 minútach na tú istú dráhu priviezol ďalší MEDEVAC ďalšieho zraneného vojaka. Bolo to veľmi sugestívne. Odohrávalo sa to pár desiatok metrov od nás. Vojna vtedy bola akási citeľnejšia."
Danica si nepotrpí na veľké slová a ani odkazy divákom, ktorí si môžu pozrieť film dnes o 22.15 na TV Markíza, ale má čosi ako želanie. "Poprosila by som, aby si tento dokument pozreli s otvoreným srdcom." Je totiž príliš ľahké bez dostatočných informácií odsudzovať vojakov, ktorí by si zaslúžili presný opak.
